Raz nadránom, keď ostatní ešte spali, vybral sa Igor na prechádzku. Chodil po prázdnych uliciach, ktoré boli osvetlené pouličnými lampami a pozoroval, kde sa čo mihne. Chvíľu sledoval páriace sa mačky, ale po chvíli ho to prestalo baviť. Šiel ďalej. Asi po pol hodine chôdze ho stretol. Bol mierne zarastený, s dlhými mastnými vlasmi a špinavými vecami. Nesmrdel.
„Kto si?“. Bola prvá, a posledná Igorova otázka. Muž sa naňho pozrel, a vzal ho za ruku. Rozprestrel krídla a vletel s ním do Neba.
Ráno našli príbuzní Igora mŕtveho vo svojej posteli. Vyzeral šťastne.