„Neobmedzená sloboda znamená, že silný človek môže slobodne šikanovať slabého a obrať ho o jeho slobodu.“ — Karl R. Popper
„Sloboda bez hraníc sa mení na moc bez zodpovednosti.“ — Jozef Tinka
Máme nový problém slobody slova. Nie je ním iba to, čo človek povie. Je ním to, čo dokáže svojimi slovami uviesť do pohybu.
Nasledovných desať minút čítania umožní pochopiť, kde „soudruzi udělali chybu“ pri hodnotení mediálneho lynču známej novinárky. A prečo sa treba vrátiť k prokurátorovi. Analýza však nie je o vine a treste, ale o metodológii dôkaznej stratégie, ktorá musí chápať dnešný mediálny svet.
Krajský súd v Bratislave nedávno potvrdil postúpenie trestnej veci Daniela Bombica, vedenej pre ohováranie novinárky Zuzany Kovačič Hanzelovej, na priestupkové konanie. Verejná debata sa vzápätí rozdelila podľa už známeho scenára. Jedni v rozhodnutí videli legalizáciu hrubosti a klamstva, druhí víťazstvo slobody prejavu nad kriminalizáciou nepohodlného človeka.
Skúsme sa teraz na chvíľu vzdialiť od oboch brehov.
Rozhodnutie súdu možno čítať aj celkom inak. Nie ako dôkaz, že robustný digitálny útok je beztrestný. Ani ako dôkaz, že súd podcenil dôstojnosť napadnutej novinárky. Možno ho čítať ako presnú diagnostiku chyby, ktorú urobila obžaloba: opísala množstvo lživých výrokov, ale dostatočne neopísala skutok, ktorým tieto výroky ako celok zasiahli život konkrétneho človeka.
Súd možno rozhodol správne o tom, čo dostal na stôl. Otázkou je, či dostal na stôl správny právny problém.
Klamstvo ešte nie je celý skutok
Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 1To/19/2026 nepovedal, že išlo o vecnú kritiku. Naopak, výroky označil za opakované vulgárne a lživé dehonestovanie, cielené verbálne napádanie a urážanie poškodenej vo verejnom priestore. Dodal, že takéto konanie sloboda prejavu nepokrýva.
Napriek tomu nemohol potvrdiť jeho trestnoprávnu kvalifikáciu ako ohováranie.
Prečo?
Trestný čin ohovárania podľa § 373 Trestného zákona nepozostáva iba z oznámenia nepravdivého údaja. Tento údaj musí byť zároveň spôsobilý značnou mierou ohroziť vážnosť človeka u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní alebo podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo mu spôsobiť inú vážnu ujmu. Súd vytkol prokurátorovi, že v skutkovej vete tieto následky iba parafrázoval. Neopísal konkrétne, v čom malo značné ohrozenie alebo vážna ujma spočívať.
To nie je formalizmus. Skutková veta v trestnom konaní musí obsahovať všetky znaky trestného činu. Súd ich nemôže za prokurátora dopísať.
Lenže práve tu sa začína náš problém.
Súd pri hľadaní konkrétnej ujmy pracoval najmä s tradičnými príkladmi: výpoveď zo zamestnania, strata pracovného postupu, rozvrat manželstva, odliv klientov, strata sponzorov alebo politickej kariéry. Keď poškodená o prácu neprišla, rodina pri nej stála a zamestnávateľ jej platil právnu pomoc, tradičný obraz vážnej ujmy sa rozpadol.
Ale naozaj sa tým rozpadla ujma?
Alebo sa iba ukázalo, že ju hľadáme tam, kde ju vedelo nájsť právo analógovej spoločnosti?
Človek nemusí prísť o prácu, aby prišiel o pokojný život
Z rozhodnutia vyplýva, že poškodenej opakovane prichádzali e-maily, správy a komentáre od anonymných ľudí a fanúšikov obvineného. Videá mali vysokú sledovanosť. Výroky vnímala ako ponižujúce, dehonestujúce a mimoriadne nepríjemné. Musela sa brániť a jej zamestnávateľ zabezpečoval právnu pomoc.
Súd tieto okolnosti videl. Nepovažoval ich však za dostatočné na naplnenie skutkovej podstaty ohovárania v podobe, v akej ju vymedzila obžaloba.
Možno preto, že podstatou skutku nebolo poškodenie v zamestnaní ani rozvrat rodiny. Podstatou mohlo byť dlhodobé zhoršovanie kvality života elektronickým útokom.
Rozdiel je zásadný.
Ohováranie sa pýta, či nepravdivý údaj značne ohrozil povesť alebo vyvolal inú vážnu ujmu. Digitálne obťažovanie sa pýta, čo opakované ponižovanie cez sieť urobilo so životom napadnutého človeka. V prvom prípade stojí v centre veta. V druhom proces.
Jedno video. Ďalší príspevok. Opakovanie rovnakého naratívu. Tisíce vzhliadnutí. Komentáre. E-maily. Obrana. Nový útok. Ďalšie zdieľanie.
Každý prvok môže pri izolovanom pohľade vyzerať slabo. Ich súčet však vytvára nepriateľské informačné prostredie, z ktorého sa napadnutý človek nevie jednoducho odhlásiť. Digitálny útok sa nekončí vypnutím počítača. Čaká vo vyhľadávači, vracia sa prostredníctvom cudzích ľudí a preniká do fyzického sveta.
Rozhodujúca preto nie je iba pravdivosť jednej vety. Rozhodujúci je komunikačný proces a jeho kumulatívny účinok.
Trestný čin, ktorý v diskusii takmer nevidno
Slovenský Trestný zákon pozná od roku 2021 trestný čin nebezpečného elektronického obťažovania. Podľa § 360b ods. 1 písm. a) sa ho dopustí ten, kto úmyselne prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, počítačového systému alebo počítačovej siete podstatným spôsobom zhorší kvalitu života iného tým, že ho dlhodobo ponižuje, zastrašuje, neoprávnene koná v jeho mene alebo ho dlhodobo inak obťažuje.
Pre náš problém sú rozhodujúce štyri znaky:
Po prvé, konanie sa uskutočňuje elektronicky.
Po druhé, má dlhodobý charakter.
Po tretie, jeho spôsobom je ponižovanie, zastrašovanie alebo iné obťažovanie.
Po štvrté, musí podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu života konkrétnej osoby.
Táto skutková podstata nekriminalizuje nezdvorilosť ani nepríjemný názor. Nechráni verejne činnú osobu pred kritikou. Vyžaduje úmysel, dlhodobosť a následok určitej intenzity. Práve tým oddeľuje ostrú verejnú polemiku od digitálnej perzekúcie.
Netvrdím, že Daniel Bombic tento trestný čin spáchal. O § 360b súdy v uvedenej veci nerozhodovali a bez celého spisu by bol kategorický záver nepoctivý. Platí prezumpcia neviny a novú právnu kvalifikáciu nemožno vytvoriť publicistickým textom.
Tvrdím niečo iné: opis konania, ktorý samotný súd označil za opakované, cielené, lživé a verejné dehonestovanie, spolu s tvrdenými sekundárnymi útokmi publika otvára legitímnu odbornú otázku, či jadrom posudzovaného deja nebolo skôr nebezpečné elektronické obťažovanie než ohováranie.
Ak áno, problémom obžaloby nebola iba chýbajúca veta o ujme. Problémom bola zvolená optika.
Súd nie je viazaný paragrafom. Je však viazaný skutkom
V bežnej reči sa pýtame, ako mal byť formulovaný petit. Právne presnejšie však treba rozlišovať. Petit patrí civilnej žalobe: žalobca v ňom navrhuje, ako má súd rozhodnúť. V trestnej veci je rozhodujúci obžalobný návrh a najmä skutková veta.
Súd podľa § 278 Trestného poriadku môže rozhodovať iba o skutku uvedenom v obžalobnom návrhu. Nie je však viazaný jeho právnym posúdením. Ak teda prokurátor dostatočne opíše jeden a ten istý skutok, súd ho môže posúdiť podľa iného ustanovenia Trestného zákona. Ak by išlo o prísnejšie právne posúdenie, musí na túto možnosť obžalovaného včas upozorniť a poskytnúť mu priestor na prípravu obhajoby.
Nemôže však za prokurátora vytvoriť iný skutok. Nemôže dopísať chýbajúce konanie, následok, príčinnú súvislosť ani subjektívnu stránku, ktoré obžaloba skutkovo nevymedzila. Právnu kvalifikáciu môže zmeniť. Skutkový príbeh nemôže nanovo vystavať.
To nie je terminologická maličkosť. Je to hranica medzi právom súdu posúdiť skutok a úlohou prokurátora skutok objaviť, vyšetriť, dokázať a presne opísať.
Ak je skutok opísaný ako niekoľko nepravdivých výrokov, dokazovanie sa sústredí na ich pravdivosť a spôsobilosť poškodiť povesť. Ak je opísaný ako dlhodobé elektronické ponižovanie, ktoré podstatne zhoršilo kvalitu života, dokazovanie sa musí sústrediť na celý mechanizmus útoku.
Hypotetická skutková veta by preto nemala znieť iba tak, že páchateľ v jednotlivých videách oznámil nepravdivé údaje. Musela by konkrétne opísať:
že v presne určenom období, prostredníctvom označených elektronických platforiem a v sérii konkrétnych výstupov opakovane ponižoval poškodenú, udržiaval voči nej dehonestujúci naratív a vystavoval ju opakovaným zásahom, v dôsledku čoho sa jej podstatne zhoršila kvalita života, prejavujúca sa konkrétnymi zmenami v pracovnom, osobnom, bezpečnostnom alebo každodennom režime.
Takáto formulácia nie je návrhom na odsúdenie konkrétneho človeka. Je metodologickou ukážkou toho, čo musí orgán činný v trestnom konaní zisťovať, ak uvažuje o § 360b.
Nestačia právne nálepky „ponižoval“ a „zhoršil kvalitu života“. Skutková veta musí pomenovať obdobie, platformy, opakovanie, obsah, intenzitu a konkrétny následok. Presne túto konkretizáciu požadoval krajský súd aj pri ohováraní.
Od výroku k informačnej moci
V pripravovanej knihe o slobode prejavu a slobode tlače[1] navrhujeme posudzovať verejnú komunikáciu v širšom analytickom modeli. Nezačína sa otázkou, či je jedna veta pravdivá. Začína sa identifikáciou komunikačného subjektu a jeho informačnej moci.
Nie každý výrok má rovnakú spoločenskú energiu. Vetou vyslovenou pri kuchynskom stole možno človeka uraziť. Rovnakou vetou opakovanou nositeľom veľkej informačnej moci pred mobilizovateľným publikom možno vytvoriť sociálny mechanizmus útoku.
Informačná moc sa neodvodzuje iba od počtu sledovateľov. Tvorí ju dosah, dôvera vlastnej komunity, schopnosť určovať agendu, opakovanosť komunikácie, multiplatformové šírenie a algoritmické zosilňovanie. S rastúcou mocou nerastie zákaz hovoriť. Rastie však predvídateľnosť následkov a požiadavka zodpovedného výkonu tejto moci.
Naša metodika potom sleduje charakter komunikácie, jej skutkový základ, spôsob vytvárania obrazu napadnutej osoby, vznik informačnej ujmy, príčinnú súvislosť a primeranosť právnej reakcie.
Informačnou ujmou rozumieme zhoršenie právne chránenej sféry človeka vyvolané tvorbou, šírením alebo udržiavaním škodlivého informačného prostredia. Môže mať reputačnú, psychickú, profesionálnu, bezpečnostnú alebo digitálnu podobu. Nie je to nový trestný čin. Je to analytická kategória, ktorá pomáha odhaliť, čo sa v skutočnosti stalo, a až potom hľadať zodpovedajúcu skutkovú podstatu.
Mediálny lynč je totiž proces, nie žáner jednej vety.
Dav nemusí dostať rozkaz
Jedným z najťažších problémov je pričítanie útokov tretích osôb pôvodcovi komunikácie. Súd správne upozornil, že obvinený priamo nevyzýval sledovateľov, aby poškodenej písali. Nemožno automaticky prisúdiť jednému človeku všetko, čo samostatne vykoná jeho publikum.
To by však nemalo viesť k opačnej fikcii: že informačný líder nenesie nikdy nijakú zodpovednosť za predvídateľnú mobilizáciu davu, kým nevysloví explicitný rozkaz.
Digitálne publikum sa často mobilizuje implicitne. Stačí opakovane označiť nepriateľa, morálne ho diskvalifikovať, dodať publiku zdanlivé fakty a vystaviť jeho identitu pozornosti komunity. Dav nepotrebuje povel. Potrebuje cieľ.
Právne však treba zachovať presnosť. Sekundárne e-maily a komentáre nemožno bez ďalšieho pripísať autorovi pôvodného obsahu ako jeho vlastné konanie. Môžu však byť dôkazom dosahu, recepcie, predvídateľnosti a účinku komunikácie. Pri posudzovaní úmyslu môže byť významné aj to, či autor po viditeľnej eskalácii pokračoval, zosilňoval naratív alebo sa od následkov dištancoval.
Príčinná súvislosť v digitálnom prostredí nie je mechanická. Preto nesmie byť ani vymyslená, ani ignorovaná. Musí sa dokazovať.
Čo musí dokazovanie zachytiť
Ak sa má právo pohnúť od výroku k útoku, advokáti, polícia a prokuratúra potrebujú iný dôkazný plán.
Najprv treba zrekonštruovať informačnú moc pôvodcu: veľkosť a charakter publika, reálny dosah jednotlivých výstupov, zdieľania, opakovanie tém, prepojenie platforiem a časové súvislosti.
Potom treba opísať útok ako celok: nie iba vybrať najškaredšiu vetu, ale zachytiť trvanie, frekvenciu, stupňovanie, dehumanizujúce alebo ponižujúce rámcovanie a spôsob označovania cieľa.
Ďalej treba zmapovať sekundárnu odozvu: správy, komentáre, vyhrážky, kontaktovanie rodiny či zamestnávateľa, pokusy o zverejnenie osobných údajov a časovú väzbu na konkrétne výstupy.
A napokon treba konkretizovať zhoršenie kvality života. Môže sa prejaviť zmenou pracovných návykov, obmedzením verejných vystúpení, bezpečnostnými opatreniami, blokovaním kontaktov, stratou času na obranu, zmenou pohybu, narušením spánku, vyhľadaním odbornej pomoci alebo dlhodobým stavom obavy a napätia. Nie každá nepríjemnosť dosiahne trestnoprávnu intenzitu. Rozhodujúci je súhrn, trvanie a závažnosť.
Takéto skutočnosti možno dokazovať výpoveďami, digitálnymi dátami, časovou osou, obsahovou analýzou, svedkami, pracovnými a bezpečnostnými opatreniami či zdravotnou dokumentáciou. Znalec nie je automaticky potrebný na každú otázku. Ak však právna kvalifikácia závisí od konkrétnej poruchy zdravia alebo jej príčinnej súvislosti s konaním, všeobecný vedecký poznatok sám osebe individuálny medicínsky dôkaz nenahradí.
Veda dokazuje mechanizmus. Vyšetrovanie musí preveriť následok
Výskum online prenasledovania a obťažovania u dospelých spája tieto skúsenosti s depresiou, úzkosťou, strachom, poruchami spánku, posttraumatickými príznakmi a ďalšími nepriaznivými dôsledkami. Výskum allostatickej záťaže zase opisuje, ako sa opakovaná aktivácia stresovej odpovede môže biologicky kumulovať.
V našej knihe pracujeme aj s polyvagálnou teóriou ako s vysvetľujúcim modelom toho, ako nervový systém vyhodnocuje bezpečie a ohrozenie. Pre právnu metodológiu je podstatná myšlienka, že opakovaný sociálny útok nie je iba nepríjemnou informáciou. Môže udržiavať organizmus v obrannom režime, kumulovať stresovú záťaž a meniť každodenné správanie človeka.
Tu však treba urobiť dôležitú hranicu.
Veda môže podporiť záver, že určitý typ dlhodobého digitálneho útoku je všeobecne spôsobilý poškodzovať psychické zdravie a kvalitu života. Nemôže automaticky dokázať, že konkrétnemu človeku konkrétny páchateľ spôsobil konkrétnu zdravotnú poruchu. Všeobecný poznatok dokazuje mechanizmus a objektívnu spôsobilosť. Individuálny následok a príčinnú súvislosť treba preukázať dôkazmi z konkrétneho prípadu.
Tým sa však úvaha nemusí skončiť pri § 360b. Práve od neho sa môže začať.
Nebezpečné elektronické obťažovanie chráni pred úmyselným dlhodobým ponižovaním alebo obťažovaním prostredníctvom elektronickej siete, ktoré podstatne zhorší kvalitu života. Ak dokazovanie navyše odhalí, že útok vyvolal poškodenie psychického alebo telesného zdravia v intenzite predpokladanej § 123 Trestného zákona, vzniká ďalšia otázka: nejde popri zásahu do kvality života aj o ublíženie na zdraví podľa § 156?
Trestný zákon totiž ujmu na zdraví nezužuje na zlomeninu, ranu alebo telesný útok. Ujmou na zdraví je akékoľvek poškodenie zdravia. Ublížením na zdraví je také poškodenie, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie a počas neho nie iba na krátky čas sťažilo obvyklý spôsob života poškodeného. Psychická porucha preto nie je z tejto kategórie vylúčená iba preto, že ju nespôsobila päsť, ale slovo, dav a dlhodobý stres.
To ešte neznamená, že každý strach, nespavosť alebo návšteva psychológa automaticky napĺňa § 156. Musel by sa preukázať zákonom požadovaný zdravotný následok, príčinná súvislosť s konkrétnym konaním a úmysel páchateľa, ktorý by zahŕňal aspoň uzrozumenie s možnosťou taký následok spôsobiť. Práve toto však môže byť legitímnym smerom vyšetrovania: zisťovať nielen to, či poškodená stratila zamestnanie alebo povesť, ale aj to, či opakovaný elektronický útok poškodil jej zdravie, či o tom pôvodca vedel a či napriek viditeľným následkom pokračoval.
Ak zdravotný následok vznikol a boli preukázané všetky znaky § 156, právne posúdenie by mohlo otvoriť otázku jednočinného alebo viacčinného súbehu s § 360b. Obe skutkové podstaty totiž chránia rozdielne stránky človeka: § 360b kvalitu jeho života a slobodu od dlhodobého elektronického obťažovania, § 156 zdravie. O tom, či pôjde o súbeh alebo jedna skutková podstata druhú absorbuje, však nemožno rozhodnúť abstraktne; závisí to od totožnosti konania, následkov, úmyslu a vzájomného vzťahu zákonných znakov.
Ak k poškodeniu zdravia nedošlo, ale konkrétne dôkazy by ukázali úmysel spôsobiť ho a konanie bezprostredne smerujúce k tomuto následku, mohol by sa skúmať aj pokus ublíženia na zdraví podľa § 21 v spojení s § 156. Táto konštrukcia je dôkazne náročnejšia. Samotný všeobecný poznatok, že ponižovanie človeka stresuje, ešte úmysel ublížiť na zdraví nepreukazuje. Význam môže mať obsah komunikácie, jej stupňovanie, reakcia páchateľa na prejavené následky, pokračovanie po upozorneniach aj výslovné vyjadrenia o zamýšľanom účinku.
Práve tu možno vidieť, čo obžaloba nedocenila. Zverejnené rozhodnutie ukazuje vyšetrovanie sústredené najmä na nepravdivosť výrokov a ich reputačné, pracovné či rodinné následky. Otázka, či dlhodobé elektronické ponižovanie podstatne zhoršilo kvalitu života a prípadne zasiahlo aj zdravie, nebola v skutkovej vete rozvinutá ako samostatný mechanizmus konania a následku. Súd ho nemohol vytvoriť namiesto prokurátora.
Podobne nebezpečné prenasledovanie podľa § 360a alebo ďalšie trestné činy prichádzajú do úvahy iba vtedy, ak skutok naplní ich vlastné zákonné znaky. Pojem „mediálny lynč“ ich nemôže nahradiť.
Zásada nullum crimen sine lege zostáva obranným valom. Nová metodika nesmie vyrábať nové trestné činy bez zákona. Má pomôcť presnejšie uvidieť tie, ktoré zákon už pozná.
Nie viac trestného práva. Presnejšie trestné právo
Trestné právo má zostať krajným prostriedkom. Nie každý hrubý výrok patrí pred trestný súd. Verejne činné osoby musia zniesť široký priestor kritiky, preháňania aj provokácie. Demokracia by neprežila, keby sa každá urážka menila na obžalobu.
Táto ochrana však neznamená beztrestnú licenciu na dlhodobé digitálne ponižovanie človeka.
Princíp ultima ratio nehovorí, že trestné právo sa nesmie použiť, ak existuje civilná žaloba. Hovorí, že sa má použiť až vtedy, keď povaha, intenzita a následky konania odôvodňujú verejnoprávnu represiu. Pri systematickom elektronickom útoku nemusí byť civilná satisfakcia vždy dostatočná, najmä ak útok pokračuje, replikuje sa na viacerých platformách a mobilizuje ďalšie osoby.
Preto nepotrebujeme kriminalizovať klamstvo ako také. Potrebujeme vedieť rozlíšiť klamstvo od útoku, kritiku od perzekúcie a ostrý výrok od dlhodobého elektronického obťažovania.
Toto rozlíšenie nemôže stáť iba na slovníku. Musí stáť na metodike.
Súd nám ukázal miesto, kde treba začať vyšetrovanie
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave možno považovať za nepríjemný výsledok pre poškodenú. Z metodologického hľadiska je však cenné. Súd veľmi presne ukázal, že trestné konanie nemožno postaviť na zozname klamstiev doplnenom frázou o možnej ujme. Ujmu treba opísať skutkovo.
Ďalší krok preto nie je vyčítať súdu, že nezachránil obžalobu. Súd bol viazaný skutkom, ktorý mu predložil prokurátor, hoci nebol viazaný jeho právnou nálepkou. Ďalším krokom je zmeniť spôsob, akým orgány činné v trestnom konaní digitálne útoky identifikujú, opisujú a dokazujú.
Nezačínať vetou.
Začať mocou autora, architektúrou komunikácie, opakovaním, mobilizáciou publika a konkrétnym zásahom do života napadnutého človeka.
Potom sa môže ukázať, že skutok nie je ohováraním. To však ešte neznamená, že nie je trestným činom. Môže ísť o nebezpečné elektronické obťažovanie. Ak útok preukázateľne zasiahol aj zdravie a bol pokrytý potrebným úmyslom, môže sa otvoriť otázka ublíženia na zdraví alebo súbehu trestných činov. V osobitných prípadoch môže konanie napĺňať znaky nebezpečného prenasledovania, vyhrážania alebo iného trestného činu. A niekedy zostane iba priestupkom alebo civilným deliktom.
O tom nemá rozhodnúť sila verejného pohoršenia ani meno páchateľa. Má o tom rozhodnúť presný opis skutku, dôkazy a zákonné znaky.
Sloboda prejavu chráni aj slová, ktoré urážajú, šokujú a znepokojujú. Nechráni však automaticky komunikačnú moc použitú ako nástroj dlhodobého poškodzovania človeka.
Práve tu sa dnes nachádza hranica, ktorú sa naše právo ešte len učí vidieť.
Pramene a poznámky
1. Tinka, J.: Sloboda prejavu a sloboda tlače. Právne limity verejnej komunikácie v digitálnych časoch. Bratislava, Nakladatelství C. H. Beck, 2026. [V rukopise, vyjde v 4.Q 2026]
2. Krajský súd v Bratislave, uznesenie sp. zn. 1To/19/2026 z 22. apríla 2026, reprodukované v texte JUDr. Petra Šamka „Trestný čin ohovárania vo vzťahu k novinárke SME – k vymedzeniu skutku a k posudzovaniu klamstiev a hlúpostí“, 30. júna 2026.
3. POPPER, Karl R.: The Open Society and Its Enemies. Vol. II. London: Routledge, 1945. Slovenský preklad citátu autora blogu.
4. Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, najmä § 21, § 123, § 156, § 360a, § 360b a § 373: https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/
5. Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, najmä § 278 a § 284: https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/
6. Stevens, F. – Nurse, J. R. C. – Arief, B.: Cyber Stalking, Cyber Harassment, and Adult Mental Health: A Systematic Review. Cyberpsychology, Behavior, and Social Networking, 2021, 24(6), 367 – 376. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/33181026/
7. Guidi, J. et al.: Allostatic Load and Its Impact on Health: A Systematic Review. Psychotherapy and Psychosomatics, 2021, 90(1), 11 – 27. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/32799204/
8. Porges, S. W.: Polyvagal Theory: A Science of Safety. Frontiers in Integrative Neuroscience, 2022. https://www.frontiersin.org/journals/integrative-neuroscience/articles/10.3389/fnint.2022.871227/full
[1] TINKA, J.: Sloboda prejavu a Sloboda tlače. Právne limity verejnej komunikácie v digitálnych časoch. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, 2026. [v rukopise, vyjde v 4.Q 2026]
