Už nie sú ústretoví a milí k zákazníkovi, chladnokrvne idú za svojou pohľadávkou, čiže za hlavným ekonómom alebo majiteľom. Strašné! Kam sme sa to dostali? Aby firma zaoberajúca sa vymáhaním nedobytných pohľadávok začala vymáhať pohľadávky od vlastných zákazníkov... No uznajte!?
- Tomaaááš!
- No, čo máš?
Naoko podráždene zareagujem. Zložím nohy zo stola a rozmýšľam, prečo ma práve teraz musí niekto vyrušiť z vnútorného monológu. Len jeden človek si to vie tak presne načasovať. Petra.
- Nič, ja len tak, či nechceš čaj, alebo niečo iné. Je tu tak pusto. Telefón nezvoní, nemáme zákazku. Nič.
- Aj mňa to trápi, ale ďakujem, neprosím.
- Stálo to aspoň za pokus, bol si taký zamyslený.
- Veru som, je tu ticho. Nevieš, kde je Mišo?
- Išiel kdesi do mesta, ale vraj sa hneď vráti. Možno zháňa kšeft. Hovoril o čomsi naozaj veľkom.
- To je dobre. Síce väčšinou iba hovorí, ale aspoň niekto sa snaží pracovať.
V susednej miestnosti zazvonil telefón. Petra sa pobrala vybaviť telefonát a som zase sám. Pozriem znechutene do okna. Parkovisko, oktávia, vjazdová brána, kus výpadovky. Bože, zase to isté. Už je najvyšší čas zamyslieť sa nad nejakou zmenou, oživením jednostrannej nudy. Len tak mimochodom zaregistrujem na ceste červenú fabiu. Nevidel som ju už dnes?
Mišo si opäť zobral Audi. Vôbec nešetrí, zatiaľ je síce peňazí dosť, ale aj tak. Možno sa mu pritrafilo niečo naozaj veľké. Chodí ticho, odmieta sa baviť o nových klientoch a má na sebe svoj najlepší oblek. Uvidíme.
Posuniem myšou a čakám, kým sa počítač preberie. Zapnem internet a pripojím sa na banku. Letargicky prezerám výpisy a trpko konštatujem, že nič nepribudlo. Ani nemohlo. Nemali sme zákazku ani nepamätám. Žeby všetci veritelia stratili záujem o svoje peniaze? Tých pol milióna korún nám určite vystačí tak na mesiac, možno dva. Ale čo potom?
Kútikom oka zaregistrujem prichádzajúcu Audinu. Nuž uvidíme, či sa niečo pohne.
- Čaute, už som tu!
- Si myslíš, že sme slepí?! Alebo trpíš na nejakú duševnú poruchu a musíš sa stále zviditeľňovať? – polovážne kontruje Petra
- No prepáč, chýbali ste mi.
- Neber to zas tak, máš niečo nové?
- Zatiaľ nie, veci ešte nevyzreli. Vieš, to je ako s dobrým vínom. Ak nie je hrozno správne dozreté, víno nebude bohvieaké. Musíš vychytiť dobré počasie, mať dostatok ľudí a zvoliť vhodný čas na zber. Vínny mušt, burčiak i rampáš si vyžadujú svoj čas i odbornú starostlivosť, až potom môžeš vychutnať tú správnu chuť a vôňu.
- Nevedel som, že si aj expert na víno. Vyzrie vôbec dakedy?
- Spoľahni sa.
Takže zasa nič. Žiadny nový kšeft. To ničnerobenie priam ubíja. Človek sa potrebuje tešiť z vlastnej práce, obdivovať jej výsledky, aj keď sú nehmotného charakteru. Musí sa nadchýnať svojím dielom, byť naň patrične hrdý.
Zo susednej miestnosti sa ozývajú hlasy. Útržkovito vnímam rozhovor.
- Máš rada kávu?
- Nie, prečo?
- Tak to ti nepoviem, na to musíš prísť sama.
- Aspoň nejaký kľúč, náznak...
Odpoveďou je Mišov smiech. Naozaj podarené. Otázka zjavne bez súvisu, ale donútila Petru zamyslieť sa. Mala by nás poznať už do takej miery, aby pochopila, že si z nej Mišo iba uťahuje.
Vonku začalo popŕchať. Jar sa ohlasuje čoraz naliehavejšie priamo úmerne epidémii migrény. Nie že by bol môj prípad, ale meteosenzitívnych je určite dosť. Možno práve to je dôvod, prečo nemáme objednávky. Ľudí už dostatočne bolí hlava a nechcú aby ich bolela ešte viac. Dážď sa mení na sneh. Zima ešte nepovedala svoje posledné slovo.
Na vedľajší pozemok zabočí džíp so zamestnancami Geoprieskumu. Chudáci, doteraz nevedia pochopiť, ako tu niekto mohol postaviť domček. A už vôbec nechápu, že bol niekto taký sprostý a zamokrenú nehnuteľnosť kúpil. Možno sprostý, možno vypočítavý, to záleží od uhla pohľadu. Džíp ma však nijak osobitne nezaujal, ale červená, športovo upravená felícia, ktorá šla za ním. Veď presne takú istú som už dnes videl.
Povytiahnem žalúzie a poriadne sa pozriem. Na moje veľké prekvapenie fabia zamieri na naše parkovisko. Vystúpia dvaja riadni chlapi, jeden poriadne nadupaný. Zablúdili? To ťažko bude v tom niečo iné. Opakované ohliadnutie miesta, príprava - je tu určitá podobnosť. Podobnosť s nami. Som naozaj zvedavý.
Mišo privíta návštevu a uvedie ju ku mne do kancelárie. Ešte si stihnem všimnúť, že sa sarkasticky usmieva tak, aby to návštevníci nezaregistrovali. Á už sú tu. Na prvý pohľad je to jasné - výpalníci. Dvaja mladíci, podľa správania a veku bez skúseností a navyše v nevhodnom oblečení.
Kožený kabát, no kto to kedy videl. Taký gýč sa už naozaj nenosí. A už vôbec nie v tejto práci. Človek musí byť slušne oblečený, aby zapôsobil na prvý pohľad a nepôsobil odpudzujúco v ošúchanom kabáte, aj keď z pravej kože. Bŕŕ, nevkus.
Jeden vyzerá na mozog dvojice a druhý bude asi len fyzický doplnok - sprostý výraz, tupý ksicht, hora svalov a vymetená hlava. Priam z nich sála mladícke sebavedomie a naivná viera v trvalý úspech. Uvidíme dokedy.
Ponúknem im miesta a začnem rozhovor.
- Prosím, čo si prajete?
Zámerne sa nepýtam na mená a nepredstavujem sa. Nechcem ich znervózniť a už vonkoncom nie odradiť. Mišo odišiel, no dvere iba privrel. Celkom ho chápem, nechce prísť o zábavu a zaisťuje situáciu. Chlap vyzerajúci ako mozog prehovoril.
- Ponúkame služby.
- Akého charakteru?
- Ochrana. Ochrana pred zlým svetom a jeho negatívnymi stránkami.
- Celkom nechápem.
- Staráme sa, aby bolo všetko bez problémov. Samozrejme za určitú úhradu.
Mladá krv, to sú aj nové nápady, oživenie dňa a podnety do budúcnosti. Mladosť a dravosť netreba nikdy podceňovať. S profesionálnym pokojom ovládnem nutkanie k pobavenému úsmevu a vyčarím na tvári masku prekvapenia a strachu. Len veľmi dobrý pozorovateľ by si všimol, že strojenú. Mimika a reč tela je v osobnom styku veľmi dôležitá. Aj teraz zabrala. Nemalé sebavedomie mladíkov pokročilo na vyššiu úroveň, oči zaiskrili v očakávaní ľahko zarobených peňazí.
Prestrašene zo seba dostanem:
- Výpalníci?
- Presne tak. A teraz k veci. Podľa našich informácií vám to sype. Takže každý mesiac 15 tisíc a ochránime vás pred problémami.
- Keď nezaplatíme?
- Neradím. Doteraz zaplatili všetci a platia ďalej. Máme isté prostriedky.
- Za... zavolám políciu! – ďalej hrám ich hru
- Chceš umrieť? Už teraz nemáš ďaleko do hrobu!
Aké tvrdé slová! Kto by to na nich povedal. Tuctové ksichty, zlý vkus, lacné auto. Viditeľne klamú a pri reči pozerajú kdesi do steny za mojím chrbtom. Možno si to neuvedomujú, ale v tejto brandži musí človek nadviazať úzky osobný kontakt s obeťou, hypnotizovať ju pohľadom.
Na druhej strane za odvahu im musím pripísať jedno veľké, i keď bezvýznamné plus. No netreba ich nechať, aby sa priveľmi rozkokošili. Je najvyšší čas zatiahnuť brzdu. Kompletne zmením držanie tela a tón hlasu:
- Ste na zlej adrese.
- Chceš mať problém? prekvapene vyhŕkne.
Smejem sa, naozaj dobrá konfrontácia. Takú zábavu som dnes nečakal. Naraz zvážniem, tvár mi skamenie a pevným sebavedomým hlasom uvediem amatérskych výpalníkov na pravú mieru.
- Máš minútu aby si sa spamätal a vypadol. Inak neodídeš po svojich. A zober so sebou aj tú retardovanú opicu.
Mišo vošiel dnu a postavil sa ku dverám. Obaja nabrali farbu, zjavne vyvedení z miery, prehnané sebavedomie sa zjavne vytratilo. Ale ešte sa nevzdávajú.
- Máme kontakty, môžeme vá... ťa nechať zmiznúť!
- Prečo klameš?
Celkom pokojne sa spýtam a pootvorím šuflík na stole.
- Zmizneš ako mnohí iní, čo sa zaplietli s nami a s mafiou!
- Áno? Ak neprestaneš drístať, zmizneš akurát tak ty – chladne odpoviem.
Kým hovoril, Mišove mocné ruky pristáli na pleciach „gorily“ a zatlačili nemysliacu polovičku výpalníckeho dua hlboko do kresla. Bleskovým pohybom vytiahnem zo šuflíka zbraň. Vydierač zbledol, zreničky sa mu rozšírili pri pohľade do hlavne odistenej armádnej deviny.
- Vypadni, aj s tým príveskom. Okamžite!
... pokračovanie v pondelok ...
