Profesor Gad je pedant a okrem iného, majster kaligrafie a autor viacerých gramatických učebníc arabčiny. Má 74 rokov, ale vyzerá maximálne na 60, vždy elegantne nahodený, učí už 50 rokov, rád trávi čas na internete a na facebooku. Precestoval polku sveta, žil v Nigérii, Saudskej Arábii, Alžírsku a iných krajinách. Na dôchodok sa očividne nechystá a nikto to od neho ani nechce, lebo odborník jeho kalibru sa veru ťažko hľadá. Ani na University of Leeds takého nemáme a tuto prídem do Alexandrie, na malý jazykový inštitút a stretnem najskutočnejšieho učiteľa.
„Ak ste pochopili, vďaka Bohu (Al Hamdulillah). Ak ste nepochopili, nič sa nebojte, ešte Vám to vysvetlím tisíckrát.“ Dobrácky sa usmeje, odloží fixky a posadí sa. Chvíľku premýšľa (profesor God robí všetko s kľudom a rozvahou) a osloví ma:
„Ya Amíra!“ (To je moje meno tu v Egypte)
„Čo myslíš, kto by sa mal stať ďalším egyptským prezidentom?“ Doktor Gad rád vypáli otázku na svojich študentov a ja, musím priznať, som trochu v pomykove. Celá konverzácia samozrejme prebieha vo vysokej arabčine. Alebo v lokálnom egyptskom dialekte, ktorý má s arabčinou spoločné možno tak základy.
„ No, to neviem presne povedať, možno pán Baradai by bol vhodný.“
„ Áno. Teraz sú dvere slobody otvorené do korán. Šancu majú mnohí a podľa mňa, prečo by sme nemohli mať prezidentku? Ženy predsa tvoria 50% populácie. To je obrovské množstvo! V takom množstve sa určite nájde silná osobnosť s otvorenou mysľou.“
Diskutujeme až do konca hodiny, o budúcnosti Egypta, zmenách a možných kandidátoch. Cez prestávku si so spolužiakmi odchádzame kúpiť faláfel za jednu egyptskú libru, zatiaľ čo profesor Gad sa rituálne umyje, rozloží si koberček a pomodlí sa. 5x denne. Ako jeden z mála moslimov každé ráno vstáva o štvrtej na ranný obrad v mešite, a potom už nespí. Nefajčí, nepije, dokonca ani silnú tureckú kávu, miestnu špecialitu. Chcela by som mať jeho vitálnosť. Ja vo svojich 22 rokoch vždy nadávam a zúrim, keď ma muezínov hlas zobudí v skorých ranných hodinách.
Potom pokračujeme druhou hodinou, prerezávame sa cez nezáživné cvičenia, ktoré sú ale absolútne nevyhnutné, pokiaľ raz chceme ovládať tento fascinujúci jazyk. Je máj, blíži sa koniec akademického roka, vonku je horúco a dolieha k nám škrekľavý hlas anglickej učiteľky z neďalekej súkromnej školy. Chuderka, za pár rokov si takýmto štýlom úplne zničí hlasivky.
Po tom sa chvíľu bavíme o živote v Saudskej Arábii. Aké to je? Pýtame sa pána profesora.
„Pekné, bohaté a neprirodzené. Život je pohodlný, ulice široké a čisté, všetko moderné. Ale absolútne všetko je rozdelené na mužskú a ženskú časť.“ So spolužiakmi si vymieňame znechutené pohľady.
„No a samozrejme ženy musia nosiť abaju. Čo je jednak nespravodlivé a jednak nepraktické. Veď Saudská Arábia je veľmi horúca krajina. Čo je to za nápad nosiť v takom horku čierny stan? Ale to nie je v našom Quráne. To je len saudská tradícia. Ako vidíte, tu si každý nosí, čo chce. Niekto nosí abáju, niekto hidžáb, niektoré ženy nosia sukne a rozpustené vlasy, ako tuto vaše kolegyne . A tak to má byť. Pretože každý je slobodný a Allah má rád rôznorodosť. No a potom vidíte, že čierny stan sedí vedľa vás v lietadle. Ako náhle vzlietneme, stany sa nahrnú na WC a po chvíli si k vám sadne úplne iný človek.“
Hodina sa končí a pán profesor Gad nás ešte požiada napísať do budúcej hodiny zopár viet na tému: „Čo si myslíte, že je najväčším problémom súčasnej civilizácie?“ Následne nám poďakuje za pozornosť , my mu poďakujeme za ďalšie dve obohacujúce hodiny a potom už len utekám chytiť taxík (čiže žlto-čiernu Ladu), ešte predtým, ako nastane dopravná špička.