Stalo sa to dnes okolo 14:30 alebo tak nejak. Po výdatnom obede som si ľahol k televízii, že si pozriem nejakú ľahkú show, možno dajaký seriálik a v pokoji vytrávim čo som do seba napchal. Ale čo čert nechcel, zapol som TA3, kde práve zahajoval prezident Gašparovič tlačovku ohľadom výtržností na futbale v Dunajskej Strede. Sú presne dva dôvody, prečo som neprepol a netrávil v pokoji ďalej. Jednak som veľkým fanúšikom futbalu a dosť pozorne som sledoval udalosti na onom štadióne, no a druhý dôvod je prozaický. Vždy, keď zbadám tlačovú besedu niekoho zo súčasnej vládnej garnitúry, nehovoriac o pánovi prezidentovi, zbystrím sluch a pilne počúvam, pretože dosť často sa mi stane, že sa kvalitne nasmejem a pobavím. A nemýlil som sa ani v tomto prípade, aj keď toto bol už skôr smiech cez slzy.
Beseda sa začala pomerne príjemne a v bodrom duchu. Pán prezident sa prezentoval ako fanúšik mnohých športov, nielen futbalu a vyslovil taktiež znepokojenie nad zvyšujúcim sa násilím na našich futbalových štadiónoch. Výborne mu sekundoval Robert Kaliňák, ktorý sa prezentoval nulovou toleranciou voči futbalovým chuligánom a poznamenal, že polícia zasiahla pri prvej snahe chuligánov o narušenie verejného poriadku. Slovom, srdce slovenského futbalového fanúšika mohlo iba plesať, že celý policajný zbor bdie nad jeho bezpečnosťou na ktoromkoľvek štadióne na území SR a že pán prezident tiež patrí do rodiny futbalových nadšencov.
Avšak idylka sa okamžite skončila, keď prišla reč na spolitizovanie celej témy, národnú príslušnosť chuligánov a slovensko-maďarské vzťahy. To sa ale dalo očakávať, pretože celý incident mal chtiac-nechtiac aj tento podtón. K tomuto aspektu sa však vyjadrovať nechcem, bolo by to nadlho a nič by to nevyriešilo. Totiž, najväčšia zábava sa ešte len chystala.
Nadišla chvíľka pre novinárske otázky. Ako tretia v poradí sa prihlásila maďarská novinárka a po anglicky sa opýtala mierne provokatívnu otázku, samozrejme po anglicky, ale mimoriadne zrozumiteľne a jasne vyslovenú. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa obaja páni zatvárili mimoriadne zmätene a pán prezident sa po chvíli váhania, možno aj premýšľania obrátil k hovorcovi a nechal si otázku preložiť. Neskôr sa k nim nahol aj pán Kaliňák, asi sa chcel iba presvedčiť, že otázke porozumel dobre a vylúčil všetky možné nuansy a bočné významy otázky. Samozrejme, pán prezident odpovedal po slovensky, to už by sme asi chceli veľa aby pán prezident hovoril po anglicky a súčasne všetci tí vzdelaní a fundovaní novinári ktorí absolvovali angličtinu na univerzitách mu aj rozumeli.Pán prezident chvíľku rozprával a potom nechal pána hovorcu, aby preložil dovtedy povedané. Čuduj sa svete, pán hovorca začal prekladať. A to angličtinou tak katastrofálnou, že mne, jednoduchému držiteľovi základnej štátnej jazykovej skúšky z angličtiny, začalo škvŕkať v žalúdku a zmocnili sa ma mdloby. V tom momente som v rámci uchovania duševného aj fyzického zdravia prepol na VH1 a dal si poriadnu dávku hudby.
Možno sa pýtate, čo to tu chlapec riešiš. Veď sme na Slovensku, hovoríme po slovensky a tým je všetko vyriešené. Okrem toho, nie každý má talent na jazyky ako ty, držiteľ základnej štátnej jazykovej skúšky. Tu si, vážený čitateľ, dovolím zaoponovať. V každej väčšej, nieto ešte medzinárodnej firme, ak človek neovláda angličtinu, nemá absolútne žiadnu šancu sa v tejto spoločnosti zamestnať na riadiacej pozícii, pretože v dnešnej dobe v biznise prosto je potrebné ovládať angličtinu. A to je, priatelia, biznis. Čo potom vrcholní predstavitelia štátu, ktorí tiež riadia svoj rezort, respektíve celú republiku, aspoň oficiálne, a trávia mimoriadne veľa času debatami a summitmi na úrovni EÚ? Ako to vyzerá z pohľadu ich európskych náprotivkov, keď pri najmenšej debate sú potrební tlmočníci?
Možno by si mala vláda namiesto vyplácania 13. dôchodkov, dotovania cien energií ku ktorému už nemáme vôbec ďaleko a rôznych iných potrebných výdavkov zaplatiť intenzívny kurz angličtiny, v rámci zlepšovania zahraničných vzťahov. Možno by sme si konečne aj s Maďarmi začali rozumieť. Aj keď, takto je väčšia sranda.
