Toto je prvá, pokusná časť seriálu o zákonitostiach spoločnosti, politiky, ekonómie atd., o ktorých ste sa nikdy nemali dozvedieť. Prinajmenšom mi to tak pripadá - ak uvážim, čo sa od môjho detstva dodnes učia resp. neučia decká na základných či stredných školách (uznávam, môj prehľad nemusí byť aktuálny; poznatky rodičov školopovinnej mládeže - či priamo tej mládeže - ma zaujímajú; kľudne píšte do diskusie). V myšlienkovom systéme "bežných smrteľníkov" prežívajú niektoré bludy, vedomé klamstvá a zavádzanie, pretože ide o nástroje na ovládanie - zruční manipulátori (politici, čiastočne médiá) ich radi používajú. V medziach mojich skromných možností sa pokúsim niektoré také bludy rozobrať na súčiastky.
1. Časť: Hra s nulovým súčtom
Už od Marxa (a možno ešte skôr) ľavica s notorickou obľubou používa nasledovnú predstavu: údajne, bohatstva (majetku) existuje len určité, dané a obmedzené množstvo. Takže ak niekto zbohatne – má viac než iní ľudia v okolí – mohlo sa to údajne stať len tak, že iným ľuďom zobral. Takže tí iní ľudia majú potom o toľko menej. Inak povedané, bohatý zbohatol na úkor iných ľudí. Čo je samozrejme nespravodlivosť, a dejinnou úlohou ľavice je zjednať poriadok – a to znamená (podľa ich predstavy): bohatým vziať a prerozdeliť bohatstvo tak, aby mal každý rovnako. Poznámka: ľavicoví politici si v rámci prerozdeľovania nechajú svoj (bližšie neurčený) podiel z onoho majetku, takpovediac "za zásluhy o spravodlivosť". Pretože o ten podiel (a moc) im v skutočnosti ide, nie o dáku spravodlivosť...
Predovšetkým: v čom je chyba opísaného úsudku? Vo fyzike existujú veličiny, ktoré podliehajú zákonu zachovania. Napríklad hmota (hmotnosť), energia, elektrický náboj (a ďalšie, ale tie sú vektorové, pre našu úvahu sa nehodia). U tých veličín naozaj platí, že ak vezmeme z jednej kopy a pridáme na druhú kopu, tak presne toľko, koľko pribudlo na druhej kope, ubudlo z prvej kopy. Čo je príklad toho, čomu sa hovorí „Hra s nulovým súčtom“. V skutočnosti, a tu prosím o pozornosť, pre bohatstvo (majetok, vrátane nehmotných statkov, napr. duševného vlastníctva) žiadny zákon zachovania neplatí (!!!).
Ak dvaja farmári obrábajú rovnako veľké polia, a ten druhý použije rôzne inovácie (mechanizáciu, zavlažovanie, hnojivá, prostriedky ochrany rastlín), na začiatku musí čosi zainvestovať, ale potom získava z každého hektára väčší výnos plodín. Investície sa rýchlo vrátia, a inovatívec sa stane bohatším, než sused, ktorý stále používa zastaralé postupy. Inovatívny sused získal viac bez toho, že by „zastaralého“ suseda o niečo obral alebo ukrátil. Suma bohatstva je väčšia, než keby obaja farmári pracovali po starom. Akurát, inovatívny bohatne viac, kým druhý len tak, ako doteraz. V súčte však vzniká viac hodnôt (plodín), takže: žiadny „nulový súčet“!
Predstavme si pekný, možno luxusný dom. Po nejakej pohrome (napr. zemetrasení) z domu ostane kopa sutín. Ktorá má rovnakú hmotnosť, než mal pôvodný dom (zákon zachovania!), ale hodnota domu sa radikálne znížila – dom sa zmenil na viac-menej bezcenný stavebný odpad, ktorý bude treba vyviezť na skládku.
Ľudská práca (ak je účelne vynaložená) funguje opačným smerom – z materiálov s relatívne nízkou cenou vytvára niečo organizovanejšie, užitočnejšie, možno i esteticky krajšie – každopádne hodnotnejšie. Inak povedané: nie je to o hmote (ktorá ostane stále rovnaká), ale o jej usporiadaní; tým sa líši napríklad pôvodný dom od kopy sutín. (fyzik by dodal niečo o veličine menom entropia, ale... neodbočujme)
Samozrejme, existuje aj spôsob, pri ktorom sa bohatý stal bohatším tým, že iných o niečo obral a ukrátil – tomuto sa v ľudskej reči vraví krádež, lúpež a podobne. Základnou vlastnosťou kapitalizmu (čo je pejoratívne označenie slobodnej trhovej ekonomiky) je však práve to, že bohatnúť môžu v spoločnosti všetci, paralelne – len niektorí bohatnú rýchlejšie, pretože sú buď pracovitejší, alebo majú lepšie nápady – a vďaka tým nápadom, s nasadením rovnakej námahy vyprodukujú viac. Tí poslední uvedení sú skutoční víťazi súťaže zvanej slobodný trh. Každý nový nápad je síce spojený s rizikom (môže a nemusí vyjsť), ale bez podstúpenia istého risku by neexistovalo podnikanie.
Ľavičiari toto radi ignorujú. Často vedome a zámerne. Najmä v demokracii, ak potrebujú získať hlasy voličov, útočia na emócie: „pozrite: tento človek je bohatý – iste ukrátil a obral mnoho iných ľudí, ktorí sú teraz kvôli jeho nemorálnemu konaniu chudobní! Ak nás zvolíte, my zjednáme poriadok, a všetci budete mať spravodlivo, teda rovnako!“ (čo je lož: „rovnako“ a „spravodlivo“ vo všeobecnosti vôbec nie je to isté).
Prostí voliči žiaľ málokedy používajú rozum, takže i tento vcelku primitívny útok na emócie sa vypláca a vo voľbách bežne funguje. I dnes. Chybu hľadajme okrem iného vo vzdelaní. Asi chápeme, prečo nie je v záujme ľavice, mať príliš vzdelaných a kriticky mysliacich občanov - voličov. V realite, dostatok vzdelaných a mysliacich nie je takmer nikdy – zato má ľavica večne znovu šancu, uspieť aj s pomerne priehľadným zavádzaním. Pritom opísaný príklad (označiť bohatnutie za hru s nulovým súčtom) patrí ešte k najprimitívnejším trikom; existujú aj sofistikovanejšie.
Druhá chyba je, že mnohí leniví ľudia si radi privlastnia svoj podiel v rámci onoho prerozdeľovania, aj keď tušia, že im tento podiel tak naozaj nepatrí. To je síce vec morálky, ale opäť sa k slovu hlási zdravý rozum: ak budete úspešným brať a rozdávať takým, ktorým sa pracovať nechce, myslíte si, že úspešní sa nebudú brániť? Napríklad sa odsťahujú do inej krajiny, kde sa menej prerozdeľuje. Tam, kde sú všetky možnosti obrany zablokované (ako v socializme, kde boli i hranice obohnané ostnatým plotom a strážené samopalníkmi) bol výsledok vždy rovnaký: úspešní a usilovní sa prestali usilovať; ich úlohou predsa nie je robiť večný zdroj parazitom. Napokon sa neusiluje nik, a systém kolabuje. Bolo to v dejinách vyskúšané mnohokrát, v mnohých rôznych krajinách (Rusko resp. Sovietsky zväz, jeho kolónie, Kuba, Kambodža, Severná Kórea atd, atd.), a výsledok bol vždy rovnaký - bieda pre všetkých. Odborne sa tomu vraví "reprodukovateľnosť experimentu". Asi poznáme výrok "len idiot do nemoty opakuje rovnaký experiment, a dúfa, že raz dosiahne iný (želaný) výsledok". Lebo, socializmus je vraj skvelá myšlienka, len bola vždy nesprávne aplikovaná, nepriali okolnosti, a tak podobne... figu borovú!
Moja otázka na vás - čitateľov je: vysvetlil vám toto niekto v škole? Fakt ma to zaujíma. Vaše poznatky a postrehy si rád prečítam v diskusii.
