reklama

Mala by sa prezidentka stretávať s extrémistami?

Ako mi účasť na schôdzi vlastníkov bytov pomohla nájsť odpoveď na otázku z pracovného pohovoru.

Mala by sa prezidentka stretávať s extrémistami?
Zvolenská bytovka pred voľbami 2020. Foto: Marko Erd/SME
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Na jednom pracovnom pohovore som dostal zaujímavú otázku: Mal by sa veľvyslanec alebo prezident oficiálne stretnúť s extrémistami? Mal som ponúknuť relevantné argumenty ale aj záverečné jasné stanovisko, resp. odporúčanie.

Odporúčanie som nedal na záver, ale rovno som ním začal. Veľvyslanec alebo prezident by sa mal stretnúť a stretávať aj s politikmi zastávajúcimi hoci aj pre nich extrémne názory. Išiel by som sám proti sebe a môjmu učeniu, keby som tvrdil opak.

Argumentoval som relatívnou popularitou a relevantnosťou týchto strán a politikov, ktorým mediálna a mainstreamová ignorácia percentá popularity neznížila. To, čo fungovalo pred 15 rokmi, už dnes nefunguje. Dnes si každý môže vybrať politický a názorový obsah, ktorý chce pozerať, počúvať alebo čítať. Vďaka internetu a sociálnym médiám a možnosti zadarmo nahrávať nelimitovaný obsah si konzument môže vybrať len to, čo sa mu páči a zadarmo sa dokáže informačne nasýtiť až do prasknutia. Žije tak v konfirmačnom skreslení.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V staršom blogu Kultúra rušenia: máte právo byť zrušený som napísal:

Pri dnešnom objeme informácií a informačnom smogu hrozí, že divák sa stane nekritickým prijímateľom obsahu, ktorý je mu najviac po chuti. Odborne sa to nazýva konfirmačné skreslenie. Výsledkom je ešte väčšia radikalizácia jednotlivcov, spoločnosti, konflikty nielen medzi obyvateľstvom ale aj v rodinách. Už si spoločne nesadnete pred televízor a nepozriete si spoločne politickú alebo diskusnú reláciu. Namiesto toho si každý osamote radšej pozriete svoj obľúbený youtube kanál alebo web, kde nájdete necenzurovanú, nefiltrovanú a čistú názorovú ponuku, ktorá vám najviac vyhovuje. Veď prečo by ste sa mali rozčuľovať a počúvať iné názory?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhým mojim argumentom bola popularita medzi mladými voličmi a prienik programu a priorít konkrétneho veľvyslanca a prezidenta pracovať s mládežou.

Tretím argumentom bola podpora, resp. tolerancia niektorých extrémnych názorov aj u väčšinového obyvateľstva. Čiže názorový prienik a vplyv týchto extrémistických ale naďalej politicky slabých strán na väčšinové obyvateľstvo a formovanie ich názoru – napriek ich mainstreamovej mediálnej ignorácii.

Mohol by som ešte pridať účel diplomatických služieb – hľadať riešenia, nachádzať prieniky a snaha zmierovať konflikty a spájať. A pri prezidentovi aj schopnosť a očakávanie byť prezidentom všetkých občanov – vrátane tých s extrémnymi názormi a ich politických predstaviteľov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Foto: Nick Fewings
Foto: Nick Fewings 

Rasista z cigánskej školy

Vďaka účasti na poslednej schôdzi vlastníkov bytov mi napadla ešte zaujímavá analógia. Slovensko je prenesene ako jeden panelák – bytový dom. Geograficky relatívne malá krajina, kde každý každého pozná, všetci na každého niečo vieme a kde majú ľudia na veci bežný, netradičný, extrémny ale aj žiadny názor. Niekto na seba rád upozorňuje chodbovou promenádou v trenkách, iný ani nevychádza z bytu. Jeden manželku týra a druhý sa necháva týrať manželkou.

Jeden zo susedov to už po 60 minútach nevydržal s nervami a jeho reakciou na klasické a pravidelné prekrikovanie susedov vo veci potreby vymeniť vchodové dvere bolo: „Nehovorte všetci naraz, je to tu ako v cigánskej škole!“ Neviem či dotyčný reálne chodil alebo učil na takej škole a hovoril z vlastnej skúsenosti, alebo to bolo len rečnícke prirovnanie. Každopádne, niekto by mohol vnímať jeho výrok ako rasistický.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako všade, tak aj na schôdzi vlastníkov stretnete rasistov, xenofóbov, homofóbov a iných -fóbov. Konštatujem to nielen vďaka tomuto jednému výroku a skúsenosti, ale aj na základe dlhodobého sociologického pozorovania a účasti na schôdzach vlastníkov a komunikácii so susedmi. Potrebujete však aj s nimi fungovať a žiť. Nemôžete za to, že si Váš sused namiesto budíčka púšťa každé ráno „Rež a rúbaj do krve...“ alebo iné pesničky z hitparády Slovenského štátu. Alebo že si pred voľbami vyvesí na svoj balkón vlajku alebo iný vizuál jeho obľúbenej strany alebo kandidáta.

Znamená to, že ho budete ignorovať a ani nepozdravíte? Že mu nepodržíte vchodové dvere? Že nepočkáte s ním na spoločný výťah? Že nedovolíte vlastným deťom, aby sa hrali s jeho deťmi? Alebo že mu budete naschvál zhášať v pivnici svetlo a zamknete ho tam, keď bude kontrolovať kompóty?

Na otázke konečného riešenia židovskej otázky sa asi nezhodnete. Ale na konečnom riešení zateplenia budovy, výmeny plynového potrubia, revízie výťahov a deratizácie hlodavcov snáď áno. Ono to ani nie je o prianí, ale skôr otázka nevyhnutnosti pokojného spolunažívania susedov a zabezpečenia základnej starostlivosti o spoločný majetok a priestory.

Foto: Marko Erd/SME
Foto: Marko Erd/SME 

Stretávať ešte áno, ale hlasovať už určite nie!

Ale čo ak môj sused rasista náhodou navrhne dobrý a racionálny a pre všetkých prospešný návrh? Mám zaň hlasovať a nevnímať kto ho navrhol? Alebo čo ak ho navrhnem ja a dotyčný sused ma ešte pred hlasovaním verejne podporí? Alebo čo ak sa vôbec neozve, ale za môj návrh zahlasuje? A môj návrh prejde tesne o jeden hlas iba vďaka nemu?

Podľa logiky niektorých politických predstaviteľov a komentátorov nedávneho hlasovania „spolu s fašistami“ v Národnej rade SR to zjavne problém je. Môj návrh na schôdzi vlastníkov teda prejde aj vďaka „fašistovi“ alebo ja zahlasujem za návrh „fašistu“. Čo teraz? Som aj ja fašista? Legitimizujem tým fašistov? Prekročil som Rubikon, lebo s fašistami sa nehlasuje a ani nespolupracuje a ani nedohaduje?

V mojom staršom blogu som písal aj o iniciatíve Zabudnuté Slovensko ako vzore kultúry dialógu:

<<<<<<<<<<>>>>>>>>>> 

Novinár Andrej Bán je spoluorganizátorom iniciatívy Zabudnuté Slovensko.

(Cieľom iniciatívy sú „aktivity proti fašizmu, ako aj rôznym formám extrémizmu a násilia; vyjadrenie spolupatričnosti medzi ľuďmi z rôznych regiónov, profesií a spoločenských vrstiev, ako aj vyjadrenie podpory regiónom a vytvorenie tlaku na riešenie ich problémov“. Sústreďujú sa na „regióny s vysokou podporou radikálnych strán a hnutí, ako aj s vysokou mierou nezamestnanosti, ako aj osobnej frustrácie a apatickosti ľudí z vlastného osudu a nezáujmu vedenia štátu o ich bežné potreby a adresnú, ale aj všeobecnú pomoc“.)

Keď som ho pozval ako hosťa na moju univerzitnú prednášku v súvislosti s vraždou Jána Kuciaka a reportážach o talianskej mafii z východného Slovenska, tak nám okrem iného povedal, prečo je podľa neho dôležité diskutovať aj s ľuďmi nielen s opačným, ale dokonca radikálne opačným názorom. Prednášky a koncerty Zabudnuté Slovensko neboli primárne určené tým, ktorí presviedčať o nebezpečenstve extrémizmu nepotrebujú. Boli určené predovšetkým tým na druhej strane. Preto ich nielen vždy na akcie pustili, ale vždy im umožnili aj verejne diskutovať, klásť otázky a reagovať na hostí. Bolo to miestami určite napäté, ale podľa reakcií na oboch stranách, to pomohlo obrúsiť hrany a aspoň čiastočne otvoriť civilizovaný dialóg. Nádej na zmierenie a spoločnú cestu pri riešení spoločných problémov a potrieb preto žije. Žije vďaka kultúre dialógu a nie kultúre rušenia. Lebo ako by povedal klasik: demokracia je diskusia.

Akcia Zabudnuté Slovensko v Banskej Bystrici. Foto: Ján Krošlák/SME
Akcia Zabudnuté Slovensko v Banskej Bystrici. Foto: Ján Krošlák/SME 

<<<<<<<<<<>>>>>>>>>> 

Pán Bán samozrejme nehovoril o hlasovaní s nimi a ani potrebe s nimi absolvovať Cestu hrdinov SNP, ale o potrebe s nimi komunikovať a zmierňovať napätie v spoločnosti.

Preto možno práve cez hľadanie cesty k témam, ktoré nás spájajú si postupne dokážeme nájsť cestu aj k témam, kde sa nateraz diametrálne odlišujeme. Úspech je neistý, ale za pokus to stojí.

Aká je ale alternatíva? Necháme týchto extrémistov / fašistov / komunistov / nacionalistov / a iných –istov sa ešte viac zakukliť do svojej názorovej bubliny (a nás do tej našej)? Exkomunikujeme ich? Ak sú to naši príbuzní alebo priatelia, tak ich vydedíme a prestaneme navštevovať? Vyhlásime im občiansku vojnu? Zbavíme ich volebného práva? A čo ak napriek tejto ignorácii od nás, zo strany oficiálnych predstaviteľov a tradičných médií, získajú tieto názory v ďalších voľbách parlamentnú väčšinu?

Moja odpoveď a argumenty ma na prekvapenie mnohých mojich známych dostali do finálneho kola a k osobnému pohovoru. Tam som však už asi nepresvedčil inými schopnosťami. Alebo som nemal dobre zaviazanú kravatu ;-)

P.S. Varovanie / disclaimer na záver. V žiadnom prípade neschvaľujem a ani nepodporujem a ani nelegitimizujem žiadne hnutia alebo názory potláčajúce základné ľudské práva. Cieľom blogu je priniesť čitateľom zamyslenie sa nad praktickým problémom či a ako spolupracovať s ľuďmi, ktorí vyznávajú pre nás alebo väčšinovú spoločnosť extrémne názory.

Tomáš Jacko

Tomáš Jacko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  85
  •  | 
  • Páči sa:  170x

Pracujem ako konzultant a školiteľ v oblasti boja proti korupcii. Lektor na Ekonomickej univerzite v Bratislave (Katedra verejnej správy a regionálneho rozvoja). Linkedin: https://sk.linkedin.com/in/tomas-jacko-b2781329 Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu