Píše sa 8. Máj 2023. Dátum víťazstva dobra nad zlom. Pár dní pred dneškom som bol s mojou sestrou z Izraela na návšteve v Námestove, odkiaľ pochádzal náš otec. Vďaka jednému nadšencovi, námestovskému rodákovi, tam nainštalovali na centrálnom námestí nenápadný pamätník, žiadny monument, s menami môjho početného príbuzenstva, ktoré zahynulo v koncentračných táboroch. Ako povojnové dieťa vo mne vystavené mená neevokovali konkrétnych ľudí. Jediné, čo vo mne vyvolalo doslova triašku, boli dátumy narodenia a smrti mojich dvoj, štvor či šesťročných bratrancov..
Z tohto zorného uhla pohľadu by som sa kedykoľvek, nielen v Deň víťazstva nad fašizmom , vybral rád na bratislavský Slavín uctiť si pamiatku tých ,ktorí zahynuli pod hradbami hlavného mesta a vlastne mi vedno s rodičmi darovali život.
Ibaže odvtedy ubehlo dlhých 78 rokov. Vtedajšie školstvo ma stihlo tri razy informovať o 1. Septembri 1939, ale zabudlo na zmluvu Ribbentrop-Molotov a o aktívnej účasti Stalinského režimu na začiatku vojny. Fotografie, ako si na Červenom námesti vrele stískajú ruky nemeckí a ruskí generáli, sa neobjavili ani v jednom filmovom týždenníku, ktorý sme zakaždým v máji sledovali pred hlavým predstavením o troch mušketieroch.
História nie je sväté písmo a každý prežitý deň jednej generácie poskytuje či už zážitkový alebo sprostredkovaný sumár informácií, vytvárajúci obraz aj o na vlastnej koži neprežitej historickej udalosti. Pohľad dvoch občanov, hoc aj priamo postihnutých povedzme rasovými zákonmi, sa nemusí zhodovať. Nuž som si naposledy nerozumel v politickej rovine ani s vlastnou sestrou, stojacou jednoznačne na strane „záchrancov nášho rodu“, argumentujúc Banderovcami či organizáciou ukrajinských nacionalistov. Nie z jej úst, ale z iných, som sa napríklad dopočul, že aj židovského ukrajinského prezidenta Zelenského tam pred prezidentskými voľbami dosadili vedome s tým, aby svojim židovstvom apeloval na okolitý svet, ktorý z morálneho hľadiska musí predsa pomôcť večným obetiam svojich súkmeňovcov so žiadosťami o zbrane. Už väčší nezmysel sa azda ani nedá vymyslieť.
Nerozumiem ľuďom, ktorí sa hrdia tým, že sú Slováci.
Nie som hrdý na to, že slovenský štát platil za každú židovskú hlavu, poslanú do koncentračných táborov, 500 rísskych mariek, som však hrdý na jednoduchú dedinskú ženu, ktorá desať mesiacov schovávala malé židovské dievčatko na lazoch. Som hrdý na to, čo za necelé storočie dokázal štát Izrael, nie som však hrdý na to, že sa s Palestínčanmi nevedia temer sto rokov dohodnúť na mierovom spolunažívaní.
Nedávno som sa pozeral na českej televíznej stanici na obavy Čechov, ktorí uverejňovali slová bývalého premiéra Fica, ako veľmi presvedčivo, ako to len on vie, hovoril o mieri spôsobom, ktorý nás od Čechov v prípade jeho víťazstva vo voľbách, dokonale odcudzí. Ako byť hrdý na národ, ktorý dokáže tridsiatimi percentami žiť v presvedčení, že aj spolupráca s fašistami prinesie tejto krajine prospech!. Máme ešte v deravom štátnom finančnom košiari ďalších 500 EUR za každú nepohodlnú hlavu na vyskladnenie formou dopravy v dobytčích vagónov ?
Kam ma ešte zavedie dátum 8.máj? Moja predstavivosť nepozná hraníc. Ako sa mám v bratislavských uliciach správať, keď počujem ruštinu? Je to putinovec, alebo antiputinovec? A ako k ukrajinskej rodine, ktorá opustila svoju vlasť na luxusnom aute? Má ho predať a až potom sa uchádzať o našu štátnu podporu, alebo si ho ponechať ako symbol prípadného úspešného návratu do rozbombardovaného domu kdesi na Kryme?
Nezostáva nám nič iné, len považovať tieto roky za absolútne nedokonalé. Táto doba vyprodukovala Putina, Trumpa, Erdogana,Orbána Netanjahua, a v našom mikrosvete Fica, Blahu či Matoviča. . Čože je to jedna vojnička? V histórii sme mali sedem, tridsať i storočnú vojnu, prvú i druhú, Stalina, Hitlera, Napoleona. Keby sme to zobrali od podlahy, mali by sme tu desiatky slavínov a oslavných dátumov víťazných vojen.
Tak čo? Vybrať sa na Slavín?