Empatia sa dnes v manažmente a politike skloňuje predovšetkým ako synonymum pre láskavosť a tvorí základ mäkkých zručností. Nejde však o žiadne naivné, slniečkové dobro ani o bezhraničnú ústretovosť. V skutočnosti predstavuje náš najstarší biologický hardvér a neutrálny nástroj prežitia. Pomáha nám vytvárať hlboké ľudské spojenia, no v nesprávnych rukách môže slúžiť aj ako prostriedok chladnej manipulácie. Práve preto, že ide o dosť komplikovaný a silný mechanizmus, sa musíme vrátiť k samotnému základu toho, kým sme.
Sme v prvom rade cítiace bytosti. Svet okolo seba spoznávame najprv cez pocity a až neskôr sa učíme o veciach premýšľať. Jadrom našich životov sú vzťahy a každodenné sociálne interakcie, pri ktorých je potrebné naučiť sa vnímať aj správne interpretovať vonkajšie prejavy a vnútorné stavy iných ľudí. Preto nám prirodzene záleží na tom, ako sa cítime nielen sami so sebou, ale aj vo vzťahoch s druhými osobami.
Táto schopnosť predstavuje jednu z kľúčových súčastí každého blízkeho a zdravého vzťahu, nakoľko nám dovoľuje lepšie sa na seba napojiť, počúvať sa a dospieť k vzájomnému porozumeniu i prijatiu. Celý proces si vyžaduje objekt záujmu, s ktorým chceme nadviazať či upevniť spojenie, či už ide o hlbšiu vrstvu nás samých alebo o inú osobu ako samostatnú bytosť. V jadre preto ide o schopnosť ladiť sa na vlastné vnútro aj na ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu. Sme totiž nielen mysliace i cítiace, ale predovšetkým hlboko sociálne bytosti, ktoré prirodzene túžia po blízkosti a vedomí, že niekam patria a na svete majú svoje miesto.
Toto naladenie zahŕňa vnímanie pocitov, myšlienok, predstáv a postojov druhého, ale aj schopnosť predvídať, ako môže daná osoba reagovať, čo jej správaniu predchádzalo a aké súvislosti ho ovplyvňovali. Porozumenie druhému človeku je teda aktívny proces, nie len pasívne zachytenie jeho aktuálneho stavu. Empatia nie je len pocit. Je výsledkom súhry viacerých mozgových štruktúr a fyziologických procesov, ku ktorým sa pridáva intuícia.
Zároveň ide o zručnosť, ktorú je možné rozvíjať a využívať cieľavedomejšie, ak sme schopní brať do úvahy nielen seba, ale aj iných, a to v rôznej miere v závislosti od okolností a vlastnej kapacity. Empatia totiž nie je statická vlastnosť, ktorú buď máme alebo nemáme. Je to dynamický stav priamo závislý od miery nášho fyziologického a psychického bezpečia a aktuálnej vnútornej kapacity.
V súčasnosti plnej neistoty a fragmentácie medziľudských väzieb táto téma opäť vstupuje do popredia, aj v znepokojivých súvislostiach, keďže sme svedkami toho, ako veľká moc zostáva v rukách tých, u ktorých vo veľkej miere absentuje alebo ju nepovažujú za niečo dôležité. Vzájomné putá sa tak rozpadávajú na individuálnej aj globálnej úrovni. Fenomén empatie preto predstavuje jeden z najviac skúmaných a zároveň najčastejšie dezinterpretovaných konceptov, najmä v kontexte lifestylových a HR článkov, ktoré z neho často robia povrchné klišé a recyklujú prázdne frázy. Pod daným pojmom si tiež každý predstavuje niečo iné, čo v konečnom dôsledku vedie k tomu, že sa jeho pôvodný význam začína postupne vyprázdňovať.
O empatii sa hovorí takmer všade. Počúvame o nej v podcastoch, na firemných tréningoch, politických mítingoch, v školách či v individuálnych a párových terapiách. Vo svojej podstate reprezentuje našu schopnosť a ochotu vystúpiť z vlastnej subjektívnej reality domnienok a skutočne prijať to, ako sa druhý človek v danom momente cíti, čo prežíva a v akom celkovom stave sa nachádza. Využitím intelektu, cítenia a zrkadlových neurónov sme schopní vytvoriť spojenie medzi sebou a druhým človekom alebo medzi dominantným ja a vlastnou vnútornou časťou.
Tento koncept tiež v istom zmysle konfrontuje naše ego, pretože vyžaduje otvorenosť a ochotu uznať, že naše videnie situácií nemusí byť jediné správne. Dokonca sa môžeme poriadne mýliť, najmä keď pravdu stotožňujeme výlučne s tým, čo si myslíme a cítime my sami bez spoznávania perspektív druhých. Napriek tomu, že sa o tejto téme hovorí čoraz viac, jej skutočná povaha zostáva pre mnohých nejasná. V nasledujúcich častiach sa preto spoločne pozrieme na to, čo si pod empatiou bežne predstavujeme, kde sa naše predstavy míňajú so skutočnosťou a aké základné formy empatickej vnímavosti vlastne rozlišujeme. Aby bola mozaika kompletná, uvediem aj neurobiologické základy fungovania empatie, odlišnosť od súcitu, tienisté stránky a dôležitosť empatie nielen voči iným, ale aj voči sebe samému.
Empatia ako zložka vnímavosti
Empatia úzko súvisí s tým, čo dokážeme obsiahnuť vlastným vnímaním. Vnímanie ako také znamená byť schopný zachytiť zmeny v okolí, náladu v miestnosti, reč tela, odlišnosti v tóne hlasu alebo jemnú mimiku počas rozhovoru. Empatia však ide ďalej. Nejde len o to, či rozumieme pocitom druhého, ale aj o to, či si ho vôbec všímame a či na základe týchto signálov dokážeme upraviť vlastný prístup tak, aby sme boli ohľaduplnejší.
V tomto zmysle nie je empatia len reaktívna, ale aj preventívna. Pýtame sa sami seba, či nepovieme niečo nevhodné, a dokážeme sa včas zastaviť ešte predtým, ako slová vypustíme z úst. Nereagujeme teda len následne, v momente, keď vidíme konkrétny dopad svojich slov na druhého. Zamýšľame sa aj nad vlastným vyžarovaním, teda akú polohu tela zaujímame, či svojou prítomnosťou komunikujeme, že nás druhý človek zaujíma a sme otvorení, alebo naopak pôsobíme dojmom, že nás jeho pocity zaťažujú. Táto schopnosť spája vnímanie so schopnosťou konať s ohľadom na okolie, vnímajúc konkrétny vzťah medzi príčinou a následkom.
Ľudia výrazne pohltení vlastným vnútorným prežívaním či úlohami sa od druhých prirodzene odpájajú. Všímajú si predovšetkým vlastné emócie, strácajú sa vo svojej perspektíve a práve preto dokážu povedať niečo, čo ostatným príde úplne mimo realitu. Ich filter vnímania je nastavený tak, že v ňom dominuje takmer výlučne ich vlastný pohľad, čo výrazne zužuje schopnosť skutočne empatizovať.
Dôležitou zložkou empatie je preto rozvinutá vnímavosť a z nej vyplývajúca ochota lepšie sa naladiť na druhých, priblížiť sa ich perspektíve a vedieť spájať vlastné prežívanie s prežívaním iných. Pritom najlepšie funguje vedomá pozornosť, ktorá je koncentrovaná a nie roztrieštená, pretože vtedy dokážeme najlepšie zachytiť to, čo sa odohráva v prítomnom momente medzi nami a druhou osobou. Empatia totiž nie je len o tom, ako sa správajú druhí k nám. Je aj o tom, či sme schopní zamýšľať sa nad dopadom vlastného správania a či máme sebareflexiu nad tým, ako naše prejavy ovplyvňujú ľudí okolo nás.
Práve preto sa v tomto texte spoločne pozrieme na empatiu bez prikrášľovania, na to, čo v skutočnosti predstavuje, ako funguje, v akých momentoch zlyháva a čo spôsobuje, že zostáva utlmená alebo je naopak plne prítomná.
Čo nájdete ďalej v tomto článku:
I. Naše predstavy o empatii: mýty, projekcie a selektívna vnímavosť
II. Tri zložky empatie: kognitívna, emocionálna a súcitná
III. Limity empatie: okno tolerancie a vnútorná kapacita
IV. Neurobiologické základy: zrkadlové neuróny, neurocepcia a 4F reakcie
V. Tienisté stránky a slepé miesta: performatívna, falošná a taktická empatia; digitálny smog
VI. Ľudia s nízkou empatiou: od nezrelosti po patológiu; temní empati
VII. Vzťah k sebe samému ako základ empatie
VIII. Prečo nás cudzia bolesť niekedy obťažuje?
Záver: Vedomá cesta k pevnejším spojeniam
Poznámka: Text je dlhší a miestami konfrontačný, pretože téma si to vyžaduje. Jeho hlavným cieľom je však psychoedukácia. Čítajte pokojne, po častiach a s prestávkami.

I. Naše predstavy o empatii: Mýty a skutočnosť
Hoci sa z empatie stalo populárne slovo v manažmente, marketingu či politike, označujúce takmer synonymum pre neučito definovanú ľudskosť, láskavosť alebo vľúdnosť, v jadre zostáva tou najzákladnejšou zručnosťou, ktorá utvára súdržnosť akejkoľvek skupiny ľudí. Masovo, obzvlášť v západnej spoločnosti, sme síce čoraz väčší individualisti, no súčasne nám väčšinou nie je ľahostajné utrpenie druhých. Sme schopní sa s nimi tešiť, keď prežívajú osobné úspechy, a rovnako súcitiť, keď prechádzajú niečím náročným.
Existujú však aj komunity, v ktorých prevláda kultúra nadmerného individualizmu hraničiaceho s rýdzim egocentrizmom. Názorným príkladom sú výrazne meritokratické prostredia, kde pre empatiu nezostáva priestor, pretože v nich majú výhodu chladnokrvné typy osobností zamerané primárne na osobný prospech a riadiace sa tézou, že účel svätí prostriedky. Práve v takýchto podmienkach sa vytráca medziľudská dôvera aj ochota spolupracovať na cieľoch presahujúcich záujmy jednotlivca, predovšetkým ak je prítomná dusivá konkurencia.
Ilustráciou tohto javu môže byť tvrdá korporátna kultúra orientovaná primárne na výkon, ktorá paradoxne odmeňuje ľudí s empatiou rozvinutou maximálne voči sebe samým. Nezriedka tam výskumníci nachádzajú prvky organizácií s narcistickými až psychopatickými črtami, procesmi a systémami, v ktorých sa menia aj charaktery ľudí, ktorí tam dlhodobo pôsobia. Takéto osobnosti sú schopné pre vidinu úspechu, kariérneho postupu alebo vlastnej ochrany potápať aj najbližších spolupracovníkov. Nad vlastným konaním z dôvodu absencie charakteru a svedomia veľmi nepremýšľajú, prípadne si racionalizujú svoje správanie tak, aby sami seba presvedčili, že nemali inú možnosť. Pre svoje tímy a najbližších sa stávajú typickými travičmi studní, ktorí vedia otráviť atmosféru, destabilizovať a demoralizovať akýkoľvek kolektív.
Empatia ako zrkadlo vzťahov
Mnohí z nás si pod pojmom empatia predstaví situáciu, keď sú na nás druhí milí, ochotní a pozorne nás počúvajú. Keď je niekto takto vnímavý k našim potrebám, zažívame pocit, že nás niekto skutočne vidí. To vytvára okamžité vzájomné spojenie, ktoré si však ľudia nezriedka zamieňajú za existenciu hlbokého vzťahu, hoci ten sa v skutočnosti len začína budovať. Tento bežný pohľad na empatiu ako na skúsenosť s prívetivým človekom prináša určité riziká.
U citlivejších ľudí sa môže stať ich najväčšou slabosťou, ktorú vedia umne využiť manipulatívne a prospechárske typy. Pre ne je vnímavosť druhých len ľahkým terčom. Takéto osobnosti dokážu cielene vyvolať konkrétne emócie a následne sa s človekom hrať ako mačka s myšou, pretože ho ovplyvnia tak, že sa dostane plne pod ich kontrolu.
Škatuľkovanie ako únik pred empatiou
Súčasne máme sklon vnímať empatiu ako niečo statické a vrodené, čo v sebe buď máme, alebo nie. Kvôli tomuto presvedčeniu druhých často hodnotíme len z vlastnej perspektívy a robíme rýchle úsudky. Snažíme sa ich zaradiť do známych šablón, čím podstatu empatie v skutočnosti obchádzame a nadobúdame falošnú mentálnu istotu. Sme vtedy presvedčení, že presne vieme, čo prežívajú a aké sú ich motivácie, no zvyčajne ide len o naše vlastné interpretácie.
Do druhého človeka si nevedome premietame nespracované obsahy nášho vnútorného sveta. Tento jav sa v psychoanalýze nazýva projekcia. Vlastné nevedomé impulzy pripisujeme iným a následne sme presvedčení, že ich vnútro dokonale poznáme. Škatuľkovanie zároveň uspokojuje našu potrebu kognitívneho uzavretia, teda dojmu, že druhého poznáme a vieme, čo od neho čakať. Tento mechanizmus nám pomáha vyhýbať sa pocitu zmätku, nejednoznačnosti a kognitívnej disonancii, čo je stav, keď súčasne držíme dve alebo viacero protichodných perspektív. Takýto sklon k stereotypizácii nás však vzďaľuje od pravdy, ktorú môžeme objaviť len tak, že sa s daným človekom otvorene rozprávame bez výrazných domnienok a hodnotiacich úsudkov.
Sklon pripisovať ostatným vlastný nespracovaný emocionálny materiál môže vyústiť až do projektívnej identifikácie, teda ku komplexnému procesu, pri ktorom človek svojím správaním podvedome dotlačí druhého k tomu, aby sa začal správať presne tak, ako ho on sám vníma. Napríklad ho vidí ako niekoho problematického a cielene vytvára situácie, v ktorých druhej osobe prasknú nervy a začne reagovať impulzívne, čím si potvrdí svoj vnútorný predpoklad.
Evolučná biológia naznačuje, že schopnosť vnímať aj interpretovať vnútorné stavy iných je naším biologickým imperatívom. Rozličné mentálne skratky sú skôr výsledkom našich obranných mechanizmov a potlačenej schopnosti cítenia, ktorá ustupuje chladnej racionalite či pragmatizmu. Tento proces vedie k tomu, že namiesto hlbokej empatie volíme povrchné závery. Tie nás síce v istej miere chránia pred emocionálnym preťažením, ale zároveň nás vzďaľujú a izolujú od autentických medziľudských spojení.
Empatia neznamená súhlas, ani schválenie
Často totiž stotožňujeme empatiu so schválením konania druhého. Vtedy nadobúdame dojem, že s jeho pocitmi musíme nutne súhlasiť alebo ich považovať za adekvátne situácii. Skutočnosť je však iná. Pri empatii môžeme s niekým hlboko nesúhlasiť alebo považovať jeho správanie za nevhodné, no napriek tomu sa pokúšame porozumieť jeho motiváciám. Uznávame jeho vnútorný stav a snažíme sa pochopiť, ako premýšľa. Sme teda viac otvorení, počúvame a vytvárame bezpečný priestor pre dialóg bez toho, aby sme museli obetovať svoje vlastné hranice, hodnoty alebo postoje.
Empatia nám umožňuje vidieť svet očami druhého, aby sme pochopili, z čoho vychádzajú jeho vonkajšie prejavy. Slúži ako nevyhnutný prvý krok, po ktorom sa až následne môžeme slobodne rozhodnúť, či s jeho postojmi súhlasíme.
Keď empatia chýba
Poznáte ten pocit, keď s niekým zdieľate niečo, čo vás trápi, potrebujete sa len vyrozprávať a druhá osoba vám namiesto podpory okamžite začne ponúkať riešenia alebo vám povie, že zbytočne preháňate? V takýchto momentoch nemusí ísť len o obyčajný nedostatok slušnosti, ale o limity vo fungovaní nervového systému či o nízku emocionálnu zrelosť alebo hlbšiu citovú uzavretosť. Tieto situácie, najmä ak sa opakujú, zvyknú odhaliť hlbší problém, o ktorom sa v súčasnosti hovorí čoraz častejšie, a to výrazne obmedzenú schopnosť naladiť sa na okolie. Kým niektorí ľudia si to dokážu uvedomiť a svoje správanie následne upraviť, nájdu sa aj takí, ktorí si chybu nikdy nepriznajú a u seba nevidia žiadny problém, takže snahy o racionálnu a otvorenú diskusiu rýchlo stroskotávajú.
Poznáme totiž aj silne sebecké a primárne na seba zamerané osobnosti, ktoré nielenže nie sú empatické, ale ich vnímanie reality je skreslené takým spôsobom, že si aj vlastné zlyhania a chyby spätne prepisujú len preto, aby nemuseli cítiť vinu alebo hanbu. V takom prípade ide o obranu ich krehkého ega, ktorému chýba dostatočne rozvinutá sebareflexia. Udalosti preto vnímajú skreslene, seba vidia ako nevinné obete a vinu pripisujú okoliu.
Mnohí ľudia o sebe radi deklarujú, že sú empatickí, pričom si ani neuvedomujú, že opisujú len povrchovú vrstvu tejto vlastnosti. To, čo skutočne rozhoduje, nie je len schopnosť niečo cítiť alebo rozumovo pochopiť situáciu druhého. Rozhodujúce je to, ako túto zručnosť v našich každodenných životoch vedome využívame v prospech vzťahov a celkového porozumenia. Zároveň platí, že skutočná empatia vyžaduje schopnosť udržať si vedomie vlastného ja pri súčasnom vnímaní reality druhého.

II. Tri zložky empatie
Aby sme porozumeli tomu, ako empatiu využívať vedome, je užitočné pozrieť sa na to, z čoho sa vlastne skladá. Tento koncept je možné rozložiť na niekoľko zložiek, na ktorých sa zhodujú súčasní odborníci ako Daniel Goleman alebo Paul Ekman. Je dôležité zdôrazniť, že hoci sú vo svojej podstate rozdielne, žiadna z nich nie je dôležitejšia než ostatné a najlepšie fungujú vo vzájomnej súvislosti.
Práve priblíženie zjednodušenej anatómie empatie nám umožňuje lepšie identifikovať miesta, kde dochádza k naštrbeniu pocitu vzájomného spojenia a pochopenia. To má za následok stratu vzťahového bezpečia a priamy vplyv na celkovú kvalitu komunikácie.
Kognitívna úroveň a jej riziká
Kognitívna empatia („rozumiem ti”) predstavuje úroveň, ku ktorej má prístup najviac ľudí, pretože reprezentuje intelektuálnu schopnosť pochopiť myšlienkové procesy a perspektívu druhého človeka. Nejde o nič iné než o schopnosť vedieť, čo druhý asi cíti a prečo, bez toho, aby sme tieto emócie aj sami prežívali. Vieme si predstaviť, čo by sme zažívali na jeho mieste, keby prechádzal náročnou životnou situáciou alebo naopak niečím radostným, napríklad povýšením či zásnubami. Táto empatia je takpovediac v hlave.
Ide o zložku intelektu, ku ktorej máme rýchly prístup, no zároveň zostáva v rovine racionálneho uvažovania. Táto rovina je dôležitá pre efektívnu každodennú komunikáciu, vyjednávanie a riešenie konfliktov. Jej rizikom je však to, že nepreniká k hlbšej vrstve cítenia, kde je potrebné emócie skutočne vnímať a prijať. Túto úroveň je možné nacvičiť a použiť aj bez hlbšieho záujmu o druhého, pretože sa zameriava primárne na vonkajšie a viditeľné prejavy, ako sú reč tela, tón hlasu či vzorce správania.
Práve preto sa môže stať, že si niekoho zameníme za empatického, hoci ide o zručného manipulátora, ktorý sa len strategicky naladí na naše potreby a zrkadlí naše pocity, aby nás ovplyvnil. V takom prípade dochádza k inštrumentalizácii empatie, kedy inteligentní ľudia s nízkou emocionálnou citlivosťou dokážu umne získavať informácie a tie následne použiť na manipuláciu jednotlivca či skupiny. V marketingu a politike sa tento prístup využíva pri cielení na ľudské emócie s cieľom dosiahnuť požadovaný výsledok, pričom skutočné pocity ľudí sú v podstate irelevantné.
Emocionálna rezonancia a telesné prežívanie
Zastavte sa na sekundu. Predstavte si, že niekto v miestnosti prudko zvýši hlas. Kde to zvyčajne cítite? Je ten pocit v hlave, alebo sa vám stiahne žalúdok a na chvíľu zmeraviete? Tieto prejavy sú výsledkom práce vášho nervového systému. Cez zrkadlové neuróny váš mozog v reálnom čase simuluje hnev toho druhého vo vašom vnútri.
Pri emocionálnej, respektíve afektívnej empatii („cítim to s tebou”) sa už zapája naše telesné prežívanie a nervový systém, najmä zrkadlové neuróny. Tieto bunky umožňujú mozgu simulovať pozorovanú cudziu skúsenosť v reálnom čase, čím vytvárajú základ pre emocionálnu rezonanciu. Dokážeme sa neurobiologicky naladiť na citový stav druhého človeka a vžiť sa do jeho kože. Ide teda o priame zdieľanie pocitov na telesnej úrovni, čo je nevyhnutné napríklad pre dosiahnutie hlbokej intimity v partnerských vzťahoch.
Rozumové (kognitívne) pochopenie situácie totiž samo o sebe ešte neprináša pocit vzťahového bezpečia. Ak vo vzájomnom kontakte chýba emocionálne naladenie, druhý človek to okamžite vycíti. Môže nadobudnúť dojem, že mu síce rozumieme, no v skutočnosti pri ňom nie sme plne prítomní. Práve táto priepasť medzi intelektuálnym pochopením a skutočnou emocionálnou dostupnosťou je často hlavným dôvodom, prečo ľudia v blízkych vzťahoch nadobúdajú časom pocit vzájomného odcudzenia, najmä ak prestávajú byť na seba tak naladení ako v začiatkoch. Uvedený deficit pritom prirodzene spúšťa úzkosť, neistotu a pocity samoty, pretože strata citového spojenia a vzťahu patrí k najhlbším ľudským obavám. Každý vzťah sa pritom upevňuje práve cez aktívne praktizovanie empatickej prítomnosti. Schopnosť takéhoto napojenia úzko súvisí s emocionálnou inteligenciou i celkovou mierou zrelosti. Nejde totiž len o prejav záujmu, ale predovšetkým o stav našej aktuálnej vnútornej kapacity.
Prežívanie druhého sa nás dotýka fyzicky, nielen myšlienkovo. Môžeme mať stiahnuté hrdlo pri smútku blízkeho, pociťovať ťažobu na hrudi pri nespravodlivosti alebo mať guču v žalúdku, ak je niekto vystavený poníženiu. Presnosť tejto úrovne však priamo závisí od toho, do akej miery sme v kontakte s vlastnými emóciami a či sme schopní spracovávať aj nepríjemné pocity. Ak to nerobíme, ľahko sa môže stať, že druhým pripíšeme pocity, ktoré sú v konečnom dôsledku naše vlastné. Bez správnej interpretácie totiž len premietame svoj nestrávený emocionálny materiál do iných. Afektívna empatia nám umožňuje cítiť realitu druhého a až následným zapojením kognitívnej zložky sme schopní do jeho perspektívy skutočne nahliadnuť.
Od pasívneho cítenia k akcii inšpirovanej súcitom
Samotné pochopenie a precítenie však nemusia stačiť. Cítenie s druhými je všeobecne prospešné, no v nadmernej podobe môže stierať hranice medzi nami a okolím. Ak chýba adekvátna ochrana vlastného vnútra a príliš sa vžijete do trápenia iného človeka, riskujete, že jeho bolesť začnete vnímať ako svoju vlastnú. Dochádza k strate hraníc a následnému vyčerpaniu. Takéto zahltenie, označované termínom emocionálna nákaza, nás môže ochromiť natoľko, že namiesto efektívnej pomoci zostaneme v pasívnom spolucítení bez akejkoľvek akcie. Záleží preto na tom, či sme schopní svoje emócie tolerovať, uniesť a regulovať, udržiavať jasné hranice a v prípade potreby empatiu premeniť na súcit.
Kým empatia znamená cítiť s druhým, rezonovať s ním a vedieť sa naňho naladiť, súcit je aktívnejší. Dávame ním konkrétne najavo, že nám na človeku záleží, a umožňuje nám konať aj napriek intenzívnym emóciám alebo bolesti, ktorú z druhého cítime, alebo práve vďaka nej. Súcitiť s druhým preto neznamená len uvedomovať si, akú má ťažkú situáciu. Znamená to svojím správaním, prístupom a konkrétnymi skutkami priamo demonštrovať, že daný človek je pre nás dôležitý a jeho vnútorné prežívanie nám nie je ľahostajné. K súcitu dochádza vtedy, keď sa k empatii a rezonancii s druhým pridáva konkrétna akcieschopnosť, zmena prístupu alebo nastavenia a ochota skutočne zasiahnuť.
Práve súcitná empatia („som tu a chcem pomôcť”) nám umožňuje nielen pochopiť a prijať subjektívnu realitu druhého, ale so získanými informáciami aj niečo urobiť, aby sme ho podporili. Predstavuje integráciu kognitívnej a afektívnej zložky doplnenú o schopnosť a motiváciu konať. Ide o pomyslený stav rovnováhy medzi rozumom a srdcom, ktorý nám umožňuje v prípade potreby vhodne zasiahnuť. Výskumy Tanie Singer a Matthieua Ricarda z Inštitútu Maxa Plancka preukázali, že kým empatia aktivuje v mozgu centrá spojené s prežívaním bolesti, súcit aktivuje centrá odmeny a starostlivosti o okolie. Títo výskumníci preto rozlišujú medzi empatiou, ktorá nás v prílišnej forme môže unaviť, a súcitom, ktorý nás naopak posilňuje a motivuje. Táto biologická odozva vytvára fyziologický protipól k stresovej reakcii, čím transformuje pasívne prežívanie cudzieho utrpenia na aktívny zdroj vnútornej sily. Praktizovanie súcitu k iným ľudom nie je len etické, ale aj biologicky podložené, pretože posilňuje sociálne väzby a dlhodobú psychickú odolnosť.
Vďaka tomu dokážeme súcitne pomáhať bez toho, aby sme sa nekontrolovane utápali v emóciách, ktoré nám nepatria. Súcit nám poskytuje stabilitu a nadhľad, ktorý pri prílišnej emocionálnej rezonancii chýba. Empatia nás dokáže unaviť, o čom vedia svoje profesie zamerané na pomoc iným, no súcit nás nedrží v pasivite. Priamo nás motivuje ku konkrétnym krokom takým spôsobom, že sme pre druhého oporou bez toho, aby sme museli ustavične rezonovať s jeho bolesťou.
Súcitná empatia (angl. compassionate empathy) tak utužuje pocit vzájomného spojenia a prebúdza v nás túžbu byť tu pre druhého cez hmatateľnú prítomnosť, záujem, konkrétne činy alebo úpravu správania. Kým afektívna empatia je skôr o prežívaní pocitov iného človeka, súcit nám umožňuje konať tak, aby sa druhý človek cítil aspoň o malý kúsok lepšie. Práve preto nejde len o to, do akej miery sme empatickí voči druhým, ale aj o to, či v nás prebieha vnútorný proces premeny empatie na súcit. V ňom získavame potrebný odstup, aby sme boli schopní premeniť porozumenie na konštruktívne riešenia a cielené kroky k zlepšeniu situácie.

III. Limity empatie a vnútorná kapacita vnímania
Zmienený trojzložkový obraz tejto schopnosti však nie je úplný. My sami sme veľmi komplexní, preto má aj tento fenomén svoje odtiene a nuansy. K niektorým ľuďom dokážeme byť otvorení a empatickí pomerne ľahko, najmä ak sú nám podobní a rozumieme im. Pri iných je to však poriadne náročné. Obzvlášť ťažké to môže byť vtedy, keď nám niekoho správanie pripomína osobu z minulosti, jednoducho k nemu necítime sympatie alebo nám v minulosti ublížil.
Pri takýchto jednotlivcoch vnímame prirodzený odpor, ktorý vytvára bariéru voči snahe chápať ich perspektívu či motivácie. Selektívna empatia je pre nás v istom ohľade prirodzená a sama o sebe nepredstavuje morálne zlyhanie. Je však podstatné, aby sme si svoje tendencie uvedomovali a nenechali sa nimi ovplyvňovať pri dôležitých rozhodnutiach, keď situácia vyžaduje nestrannosť a nezaujatosť.
Okrem toho nedokážeme byť empatickí za každých okolností. Naša schopnosť empatie má svoju kapacitu, ktorá sa môže pomerne rýchlo vyčerpať, ak sme tu stále len pre druhých a zabúdame na seba. Táto schopnosť prudko klesá aj vtedy, keď sme vyčerpaní, nevyspatí, zahltení povinnosťami alebo pod veľkým tlakom.
Tento jav odborne vysvetľuje koncept známy ako okno tolerancie. Ide o zónu optimálneho fyziologického nabudenia a regulácie nášho nervového systému, v ktorom sme schopní nielen fungovať, ale aj nadväzovať kvalitné vzťahy či efektívne spolupracovať. Ak sme v rámci tohto okna, teda v zóne toho, čo reálne zvládame, dokážeme druhého skutočne počúvať a adekvátne naňho reagovať. Naša schopnosť empatie je vtedy na svojej maximálnej úrovni.
Skôr než budeme pokračovať, na chvíľu sa zastavte. Zamerajte sa na svoje telo a dýchanie. Pozorujte, čo sa deje. Ktoré časti tela sú stuhnuté a ktoré uvoľnené? Dýchate hlboko alebo plytko a zrýchlene? Dokážete sa sústrediť, alebo po texte rýchlo beháte očami, aby ste vstrebali čo najväčšie množstvo poznatkov? Cítite, že dokážete udržať pozornosť, alebo ste rozptýlení či naopak akýsi vypnutí? Ak platí druhá časť vety, urobte si prestávku, nachádzate sa totiž mimo okna svojej tolerancie a je čas spraviť niečo pre to, aby ste doplnili energiu a vedeli sa koncentrovať na tento náročný text.
Problém nastáva, keď sa z tohto pásma dostaneme von. Ak sa nachádzame nad oknom tolerancie, náš nervový systém je nadmerne aktivovaný a prestimulovaný (tzv. hyperarousal), pretože sme vystavení veľkému množstvu intenzívnych podnetov. Cítime vtedy stres, hnev či úzkosť a sme silne reaktívni. V takomto okamihu v nás prevláda inštinktívna potreba brániť sa alebo útočiť, nie sa vciťovať do druhých. Pomôcť vtedy môže pravidelná starostlivosť o vlastné telo vrátane cvičení zameraných na uvoľňovanie napätia, ako je napríklad joga alebo cviky TRE (angl. trauma release exercises) určené na uvoľnenie nahromadenej traumy a somatického napätia.
Naopak, ak klesneme pod úroveň adekvátneho fungovania svojho vnútra, náš nervový systém je utlmený (tzv. hypoarousal). Cítime sa vtedy vypnutí, apatickí, prázdni alebo sa nachádzame v stave blízkom depresii. V oboch týchto extrémnych polohách je pre nás takmer nemožné sa na druhého človeka primerane naladiť, kým sa opäť nezastabilizujeme. Návrat do pásma tolerancie a bezpečia pritom môže trvať niekoľko minút, no v náročnejších situáciách aj celé hodiny či dni. Veď poznáte, že keď vás niečo rozhodí, chvíľu trvá, kým ste zas sami sebou. Či už pri prestimulovaní alebo v utlmenom stave, náš nervový systém je v režime prežitia, takže naša kapacita pre empatiu je biologicky značne obmedzená.
Preto je nutné si uvedomiť, že empatia nie je niečo statické a nemenné, čo u nás buď je, alebo nie je. Je to dôsledok stavu nášho nervového systému, miery fyziologického a psychického bezpečia a zároveň aj individuálna vlastnosť, ktorú sa dokážeme učiť a trénovať. Starostlivosť o vlastné vnútro je preto nevyhnutným základom na to, aby sme empatiu vedeli udržať v zdravej miere a využívať ju na prehlbovanie vzťahov. Len vďaka tejto rovnováhe a regulácii nervového systému dokážeme byť skutočne prítomní pre seba aj pre ľudí v našom okolí presne vtedy, keď je to potrebné.

IV. Neurobiologické základy empatie
Ako som už naznačil vyššie, naša schopnosť empatie naráža aj na neurobiologický imperatív nášho fungovania. Nejde teda len o to, či máme dobré srdce, ale aj o to, ako tento proces v našich telách prebieha na hlbších úrovniach. Poďme si preto priblížiť, aké vnútorné mechanizmy sa pri empatii vlastne objavujú.
Schopnosť empatie sa počas ľudského života neobjavuje okamžite. Podľa súčasných štúdií sa u detí vyvíja zvyčajne medzi tretím a štvrtým rokom života. Dovtedy deti zažívajú skôr takzvaný afektívny stav, pri ktorom nie sú schopné odlíšiť vlastný emocionálny stav od stavu inej osoby. Keď v škôlke začne jedno dieťa plakať, často sa stáva, že sa k nemu ďalšie postupne pridajú. V takom prípade nejde o empatiu v pravom zmysle slova, ale o identifikáciu s okolím, kedy sú pocity druhých prežívané ako vlastné. Tento jav vyvoláva automatická reakcia zrkadlového systému, kedy dieťa prežíva bolesť druhého ako svoju vlastnú, pretože zatiaľ nemá vybudovaný dostatočný kognitívny odstup. Rodičia, ktorí toto chápu, prestanú od batoliat očakávať zrelú reakciu, pretože ich mozog na to jednoducho ešte nemá adekvátny hardvér.
K skutočnej a zrelej empatii dochádza preto až v priebehu vývinu s vývinom prefrontálnej kôry mozgu, ktorá nám umožňuje rozoznávať rozdiely medzi sebou a ostatnými.Rozumieme, že máme čo dočinenia s pocitmi druhej osoby, no súčasne si uvedomujeme, že to nie sú naše pocity. Základnú úlohu v tomto procese zohráva aj miera, do akej výchova berie ohľad na naše emocionálne prežívanie a ako naše okolie reaguje na naše vlastné emócie.
Postupným zdravým vývinom sa táto pôvodná náchylnosť na emotivnú nákazu mení na súcitnú snahu pomôcť tomu, u koho zaregistrujeme bolesť alebo nepohodlie. Jedinec sa tak učí nielen pasívne zdieľať emócie, ale aj aktívne a cieľavedome na ne reagovať v prospech druhého, čím sa formuje základ prosociálneho správania.
Náš vnútorný radar
Keď pozorujeme prejavy iných ľudí, ich činnosť alebo reč tela, v našom mozgu sa aktivujú špecifické bunky nazývané zrkadlové neuróny. Keď vidíme, ako si niekto silno narazí prst, na moment sa v nás aktivujú podobné okruhy, akoby sa to stalo nám. Pri pohľade na niekoho, kto sa bojí náš nervový systém reaguje zneistením. Ak sa na nás niekto úprimne usmeje, zažijeme opäť príjemné pocity. Zrkadlové neuróny nám tak pomáhajú v reálnom čase spoluvytvárať biologický predpoklad empatie na úrovni nervového systému.
Keď vidíme niekoho, kto sa cíti zle alebo zažíva výrazné nepohodlie, v našom mozgu sa aktivujú centrá empatickej bolesti. Je však dôležité poznamenať, že nejde o časti mozgu, ktoré lokalizujú priamu fyzickú bolesť v našom tele, ale len o akúsi ozvenu. Zrkadlenie pocitov iných ľudí nás však vystavuje riziku vyčerpania, pokiaľ dané zachytávané signály nedokážeme adekvátne spracovať a regulovať. Prevezmeme pocity druhých ľudí a preťažíme sa.
Náš nervový systém je v ustavičnej interakcii s okolím prostredníctvom procesu, ktorý Stephen Porges vo svojej Polyvagálnej teórii nazval neurocepcia. Ide o podvedomé a autonómne skenovanie prostredia, ktorým mozog neustále vyhodnocuje bezpečie alebo ohrozenie. Skenujeme takto výraz tváre, držanie tela alebo tón hlasu, hľadajúc signály nebezpečenstva. Celé to prebieha bez účasti vedomého myslenia a vnímania (percepcie). Toto bleskurýchle vyhodnocovanie sa okamžite prekladá do telesných pocitov, takže si často ani nestihneme uvedomiť, že sa v nás alebo v druhej osobe niečo pohlo. Zostáva len nejasný, nespracovaný pocit.
Poznámka: Hoci sú čiastkové aspekty Polyvagálnej teórie v súčasnosti predmetom vedeckých debát, jej klinický prínos pre pochopenie vzťahu medzi pocitom bezpečia a sociálnym správaním zostáva neoceniteľným pomocníkom pre terapeutickú prax.
Emocionálna nákaza a únava z empatie
Táto neprestajná rezonancia s inými môže vytvárať základ pre takzvanú emocionálnu nákazu (angl. emotional contagion), kedy nevedome preberáme nálady ľudí okolo nás, najmä ak sme s nimi v dlhodobom kontakte. Daná rezonancia nás môže bez pevných hraníc a pravidelnej regulácie vlastných pocitov ľahko zahltiť aj vyčerpať.
V odbornej literatúre a predovšetkým v profesiách, pre ktoré je príznačná práca s ľuďmi, sa čoraz častejšie objavuje výraz empathy fatigue, respektíve únava z empatie. Ide o stav, kedy človek z prílišného zamerania na potreby a pocity druhých, bez adekvátnej ochrany vlastných hraníc a regenerácie, zažíva stavy pripomínajúce pracovné vyhorenie. Empatia teda nie je akýsi nevyčerpateľný zdroj, ale biologický proces, o ktorý sa treba náležite starať a dbať na svoju momentálnu kapacitu.

Režimy prežitia: 4F Reakcie
Pre schopnosť empatie je tiež rozhodujúce, v akom celkovom stave sa náš nervový systém nachádza. Keď je stabilizovaný, sme v takzvanom ventrálnom vagálnom stave, pri ktorom sme uvoľnení, otvorení a prirodzene empatickí. Keď sme v tomto stave, naše srdce bije pravidelne, svaly tváre sú uvoľnené a sme schopní koregulácie, teda procesu, pri ktorom jeden nervový systém upokojuje druhý. Naša vnímavosť je vtedy na svojej najvyššej úrovni.
Pokiaľ sa však cítime ohrození, aktivuje sa sympatický nervový systém a telo sa prepína do defenzívnych režimov, ktoré Pete Walker vo svojich dielach o komplexnom posttraumatickom strese (C-PTSD) označuje ako 4F reakcie. Pozornosť sa vtedy zužuje na detekciu hrozieb, začíname byť mentálne tvrdohlaví a prestávame vnímať jemné nuansy v hlase alebo výraze tváre druhého človeka. Postupne sa stávame podráždenými, vzťahovačnými alebo nás plne premôžu vlastné obranné mechanizmy. V takom stave nedokážeme byť ani milí, ani srdeční, ani skutočne chápaví, bez ohľadu na to, ako veľmi by sme to chceli. Vôľa zlyháva, premôžu ju telesné mechanizmy. Navyše prežitá trauma môže spôsobiť, že sa naše nervové systémy adaptujú na neustálu detekciu hrozieb, čím pôsobíme defenzívne a neprístupne.
Boj (angl. fight): Prejavuje sa hnevom, útokom či agresiou, kedy sú neraz prítomné aj silné narcistické obrany. Poznámka autora: tieto vzorce netreba stotožňovať s klinickým narcizmom, ide len o situačné správanie, pri ktorom je dotyčný zameraný len na seba a vlastnú obranu. Človek sa vtedy snaží zabezpečiť pocit bezpečia cez mocenskú prevahu a kontrolu iných, takže empatia ustupuje snahe o udržanie dominancie. Ostatní sú v tomto stave dehumanizovaní na hrozby, ktoré je potrebné čo najskôr premôcť, čím je empatia výrazne potlačená alebo úplne vypnutá.
Útek (angl. flight): Sledujeme tu nutkavú aktivitu, snahu o perfekcionizmus, workoholické tendencie alebo neustálu zaneprázdnenosť osoby, ktorá takto uteká od nepríjemných pocitov, nespracovanej vnútornej bolesti a neraz aj od zodpovednosti. Empatia je v tomto prípade nanajvýš povrchná a prchavá, pretože takému človeku chýba schopnosť zastaviť sa a dôsledne sa naladiť na pocity iných. Využíva ju skôr inštrumentálne - ako nástroj na udržanie kontaktu, zmiernenie vlastných pocitov viny alebo rýchle „vyriešenie“ situácie, aby sa mohol opäť vrátiť k svojim aktivitám a prioritám.
Zamrznutie (angl. freeze): Vedie k disociácii, pri ktorej sa prežívanie odpojí od prítomného momentu a človek pôsobí, akoby bol mysľou niekde inde. Objavujú sa aj prejavy izolácie, pretože kontakt s inými ľuďmi môže byť taký stresujúci a zahlcujúci, že jedinou možnosťou na obnovu stability je úplné prerušenie kontaktu. Človek sa odpája, aby necítil bolesť ani iné nepríjemné stavy. V extrémnom ohrození, keď nie je možný boj ani útek, nastáva pod vplyvom šoku masívna imobilizácia. Vtedy sa cítime úplne paralyzovaní. Nedokážeme sa pohnúť, rozmýšľať ani sa upokojiť. Ide o stav kombinujúci disociáciu, apatiu a emocionálne otupenie, pri ktorom empatia prakticky absentuje, pretože pod vplyvom masívneho stresu nie sme v kontakte ani so sebou samými. Mozog sa prepne do bazálneho režimu prežitia, v ktorom je vciťovanie sa do druhých biologicky nemožná, pretože nervový systém je v stave imobilizácie a ochrany (konzervácie) energie.
Skôr než prejdeme k poslednej reakcii, skúste sa na chvíľu úprimne zamyslieť. Považujete sa za človeka, ktorý je až výnimočne vnímavý a vždy presne vie, čo druhí potrebujú? Ak áno, tento „dar“ môže byť v skutočnosti naučenou stratégiou prežitia. Niekedy nás totiž vnútorná neistota núti byť v neustálom pozore a ustavične sledovať nálady okolia, aby sme sa cítili v bezpečí. Ak sa v tomto správaní spoznáte, môže byť užitočné využívať empatiu vedomejšie a dbať na lepšiu ochranu vlastných hraníc. Pomôže vám to predísť situáciám, kedy sa rozdávate na úkor seba samých ľuďom, ktorí si váš čas a energiu nemusia vážiť.
Podvolenie sa (angl. fawn): Najzaujímavejšia reakcia z pohľadu empatie, pri ktorej potláčame vlastné potreby aj hranice, aby sme vyhoveli iným a predišli konfliktom alebo odmietnutiu. Predstavuje to kodependentnú obranu, ktorá sa v dospelosti prejavuje ako people pleasing, čiže nadmerná vnímavosť voči potrebám druhých a súčasné popieranie vlastných potrieb. Strácame tak kontakt so sebou samými, pretože sa druhým nadmerne zaliečame alebo s možným agresorom prehnane empatizujeme až do takej miery, že to pôsobí ako podlizovanie sa a servilita. Môžeme síce vyzerať ako milí a pozorní ľudia, v skutočnosti však ide o obranné počúvanie a prispôsobovanie sa s cieľom udržať si pocit bezpečia a dosiahnuť to, aby vo vzťahu zavládol komfort, pokoj a predvídateľnosť.
Ľudsky povedané, snažíme sa druhého nenahnevať, potešiť ho a udržať si dobrý vzťah za každú cenu, čím však v konečnom dôsledku zapierame sami seba. V dôsledku slabých hraníc a obmedzenej asertivity potom vznikajú situácie, v ktorých nás ostatní nerešpektujú. V takom prípade dokonca nejde o skutočnú empatiu, ale skôr o hypervigilanciu, teda stav nadmernej ostražitosti, pri ktorej skenujeme nálady druhého, aby sme sa mu vedeli čo najlepšie prispôsobiť. Túto stratégiu možno označiť za formu sebasabotáže, pri ktorej sa človek vzdáva vlastnej identity v nádeji na získanie uznania a bezpečia.

Od obrany ku koregulácii
V ktoromkoľvek z týchto stavov sme orientovaní primárne na vlastné prežitie, nie na lepšie prepojenie s druhými ľuďmi. V režime prežitia sa prístup k empatii blokuje aj biologicky, pretože náš vnútorný operačný systém prioritizuje obranu pred porozumením. Sme reaktívnejší a často povieme veci, ktoré neskôr ľutujeme.
Z toho dôvodu predstavuje dôležitú súčasť tréningu empatie schopnosť porozumieť vlastnému nervovému systému a naučiť sa ho regulovať. To je jediná cesta, ako úspešne napraviť vzťahové konflikty a obnoviť vzájomné spojenie. Pri upokojenom nervovom systéme oboch zúčastnených navyše dochádza k vzájomnej koregulácii, čiže sa vzájomne upokojujeme prostredníctvom vysielania signálov bezpečia.
Ku koregulácii dochádza nenápadne a väčšinou bez vedomého úsilia, prostredníctvom tónu hlasu, očného kontaktu, telesnej blízkosti alebo spoločného rytmu dýchania. Nejde vo svojej podstate o nič iné než o pocit, že sa v prítomnosti iného človeka cítime dobre. Vieme sa uvoľniť, cítime sa bezpečne telesne aj emocionálne a nemusíme nadmerne dávať pozor na to, čo povieme alebo ako zareaguje druhá osoba. Svaly sú uvoľnené, dýchame plynulo a zažívame pocit vzájomného spojenia.
Kľúčovým mechanizmom pre zdravú empatiu je v neposlednom rade schopnosť odlíšiť vlastný emocionálny stav od stavu inej osoby. Pokiaľ sme pod tlakom alebo sa z rôznych príčin necítime byť sami sebou, naša schopnosť empatie prudko klesá. Zároveň sme vtedy náchylní projektovať (premietať) svoje vlastné pocity do iných, čo vedie k skreslenému vnímaniu subjektívnej reality človeka, s ktorým sa pokúšame zblížiť či už mentálne, alebo pocitovo.

V. Tienisté stránky a slepé miesta
Väčšina populácie disponuje určitou mierou empatie, najmä v schopnosti vnímať to, čo niekto druhý prežíva. Menej ľudí je však schopných prejaviť empatiu voči osobám s odlišnými preferenciami alebo názormi. Predstavte si napríklad svoju neobľúbenú verejnú osobnosť alebo niekoho z okolia, koho nemôžete vystáť, a skúste sa vcítiť do jeho kože. Už samotná myšlienka na takého človeka vo vás pravdepodobne vyvolá rôznorodú zmes nepríjemných pocitov.
V prístupe k okoliu často uplatňujeme dvojaký meter. K ľuďom, ktorí sú nám blízki, pristupujeme prirodzene vnímavo, zatiaľ čo k ostatným dokážeme byť chladní či úplne ľahostajní. Existencia selektívnej empatie pôsobí veľmi konfrontačne pre tých, ktorí o sebe deklarujú, že sú slušní a chápaví. Sú to však len slová, alebo sa ich nastavenie ukazuje aj v podobe súcitu a konkrétnych činov?
Performatívna a falošná empatia
Nie každá zdanlivá empatia je skutočná a založená na ohľaduplnosti a úprimnom záujme o druhého. Poznáme empatiu performatívnu, pri ktorej niekto svoje pochopenie situácie druhých deklaruje verejne len preto, aby získal uznanie a status dobrého človeka. Tento prístup je charakteristický rozporom medzi slovami a činmi, pričom mu chýba hĺbka skutočnej emocionality. Slúži skôr ako prostriedok na prekrytie vlastnej nečinnosti. Taký človek sa prezentuje vo vykonštruovaných príbehoch na sociálnych sieťach len preto, aby získal lajky alebo zvýšil dosah svojich príspevkov.
Rovnako existuje empatia rýdzo falošná, kedy manipulatívne alebo narcistické osobnosti využívajú svoje sociálne zručnosti strategicky. Odpozorovali, ako ľudia reagujú na určité slová, a naučili sa ich zrkadliť bez toho, aby mali o druhú osobu skutočný záujem. Cieľom týchto osobností nie je blaho druhého, ale vlastný prospech a manažment vlastného obrazu a verejnej mienky. V takomto správaní býva neraz prítomný aj aspekt sociálneho predátorstva. Táto pretvárka je vysoko nebezpečná, pretože druhého človeka redukuje na objekt s určitou funkciou.
Poznáme aj empatiu taktickú, ktorá sa vedome využíva ako nástroj vplyvu a pôsobenia na iných pri vyjednávaní, politickom presviedčaní voličov či obyvateľstva, alebo pri snahe ľudí angažovať v sociálnych témach. Využitie taktickej empatie neznamená vždy negatívnu manipuláciu; ide o legitímny a efektívny nástroj diplomacie, mediácie či riešenia konfliktov. Slúži ako zručnosť pri presviedčaní druhej strany o výhodnosti určitého riešenia. Jej podstatou je však kalkul, nie autentický záujem. Hlavný rozdiel spočíva v zámere aktéra – zatiaľ čo taktická empatia sleduje pragmatický cieľ a zvyčajne aj win-win scenáre, falošná empatia je zameraná na jednostranný prospech. Hranica medzi taktickou a falošnou empatiou zostáva pre protistranu často neviditeľná.

Digitálny smog a šum
Mnohí ľudia sú schopní empatie len k slabším, no ich vnímavosť voči úspešnejším či jednoducho inak reagujúcim osobám je značne znížená. Schopnosť empatie drasticky znižuje aj prehltenie dopamínovými stimulmi. Sociálne siete či čoraz rozšírenejší doomscrolling (bezcieľne prezeranie sociálnych sietí a krátkych videí) časom otupujú vnímanie jemných signálov z prostredia. Neustále dopamínové slučky nás nútia vyhľadávať stále nové podnety, čo vyčerpáva našu vnútornú kapacitu na spracovanie medziľudských interakcií.
Dochádza tak k oslabeniu činnosti zrkadlových neurónov, čo priamo vedie k vzniku nových foriem apatie a sociálnej necitlivosti pod vplyvom digitálneho prostredia. Empatia predstavuje vo svojej podstate pomalý proces, ktorý vyžaduje ticho, sústredenie, mentálny priestor a schopnosť udržať pozornosť pri bežných ľudských interakciách. Naproti tomu digitálny svet je nastavený na maximálnu rýchlosť, neustály hluk a rýchle dopamínové odmeny, ktoré naše vnímanie trieštia na krátke, prchavé útržky.
Práve preto je obsah na internete neraz zámerne šokujúci a navrhnutý tak, aby okamžite chytil našu pozornosť a zadržal ju len krátkou chvíľu. V dôsledku toho sa opäť a opäť vraciame do kolotoča rýchlych stimulov na úkor cítenia a utužovania fyzickej i emocionálnej blízkosti.
Mentálne vyčerpanie a únikové stratégie
Zahltený nervový systém navyše stráca schopnosť udržať pozornosť v dlhších intervaloch. Vykonať niečo mentálne a emocionálne náročné, ako napríklad vciťovanie sa do iného človeka, si vyžaduje pokoj, ticho a sústredenie. Pre človeka závislého od rýchlych stimulov sa však snaha o hlbšie emocionálne naladenie stáva zaťažujúcou až obťažujúcou. Stačí totiž zapnúť mobil a rýchly dopamín, teda odmenu, má k dispozícii takmer okamžite.
Bežné vnímanie potrieb druhých je pre takýchto ľudí odrazu príliš pomalé a únavné, čo vedie k tomu, že namiesto empatického spojenia volia únikové stratégie, rýchly ghosting alebo celkový emocionálny odstup. Preťažený mozog teda vypína empatiu a sociálne funkcie, aby šetril energiu, ktorá je vo významnej miere spotrebovaná digitálnym svetom.
Nepriaznivo pôsobia aj neustále notifikácie a sledovanie negatívnych správ, ktoré preťažujú nervový systém. Chronický stres a paľba krátkodobých stimulov vedú k apatii a neschopnosti udržať pozornosť v dlhších intervaloch. Nedokážeme byť empatickí k druhým ani vtedy, ak sme v konflikte sami so sebou. Ak potláčame vlastné emócie alebo trávime všetok čas prácou a rozptyľovaním sa, strácame základ pre skutočné spojenie. Častým javom je aj to, že druhých neberú do úvahy tí, ktorí mali vďaka privilegovanému zázemiu uľahčené podmienky na život. Ich psychika sa zaoberá prioritne len nimi samými, zatiaľ čo skúsenosti druhých minimalizuje, pretože nikdy neboli nútení brať ohľad na iné perspektívy.
Empatia je pomalý proces vyžadujúci sústredenie a aktívnu snahu. Najlepšie funguje vtedy, keď sme v tichu, ukotvení v sebe a nie sme neustále rozptyľovaní digitálnym smogom. Svet rýchleho dopamínu nás totiž nerobí len nesústredenými, ale emocionálne plochými do takej miery, že sme neschopní empatie a súcitu. Návrat k blízkosti a spojeniu s ostatnými tak paradoxne začína odpojením sa od obrazoviek a naladením sa na vlastné vnútro.

Pasca nadmernej empatie
Pre úplnosť treba spomenúť aj opačný extrém, ktorým je nadmerná, mnohokrát až bezhraničná vnímavosť. Tento jav nachádzame u jedincov orientovaných primárne na ostatných, zatiaľ čo vlastné potreby dlhodobo potláčajú. Väčšinou ide o osoby, ktoré sa v detstve naučili, že ich hodnota závisí od toho, ako dobre sa starajú o okolie, ako užitoční sú pre svoje prostredie, alebo ktoré sa naučili vyhýbať konfliktu za každú cenu. Hovoríme o stave, kedy sa citlivý človek stráca v pocitoch iných a preberá nadmernú zodpovednosť za ich prežívanie i správanie. Bez jasne zadefinovaných hraníc dochádza k emocionálnemu zahlteniu. Táto nekontrolovaná empatia bez dostatočnej akcieschopnosti tak paradoxne nevedie k pomoci, ale k vyhoreniu.
Vysoká vnímavosť ako naučená stratégia prežitia
Schopnosť vysokej vnímavosti je často len vynútenou adaptáciou na prostredie, ktoré nebolo bezpečné. Mnohí ľudia, ktorí sa identifikujú ako mimoriadne citliví a vnímaví empati, vyrastali v nepredvídateľných podmienkach, kde ich prežitie záviselo od schopnosti predvídať nálady a správanie dospelých. U takýchto detí sa vytvorila extrémna orientácia smerom navonok a stav neustálej ostražitosti. Hoci im táto citlivosť v dospelosti dovoľuje zaznamenávať aj tie najjemnejšie cudzie pocity a ich nuansy, paradoxne ich necháva v slabom spojení s vlastným vnútrom. Ich radar je tak silne nastavený na okolie, že strácajú schopnosť vnímať vlastné signály, čo vedie k nejasným hraniciam a preberaniu cudzej zodpovednosti. Cesta k rovnováhe pre takýchto ľudí vedie cez nadviazanie kontaktu s vlastným vnútrom, uznanie vlastných potrieb a postupné spevňovanie hraníc, ktoré dlho potláčali.
Práve ľudia s takto nastaveným systémom sú obzvlášť zraniteľní voči situáciám, kde ich empatia môže byť zneužitá. Existujú totiž okolnosti, pri ktorých nás vciťovanie bez racionálneho odstupu a snahy o objektívne preskúmanie faktov robí zraniteľnými voči vopred zinscenovaným scenárom.
Názornou ilustráciou môže byť situácia na pracovisku, kde medzi mužom a ženou vznikne priateľstvo, no jedna strana začne cítiť romantický alebo sexuálny záujem. Ak ho druhá strana odmietne, môže odmietnutie vyvolať silnú reakciu v podobe zraneného ega a túžby po odplate. V takom prípade môže zranená strana siahnuť po takzvanom wounded gazelle gambite, teda sa začne tváriť ako obeť, zatiaľ čo druhú stranu štylizuje do roly agresora alebo predátora. V praxi to môže znamenať vyfabrikovanie obvinenia zo sexuálneho obťažovania alebo napadnutia. Keďže takéto obvinenia prirodzene aktivujú ochranárske inštinkty a súcit okolia, obvinený sa ocitá v obrovskej nevýhode, najmä ak nie je konfrontovaný s danou verziou a nemá možnosť sa brániť. Falošná pozícia obete dokáže okolie presvedčiť ešte skôr, ako sú overené akékoľvek fakty. Je dôležité zdôrazniť, že tento jav sa môže vyskytnúť bez ohľadu na pohlavie zúčastnených strán a nijako neznižuje závažnosť skutočných prípadov obťažovania, ktoré si zaslúžia plnú pozornosť a ochranu. Ide o mimoriadne chúlostivú tému, ktorá si vyžaduje maximálnu obozretnosť, schopnosť nepodľahnúť okamžitým úsudkom a vždy umožniť obom stranám, aby boli vypočuté.
Pri závažných obvineniach, ktoré sa neopierajú o dôveryhodné svedectvá a zásadne vybočujú z doterajších vzorcov správania danej osoby, je nevyhnutné nepodľahnúť tlaku emócií. Namiesto unáhlených záverov je kľúčové daný stav dôsledne prešetriť, pretože nekritické prijatie verzie jednej strany môže slúžiť len ako nástroj rafinovanej manipulácie a likvidácie nevinného človeka. Práve schopnosť zachovať si v takýchto momentoch vnútornú rovnováhu a nadhľad je tým, čo odlišuje zrelú empatiu od tej, ktorá je pre okolie ľahko zneužiteľná.
Pri vyváženom prístupe sme naopak ukotvení v sebe a v kontakte s vlastným vnútrom. Práve táto zdravá individualita nám umožňuje zblížiť sa s perspektívou druhého človeka bez toho, aby sme sa stratili seba samých v problémoch toho, koho chceme pochopiť.

VI. Ľudia s nízkou empatiou
Vo svojom okolí celkom isto nájdete ľudí, ktorí zdanlivo pôsobia, akoby boli iným živočíšnym druhom. Môžu byť síce emocionálni, nie nutne chladne analytickí, ale akoby im chýbala určitá súčiastka umožňujúca vnímať a brať ohľad aj na to, ako sa cítia druhí. Ľudia sú pre nich len objekty, čísla alebo vedľajšie postavy, ktoré sa v ich životoch objavujú, aby ich zabavili alebo hladkali ich ego. Fungujú neraz v nastavení, kde je príčina všetkého negatívneho, čomu sú vystavení, vždy mimo nich. Opisujú, že veci sa im jednoducho dejú, alebo tvrdia, že za všetko môžu druhí, nikdy nie oni sami. V ich prejavoch je možné identifikovať chýbajúcu sebareflexiu, pretože majú akési tunelové videnie, ktoré im bráni spájať si príčinu s následkom. Pri vnímaní situácií im chýba komplexný pohľad na prežívanie ľudí v ich okolí. Zároveň časť z nich takéto informácie vôbec nezaujímajú alebo dávajú najavo, že ich táto téma obťažuje.
Nakoľko sledujú hlavne reakcie okolia a menej si uvedomujú vlastné správanie, môžu niekoho agresívne provokovať alebo ignorovať, no nebudú rozumieť tomu, prečo na nich druhá osoba vybuchne alebo sa im začne vyhýbať. Keďže im chýba napojenie na emócie druhých, ich mozog nezaznamená impulz, že ich správanie mohlo druhého rozčúliť alebo mu ubližovať. Ich zrkadlové neuróny totiž nedokážu dostatočne simulovať utrpenie druhého, takže sa necítia zle ani vtedy, keď sa ostatní kvôli ich správaniu trápia, a dokonca ani vtedy, keď sa objektívne správajú ako agresori a šikanéri.
Spôsob, akým interpretujú udalosti, obsahuje fascinujúci rozpor. Vlastné zraňujúce a nevhodné správanie si racionalizujú ako nevyhnutnú a odôvodnenú reakciu na niečo vonkajšie. Následne si udalosti prepíšu a ohnú realitu tak, aby mohli tvrdiť, že si to druhý zaslúžil, alebo na svojom konaní nevidia nič problematické. O ostatných povedia, že ich k nevhodnému činu jednoducho prinútili, takže chyba nie je v tom, ako sa zachovali, ale zakaždým len v protistrane. Často sa stáva, že ak niečo skutočne pokazia, vytvoria si alibi v podobe takzvaného falošného naratívu ublíženca, ktorému vďaka vlastnej psychológii aj úprimne veria. Z tohto dôvodu pri konfliktoch, ktoré mohli sami vyvolať, zahrajú pre okolie predstavenie, pri ktorom oni vyzerajú ako obete a skutočné obete ako vinníci.
Ľudia s nízkou sebareflexiou sú neempatickí a emocionálne nezrelí, nakoľko sa orientujú primárne na seba a vlastné potreby. Pre výrazne sebeckú orientáciu nie sú schopní cirkulárneho myslenia, ktoré by im umožnilo vidieť, ako správanie jednej osoby vplýva na pocity a konanie druhej. Chýba im schopnosť vidieť, že ľudia sa vzájomne ovplyvňujú a spoločne vytvárajú vzťahovú dynamiku, ktorú je pri dostatočnej miere sebauvedomenia možné skúmať a cielene meniť. Rozmýšľajú preto priamočiaro a lineárne. Pokiaľ im niekto nevyhovie alebo ich konfrontuje, automaticky je problémový ten druhý.
Absentuje u nich schopnosť sebakorekcie (zmeny vzorcov správania a prístupu) na základe spätnej väzby. Nedokážu pochopiť, že ak by trochu upravili vlastné prejavy, napríklad ubrali z agresivity a naladili sa na potreby druhého, výsledná reakcia okolia by bola priaznivejšia pre všetkých zúčastnených. Namiesto úpravy vlastného správania radšej zotrvávajú vo vlastnej tvrdohlavosti a nadutosti, pričom príčinu napätia neustále hľadajú mimo seba. Ich vnútorné prežívanie je viac egocentrické, vlastné pocity sú silne zvýraznené a vnímanie toho, ako sa cítia druhí, je minimalizované alebo úplne neprítomné.
U takýchto osôb sa stretávame s tým, že nie sú schopní cítiť skutočnú vinu za to, čo spravili. Táto emócia by totiž vyžadovala aktívne zameranie sa na druhého, nie výlučné sebecké zameranie, v ktorom sa človek cíti byť ustavične hlavnou postavou. Bez pocitov viny nie je možné prejaviť úprimnú ľútosť, pri ktorej by prehodnotili vlastný charakter a vzorce správania, takže sa od nich ospravedlnenia alebo nápravy správania dočkáte len vo výnimočných prípadoch. Väčšinou ide len o krátkodobé úpravy, nakoľko neprebehol dostatočný proces sebareflexie.
Najčastejšie ide o ľútosť nie za to, čo urobili, ale za to, že boli prichytení pri podvode, klamstve, intrigách alebo inom nevhodnom správaní, na základe ktorého môžu čeliť trestu, strate sociálneho statusu alebo vzťahu. Ide teda o ľútosť čisto racionálnu a pragmatickú, týkajúcu sa strachu zo straty vlastných výhod, nie za skutok samotný ako morálne zlyhanie. Takáto ľútosť sa prejaví najmä navonok, pre okolie, pretože slúži ako nástroj zvládania situácie a zmiernenia následkov. Vo vnútri však neprebieha žiadna skutočná zmena. Chýba hlbší proces prehodnotenia vlastného správania, ktorý by viedol k trvalej náprave. Práve preto sa podobné vzorce správania u týchto ľudí opakovane vracajú, akonáhle tlak okolia opadne a pocit ohrozenia sa vytratí.
Ako chutí moc
Je známym javom, že sociálna, politická či ekonomická moc preukázateľne znižuje u ľudí schopnosť empatie. Výskumy ukázali, že vysokopostavení ľudia vykazujú odlišnú aktivitu v zrkadlových neurónoch. Dôvodom je sústredenie sa primárne na ciele a výsledky a nie na dopady svojho rozhodovania na ostatných. Empatia je kognitívne náročná, preto sa dostáva do úzadia, aby šetrila energiu využiteľnú pre racionálne a strategické rozhodovanie. Zatiaľ čo ľudia s nižším spoločenským statusom uprednostňujú hodnoty ako empatia, ohľaduplnosť či spolupráca, aby prežili a uspeli, ľudia s dobrým zázemím či veľkou mocou nemajú takú silnú motiváciu ladiť sa na potreby okolia.
Spolupráca pre nich nie je takým rozhodujúcim prvkom prežitia ako pre radových zamestnancov či menších podnikateľov, ktorí musia citlivo vnímať nuansy v ľudských kolektívoch. Dochádza tak k paradoxu: tí, čo majú najväčší vplyv na životy obrovských skupín ľudí, sú často najmenej vybavení na to, aby skutočne porozumeli ich subjektívnej realite a potrebám.

Skreslené vnímanie a ohýbanie reality
Skúsenosti ukazujú, že títo ľudia si svoj deficit väčšinou vôbec neuvedomujú. Nepredstavujú pokrytcov v klasickom zmysle. Ich skreslené vnímanie reality je pre nich skutočné a úprimne mu veria. Je pre nich jedinou dostupnou pravdou. Neklamú v bežnom zmysle slova, ale situácie vidia veľmi skreslene. Vlastné interpretácie ohýbajú tak, aby boli v ich prospech a chránili ich zraniteľné ego. Práve to robí ich vzorce správania ťažko meniteľné, takže pôsobia nesmierne tvrdohlavo.
Komunikácia je v prípade konfliktov takmer nemožná, pretože narazíte na úplne odlišný operačný systém vnímania reality. Z toho dôvodu býva nesmierne náročné zhodnúť sa na tom, čo sa vlastne stalo. Podobné typy nevnímajú neviditeľnú sieť príčin a následkov, ktorú vytvárajú vlastným nedostatkom empatie a naladenia sa na okolie. Možno najviac znepokojivé je, že druhí ľudia sú pre nich neraz len nástroje, ku ktorým sa správajú pekne len vtedy, pokiaľ sú užitočné a slúžia ich egu alebo záujmom. V prípade potreby ich preto vymenia alebo odhodia, pretože im na nich v skutočnosti nikdy úprimne nezáležalo a zaujímalo ich len to, čo z ostatných majú.
Škála ne(citlivosti): Od nezrelosti po patológiu
Dôležité je však dodať, že ľudia s nízkou empatiou existujú na širokom spektre. Na jednom konci sú emocionálne nezrelí jedinci, ktorí nie sú v jadre zlí, no nedokážu v dostatočnej miere zohľadňovať druhých. Na druhom konci tohto spektra sa nachádzajú osobnosti so silnými narcistickými až antisociálnymi, v krajných prípadoch až psychopatickými prejavmi, ktoré sú schopné vedome ubližovať druhým bez výčitiek svedomia. Nejde nutne o to, že by títo ľudia nič necítili. Skutočných primárnych psychopatov je v populácii relatívne málo. Skôr ich mozog funguje odlišne a empatia u nich nie je predvoleným režimom.
Smutné je, že ľudia, ktorí pôsobia necitlivo a nie sú schopní empatie, v mnohých prípadoch vyrastali v rodinách, kde zažívali podobné správanie, aké prejavujú oni sami. Dochádza u nich k transgeneračnému prenosu hlboko zakorenených vzorcov správania, ktoré opakujú, pretože sa nenaučili pristupovať k ľuďom zo svojho okolia odlišným spôsobom. Sú aj takí, ktorí zažili hlbokú traumu, ktorá ich znecitlivela a vďaka bolestivým zážitkom sa pred svetom uzavreli. Stávajú sa z nich obete vlastnej histórie. Ak dieťa vyrastá v prostredí, kde sú jeho pocity ignorované, minimalizované alebo trestané, jeho nervový systém sa v rámci prežitia jednoducho otupí. Absencia cítenia je preto za určitých okolností aj naučeným obranným mechanizmom, nie nevyhnutne vadou charakteru.
Pokiaľ dieťa vyrastá v prostredí, v ktorom sú jeho pocity vnímané, rešpektované a nezanedbávané, jeho nervový systém sa vie regulovať a stabilizovať, pretože sa cíti byť v bezpečí. Bezpečné a empatické prostredie v detstve nie je zárukou, že sa u človeka automaticky rozvinie plná emocionálna zrelosť, predstavuje však zásadný predpoklad, bez ktorého je tento vývoj výrazne sťažený. U takého človeka je oveľa väčšia šanca, že sa u neho rozvinie zdravý typ empatie, ktorý zahŕňa nielen vnímanie druhých, ale aj schopnosť byť v kontakte s vlastným telom, pocitmi a osobnými hranicami.
Temní empati: Vlci v ovčom rúchu
Novšie štúdie čoraz viac opisujú aj takzvaného temného empata, ktorý sa vymyká bežnému zaradeniu medzi ľudí s nízkou empatiou. Na rozdiel od klasickej temnej triády, do ktorej patria narcistické, psychopatické a machiavelistické rysy, temný empat disponuje vysokou kognitívnou empatiou, zatiaľ čo jeho afektívna (citová) zložka zostáva odpojená alebo výrazne znížená. Rozumie druhým ľuďom aj ich pocitom, vie v nich čítať ako v otvorenej knihe a rozumieť ich motiváciám. Vďaka tomu sú títo jedinci v spoločnosti neraz veľmi obľúbení a pôsobia charizmatickejšie než bežní emocionálne chladní a voči pocitom druhým indiferentní narcisti, pretože vedia dokonale simulovať úprimný záujem o druhých. V skutočnosti je ich zdanlivo empatické správanie len umne zahrané divadlo s cieľom napĺňať vlastné ciele a motívy. Existencia tohto typu osobnosti radikálne mení pohľad na empatiu ako na výlučne pozitívnu vlastnosť či zručnosť.
V porovnaní s bežnými narcistami či psychopatmi sú sociálne obratnejší, extrovertnejší a menej otvorene agresívni. Zatiaľ čo typická nebezpečná osobnosť vás bude cieľavedome ohovárať, poškodzovať vašu povesť alebo sa vás pokúsi zastrašiť, temný empat vás dokáže prečítať takým spôsobom, aby presne vedel, kam zasiahnuť tak, aby vás to bolelo čo najviac. Urobí to rafinovane a skryto, aby pre svoje okolie zostal obľúbený. Empatia bez morálnych zábran môže byť prostriedkom dosahovania vplyvu a upevňovania vlastnej moci. V tomto bode sa odkrýva dôležitý rozdiel: u temného empata ide o existujúcu empatiu, ktorú daná osoba zneužíva, zatiaľ čo u mnohých ďalších typov potenciálne nebezpečných a manipulatívnych osobností je problém v ich úplnom nedostatku empatie a súcitu. Zaujímavým detailom je, že temní empati v testoch často vykazujú dokonca vyššiu úroveň nepriamej agresie (ohováranie, vylučovanie z kolektívu, ničenie reputácie, psychický nátlak) než samotní psychopati, pretože presne vedia, kde to obeť bude najviac bolieť a zosype sa.
Práve tu nachádzame vysvetlenie javu, kedy osoby s nízkou empatiou vykazujú absenciu morálneho kompasu vo svojom správaní a vplyve na okolie. Či už ide o politikov, finančných žralokov alebo výrazne konfliktné osobnosti, ich mozgy nedokážu prostredníctvom zrkadlových neurónov simulovať emocionálnu bolesť ľudí, na ktorých má dopad ich správanie. Vina sa buď nedostaví, alebo je taká nevýrazná, že ju jednoducho prehlušia iné stimuly. Výrazne sebecky nastavené osobnosti majú totiž biologicky obmedzený impulz nepohodlia z cudzieho utrpenia, ktoré môžu sami spôsobovať. Môžu síce rozumieť, že porušujú nejaké pravidlá, no danú vec nevnímajú ako morálne zlyhanie, skôr ako zlyhanie vlastnej taktiky či dlhodobej stratégie. Ich ľútosť je výsledkom toho, že prichádzajú o status alebo konkrétne výhody.
Pri temných empatoch je tiež na rozdiel od klasických psychopatov odlišné to, že ich zrkadlové neuróny môžu v oblasti rozpoznania emócií fungovať skvele, ale získané informácie sa v ich mozgoch nedostanú do centra súcitu, takže ubližujú a nemajú výčitky svedomia. Preto sa dokážu tváriť, akoby sa nič nedialo, pretože zatiaľ čo obeť prežíva traumatickú stresovú reakciu, pre nich ide len o úspešne zrealizovaný ťah, ktorý im prináša nejaký zisk, či už v podobe prevahy alebo pocitu uspokojenia vlastného ega, bez ohľadu na zničené životy ľudí v ich okolí. V jednom momente sú schopní sa vyhrážať a zastrašovať a vzápätí sa na iných ľudí usmievať a pýtať sa ich na to, aký majú deň.

Keď je nízka empatia prospešná
Aby sme nepadli do pasce prehnaného moralizovania, musíme vnímať aj odvrátenú stranu mince. Nízka empatia nie je vždy nutne negatívna vlastnosť, ba v určitých kontextoch môže byť dokonca výhodou. Platí to všade tam, kde je potrebná racionalita, analytické myslenie, odstup, chladný pragmatizmus i rýchle rozhodovanie. V takýchto situáciách by príliš afektívne naladení ľudia mohli skĺznuť k rozhodovacej paralýze, k zbytočným kompromisom alebo časom dokonca k vlastnému psychickému zrúteniu.
Či už ide o operačné sály, pilotov, vojakov, krízový manažment alebo náročné strategické rozhodovanie na úrovni veľkých organizácií či štátu, je nevyhnutné mať k dispozícii aj ľudí, ktorí dokážu vyvažovať emocionálnu rezonanciu s chladným úsudkom. Vyžaduje si to zvažovanie dlhodobých dôsledkov i schopnosť uprednostniť skupinové ciele pred záujmami jednotlivcov. Ide o ľudí s vysokou toleranciou stresu a schopnosťou v prípade potreby potlačiť vlastné emócie.
Spoločnosť si preto cení špičkových chirurgov, ktorí sa dokážu vysporiadať s najťažšími prípadmi, hoci je u nich neraz prítomná funkčná psychopatia (mimoriadne vysoká odolnosť, nízky strach a odstup od emócií) a v bežnom živote môžu byť až neznesiteľnými osobnosťami. V ich prípade však platí, že účel svätí prostriedky. Operatér nepotrebuje cítiť bolesť pacienta. Potrebuje kognitívnu empatiu na pochopenie jeho stavu i intelekt na to, aby sa vedel okamžite a správne rozhodnúť.
Aj v týchto náročných pozíciách sa však môže osvedčiť, ak ľudia dokážu kombinovať kognitívnu empatiu s malou dávkou tej afektívnej pri zachovaní vysokej miery sebakontroly. Umožňuje im to totiž zostať ľudskými bez toho, aby ich emócie ovládli a ochromili ich odborný úsudok.
Problém nastáva až vtedy, keď nízka empatia nie je krátkodobá a účelovo využitá, ale chronická a sprevádzaná nízkou sebareflexiou či ochotou prispôsobovať vlastné správanie. Takíto ľudia dokážu v dlhodobom horizonte ničiť spoluprácu a meniť atmosféru v akomkoľvek tíme na toxickú a plnú nedôvery. Svojím správaním priamo narúšajú súdržnosť i lojalitu a vytvárajú podmienky, ktoré zrkadlia ich vlastné vnútorné nastavenie, teda svet, v ktorom silnejší pes žerie, citlivosť je slabosť a každý ide len sám za seba.
Podobne je to aj s individualizmom, ktorý som spomenul v úvode. Ten má tiež rôzne formy. V tej zdravej podporuje samostatnosť, zvyšuje dôraz na vlastné ja, posilňuje zodpovednosť a umožňuje nám nestrácať sa v prežívaní a životoch druhých. V extrémnejších formách však prechádza do nezdravého egocentrizmu a celkového odpojenia od okolia, kedy je empatia minimalizovaná a človek prikladá menšiu váhu spolupráci i spolupatričnosti.
Pochopenie toho, ako vyzerajú vonkajšie prejavy u ľudí s nízkou empatiou, nás prirodzene privádza k otázke, kde vlastne začína zdravá empatia. Nejde len o to, aby sme sa vedeli naladiť na druhých. Skutočným východiskom empatie je totiž vzťah, ktorý máme sami so sebou.

VII. Vzťah k sebe samému ako základ empatie
V kurzoch, tréningoch a literatúre zameranej na rozvoj empatie sa odborníci často zameriavajú na to, ako čo najlepšie pochopiť druhú stranu, jej perspektívu a správať sa citlivejšie a chápavejšie. Moderná psychológia však naznačuje, že tento pohyb smerom von je uskutočniteľný najmä vtedy, keď máme pevnú základňu vo vlastnom vnútri. Nevyhnutným predpokladom toho, aby sme mohli byť vnímaví k druhým a uniesť ich emócie bez toho, aby nás to nadmerne vyčerpávalo, je emocionálna gramotnosť. Teda porozumenie emóciám ako takým, schopnosť ich interpretovať, cítiť a spracovávať, a zároveň pevné vlastné hranice, ktoré sú vyjadrením toho, že sme ukotvení vo vlastnej identite. Vieme, kto sme, aké sú naše potreby, čo chceme, čo cítime a prečo.
Pocity a emócie možno prirovnať k abecede špecifického jazyka vnútorného ľudského prežívania. Ako som už napísal v úvode, sme primárne cítiace bytosti, ktoré sa pomocou svojho intelektu naučili interpretovať vlastné cítenie aj svet okolo nás. Platí pritom priama úmera: čím viac sme schopní naladiť sa na vlastné pocity, cítiť ich, uniesť ich, spracovávať, regulovať a prijímať aktívne rozhodnutia, ktoré nám umožnia cítiť sa lepšie, tým prirodzenejšie bude pre nás naladenie sa na druhých. Budeme vnímať to, ako sa cítia, lepšie rozumieť vplyvu vlastných vzorcov správania na ich reakcie a v prípade potreby dokážeme empatiu premeniť na súcit alebo konkrétnu zmenu správania. Vo vzťahoch tak dokážeme vytvárať väčší pocit bezpečia, hlbšiu dôveru a efektívnejšie napravovať nevyhnutné nedorozumenia a konflikty.
Empatia totiž zahŕňa aj to, ako sa správame a pristupujeme k sebe a druhým, ale aj to, ako sa so sebou rozprávame vo svojej mysli (vnútorný dialóg), ako o sebe rozmýšľame, ako rozprávame o druhých. Zahŕňa aj to, či sme schopní vnímať komplexnosť ľudských životov a ich motivácií. A či dokážeme pristupovať k bolesti a trápeniu druhých s citlivosťou a nežnosťou.
Ak u nás absentuje spojenie s vlastným vnútorným svetom, sú emócie druhých ľudí len surové dáta. Absencia dostatočného porozumenia jazyku emócií spôsobuje, že ich nemusíme vedieť vhodne interpretovať, alebo nás prežívanie iných dokonca znepokojí či zneistí, pretože vo svojej podstate je do istej miery nekontrolovateľné a nelogické. Schopnosť vnímať iných sa začína záujmom vnímať vlastné vnútro a empaticky pristupovať k sebe samému, najmä k menej príjemným stavom, ako sú strach, smútok, frustrácia, úzkosť či beznádej. Bez sebaempatie, sebareflexie a starostlivosti o vlastný stav sa totiž empatia k druhým môže stať len ďalšou mechanickou povinnosťou, ktorá vedie k vyhoreniu.
Dobrou správou je, že náš nervový systém je vysoko plastický. Ak si vytvoríme nový návyk v podobe lepšieho vnímania vlastného vnútra, postupne sa naň prispôsobíme a časom to pre nás nebude zďaleka také náročné ako na začiatku. Aj ľudia s obmedzenou citlivosťou a empatiou sa postupne dokážu naučiť lepšie rozumieť druhým a vytvárať zdravšie a vyrovnanejšie vzťahy. Teda ak samozrejme majú o zmenu záujem.
Nie je to totiž vždy príjemné. Vyžaduje to ochotu pozrieť sa na vlastné vzorce a nevhodné správanie, ktoré môžeme voči druhým prejavovať, ochotu rozprávať sa, riešiť problémy spoločne a prispôsobovať vlastné vzorce správania tak, aby sme druhých zbytočne nezraňovali.
Blízkosť bez straty vlastných hraníc
Empatia je krásna ľudská vlastnosť, pretože aj vďaka nej si vieme byť bližší. Niekedy nás však dokáže brzdiť, najmä vtedy, keď empatizujeme v situáciách, kedy by sme mali viac vnímať seba, rešpektovať vlastné hranice a jasne sa vymedziť. Často sa to deje v momentoch, kedy sa k nám niekto dlhodobo správa nepríjemne alebo vyslovene zraňujúco až do takej miery, že tým začína trpieť naše sebavedomie i sebaúcta.
Namiesto toho, aby sme pomenovali realitu a uznali, že správanie druhého je pre nás neakceptovateľné, máme sklon analyzovať jeho pohnútky, racionalizovať konanie či sa dokonca obviňovať za niečo, za čo vôbec nemôžeme. Hľadáme vysvetlenia i príčiny a ospravedlňujeme druhého tým, že to má v živote náročné alebo si neuvedomuje, čoho sa dopúšťa. Postupne sa tak odpojíme od vlastného prežívania a presvedčíme sami seba, že musíme zvládnuť aj to, čo by sme za iných okolností nikdy netolerovali. Pravda, ktorú odmietame vidieť, by totiž mohla narušiť obraz o druhom človeku alebo ohroziť predstavu o vzťahu, ktorý sa snažíme za každú cenu zachovať. Priznať si nepríjemné skutočnosti niekedy znamená uznať, že sme investovali priveľa úsilia do vzťahu, v ktorom ten druhý skôr len bral. Možno sme sa natoľko báli samoty, až sme prišli o kus vlastnej identity, nechali sa oklamať falošnou verziou reality alebo sme si druhého človeka nekriticky idealizovali.
Tento vzorec je obzvlášť častý u ľudí, ktorí prirodzene cítia silno a druhých dokážu čítať lepšie než ktokoľvek iný. Keď sa však plne zameriavajú na potreby a pocity okolia, môžu podvedome unikať od vlastnej zraniteľnosti. Cítia sa najbezpečnejšie vtedy, keď sú oporou pre iných, no ľahko pritom prestanú byť plne prítomní vo vlastnom živote. Práve im najviac pomôže, keď sa naučia vedome prepínať pozornosť i na seba, vnímať jemné pohyby vo vlastnom tele a brať väčší ohľad na vlastné pocity, túžby a hranice. Ich schopnosť pomáhať sa tým neoslabí, práve naopak, získa pevné základy v ich vlastnej identite.
Prehnaná empatia voči ľuďom, ktorí nie sú schopní ani základného rešpektu, je vyčerpávajúca a v konečnom dôsledku nezdravá. Pochopenie toho, prečo je niekto taký, aký je, môže byť cenné, no nemalo by sa stať zámienkou na tolerovanie správania, ktoré nás zraňuje. Niekedy je preto potrebné empatiu vedome stíšiť a pozrieť sa na situáciu s väčším odstupom. Vrátiť sa k sebe, k vlastnému prežívaniu a úprimne si ujasniť, čo je pre nás ešte v poriadku a čo už nie.
Nie vždy je vhodné nadmerne sa zamýšľať nad tým, čím sme si nejaké správanie zaslúžili, pretože niekedy je dôležitejšie vedieť brániť vlastnú integritu i konať. Môže to znamenať nastaviť hranice, iniciovať dôležitý rozhovor, pomenovať neprijateľné správanie, dať najavo svoje potreby, obmedziť kontakt alebo vzťah úplne ukončiť. Skutočná empatia totiž neznamená, že si necháme skákať po hlave alebo prehliadame vlastné zanedbávanie len preto, že rozumieme motívom, minulosti či perspektíve druhej strany.
Empatia nie je a nemusí byť bezhraničná. Najlepšie funguje vtedy, keď je ukotvená v sebaúcte a pevných, no pružných osobných hraniciach. Len tak sa vieme s druhými nielen zblížiť, ale súčasne ostať otvorení skutočne bezpečným ľuďom a vzťahom, v ktorých nestrácame to najdôležitejšie: seba. V takom prípade vzniká empatia, ktorá je integrovaná a vedomá. Môžeme ju využívať cielenejšie a v prípade potreby ju stlmiť tak, aby nám nezatemňovala racionálny úsudok.
Cítiť, súcitiť a pomáhať je prejavom ľudskosti, no len vtedy, ak pritom nezabúdame na seba. Nemôžeme totiž druhým neustále nalievať liek z pohára, v ktorom napokon pre nás samých neostane nič.

VIII. Prečo nás cudzia bolesť niekedy obťažuje?
Stretli ste sa niekedy s tým, že vás pocity iných vyrušovali alebo dokonca frustrovali? Možno vám prekážalo, že je niekto vo vašom okolí smutný, úzkostný, utrápený alebo nahnevaný. Ak ste to nezažili priamo vy, možno ste tento jav postrehli u niekoho iného. Určití ľudia totiž potláčajú vlastné vnútro do takej miery, že neznesú, ak uvidia prejavy slabosti či bolesti na ostatných. Sú pre nich totiž zrkadlom toho, čo nechcú vidieť na sebe. Cudzie prežívanie vnímajú ako niečo rušivé, čo treba okamžite opravovať alebo odstraňovať.
V týchto okamihoch sa ukazuje, aké dôležité je učiť sa premieňať empatiu na súcit. Bez tejto schopnosti totiž nastáva pomerne rozšírený jav: okolie síce vníma úzkosť alebo iné nepríjemné pocity niekoho blízkeho, no namiesto toho, aby vedelo spracovať a uniesť vlastnú reakciu na stav druhého, snaží sa odstrániť zdroj týchto nepohodlných emócií. Takto potom ľudia tlačia na rýchle riešenia. Človeku prežívajúcemu hlboký smútok a oplakávajúcemu stratu často predčasne a nevyžiadane navrhujú návštevu psychiatra, nasadenie liekov alebo pri úzkostiach, ktoré adekvátne zodpovedajú závažnosti situácie, sa nehanbia povedať, že je s takým človekom niečo zlé, teda je automaticky „chorý“ a mal by si zobrať lieky, ktoré „vypnú“ jeho pocity.
Cieľom podobnej odozvy nie je súcit s trpiacim, ale sebaobranná snaha o znovuzískanie vlastného vnútorného pokoja, pretože títo ľudia vnímajú prežívanie druhých ako nežiaduce. Veľmi často totiž dochádza k patologizácii bežných emócií a vnútorných stavov tými, ktorí vnímajú prejavy zraniteľnosti ako chybu, ktorú treba odstrániť, aby bol človek opäť „normálny“.
Časť z nich je dokonca tak zneistená prežívaním druhých, že otvorene dávajú najavo, že ich obťažuje, keď niekto nie je v pohode. Za tým však nestojí nutne nedostatok záujmu, ale osobná neschopnosť uniesť nepríjemné emócie. Takíto ľudia si totiž väčšinou nevytvorili bezpečný vzťah k vlastnému vnútornému svetu a keď sa stretnú s intenzívnym prežívaním niekoho iného, aktivuje sa v nich rovnaký diskomfort, ktorý vo vlastnom živote zvyknú potláčať alebo sa mu vyhýbať. Cudzia bolesť sa tak stáva zrkadlom ich vlastnej nespracovanej bolesti.
Autentický súcit namiesto tlaku na rýchle odstránenie symptómov ponúka niečo oveľa vzácnejšie: úprimný záujem o to, ako sa iný človek má, čo ho trápi a ako by mu bolo možné čo najcitlivejšie pomôcť. Mnohokrát totiž stačí vypočuť, objať, chytiť za ruku alebo jednoducho s niekým stráviť čas, aby vedel, že v tom, čo zažíva, nie je sám. To je samé o sebe mimoriadne liečivou skúsenosťou.
Pri skúmaní vlastných motívov často pomôže aj otázka, či sa o druhého zaujímame s cieľom pomôcť, alebo sa len snažíme upokojiť sami seba. Skúškou empatie je preto aj naša ochota zaujímať sa o pocity a potreby ľudí, ktorí nám nemajú čo ponúknuť späť. Robiť to nezištne a bez postranných úmyslov, nevyjadrených očakávaní alebo s cieľom dosiahnuť pocit morálnej nadradenosti a cítiť sa vďaka vlastnej pomoci ako lepší ľudia.
Nemusíme sa hneď stať špecialistami na pocity a potreby druhých. Zo začiatku stačí, ak sa naučíme druhých viac vnímať, brať ich do úvahy pri svojom rozhodovaní a správaní, vnímať dopad vlastných činov na okolie a zaujímať sa o to, čo cítia, o čom rozmýšľajú, čo ich trápi a či od nás niečo nepotrebujú. Takýto postoj v nás prirodzene pestuje súcit, vďaka ktorému sme schopní vnímať ľudí ako mysliace a cítiace bytosti s unikátnymi vnútornými svetmi a vlastnými interpretáciami reality. A je len na nás, či sa rozhodneme vytvárať spojenia a utužovať existujúce vzťahy, alebo prepadneme nadmernému individualizmu, ktorý nás presviedča, že aj v tak prepojenom svete je každý sám za seba, človek si musí pomôcť len sám a druhí nás nemusia zaujímať. A tak sa z nás môžu stať osamelí hrdinovia, ktorí sú navonok sebestační, no vnútorne prázdni a zameraní len na vonkajšie úspechy.

Záver: Empatia ako vedomá cesta k pevnejším spojeniam
Empatia predstavuje jeden z absolútnych základov našich vzťahov a ľudskosti. Umožňuje nám prepájať individuálne reality, vytvárať pevné spojenia a pestovať vzájomnú blízkosť i porozumenie. Nie sme osamotené ostrovy. Biologicky aj psychologicky fungujeme najlepšie v skupinách s inými ľuďmi, kde je prítomný pocit bezpečia, dôvery, stability a viery, že sa na druhých dokážeme spoľahnúť. Empatia nie je len pasívna schopnosť vnímať iných a cítiť spolu s nimi. Je to tiež vedomá voľba a zároveň zručnosť, ktorú v sebe môžeme prebudiť, trénovať a využívať s cieľom lepšieho vzťahu k sebe samému aj k svojmu okoliu. Dokážeme ju využívať ako nástroj sebareflexie, prevencie a riešenia konfliktov, porozumenia vzájomných rozdielov, rozvíjania spolupatričnosti a vlastnej psychologickej odolnosti.
Vďaka nej odhaľujeme vlastné vzorce správania a návyky, ktoré v interakciách s inými ľuďmi opakovane spúšťame a ktoré môžu naše vzťahy nevedome poškodzovať tým, že narúšajú pocit vzájomnej blízkosti a bezpečia. Práve cez toto pochopenie získavame schopnosť meniť svoje reakcie a namiesto automatickej obrany a reaktívnosti voliť záujem o druhého, snahu porozumieť vnútorným motiváciám a konštruktívne rozhovory vedúce k vedomej zmene nášho prístupu.
Empatia však nie je len pozitívna. Je mnohokrát selektívna, nespoľahlivá a niekedy aj zámerná imitácia niečoho, čo v skutočnosti chýba. Preto nestačí len veriť tomu, že empatiu máme, ani automaticky predpokladať, že keď sa druhí o nás zaujímajú, skutočne im na nás záleží a nejde len o ich vlastné motívy. Keď sa naučíme byť vnímavejší voči sebe aj ľuďom okolo nás, postupne sa naučíme odhaľovať neúprimné sociálne hry, zneužívanie empatie a rôznorodé snahy o manipuláciu, čím odstránime nadmernú naivitu a ľahko zneužiteľnú zraniteľnosť.
V období fragmentácie spoločenských väzieb a zvyšujúcej sa digitálnej izolácie, ktorá praje necitlivým ľuďom alebo sama necitlivosť vyvoláva, je schopnosť vidieť svet očami druhého aktom odvahy. Vyžaduje spomalenie, ochotu cítiť aj nepríjemné emócie a nezriedka nás konfrontuje s vlastným správaním a dlhodobými vzorcami. Ak budeme empatiu kultivovať ako vedomú zručnosť, môžeme aspoň malým kúskom prispieť k zmene dynamiky svojich najbližších vzťahov, ale aj atmosféry širšieho okolia, pretože druhých môžeme inšpirovať, aby boli aspoň o kúsok citlivejší a otvorenejší voči iným perspektívam. Cesta k autentickým spojeniam totiž vedie cez ochotu počúvať, porozumieť a prijať druhého človeka s jeho unikátnym príbehom a pohľadom na svet. Tieto perspektívy je následne potrebné prepájať tak, aby sme vedeli vytvárať funkčné a v rámci možností harmonické vzťahy.
Keď pochopíme anatómiu empatie, získame návod na používanie vlastného nervového systému tak, aby sme boli schopní byť v kontakte so sebou a súčasne s inými, a to bez straty hraníc alebo vlastnej identity. V dobe, ktorá nás učí odpájať sa a myslieť prevažne len na seba, je schopnosť citlivosti a empatie žiaducim prejavom ľudskosti a vyjadrením toho, že nám na svete, ktorý spoluvytvárame, ešte stále záleží. Aj malá zmena v prístupe sa môže šíriť do okolia ako kruhy na vode a možno budeme mať k sebe minimálne vo svojich bublinkách aspoň o malý kúsok bližšie.
V nasledujúcom článku sa pozrieme na tri konkrétne oblasti, v ktorých sa dá empatia a celková emocionálna inteligencia trénovať a cielene využívať tak, aby nám pomohla zlepšovať osobné aj pracovné vzťahy a stala sa praktickým pomocníkom v každodennom živote.

Použité zdroje:
Knihy:
Daniel Goleman: Emotional Intelligence: Why It Can Matter More Than IQ, Bantam, 2005. ISBN 9780553383713
Kevin Dutton: Moudrost psychopatů, Portál, 2019. ISBN 9788026214625.
Laurence Heller a Aline LaPierre: Uzdravení vývojového traumatu, Fontána, 2016. ISBN 9788073368364
Matthieu Ricard: Altruism: The Power of Compassion to Change Yourself and the World, Little Brown Paperbacks, 2016. ISBN 9780316208239
Stephen W. Porges a Seth Porges: Náš polyvagální svět, Maitrea, 2024. ISBN 9788075006967
Pete Walker: Complex PTSD: From Surviving to Thriving, CreateSpace, 2013. ISBN 9781492871842
Odborné články:
Heym, N., et al. (2021): The Dark Empath: Characterising dark traits in the presence of empathy. Personality and Individual Differences. Dostupné online na: https://www.researchgate.net/publication/343314108_The_Dark_Empath_Characterising_dark_traits_in_the_presence_of_empathy
Kendra Cherry (2026): Compassion vs. Empathy: What's the Difference? Verywell Mind. Dostupné online na: https://www.verywellmind.com/compassion-vs-empathy-what-s-the-difference-7494906
Singer, T., Klimecki, O. M. (2014): Empathy and compassion. Current Biology. Dostupné online na: https://www.cell.com/current-biology/fulltext/S0960-9822(14)00770-2
Singer, T., Lamm, C. (2009): The Social Neuroscience of Empathy. Annals of the New York Academy of Sciences. Dostupné online na: https://greatergood.berkeley.edu/images/uploads/Singer_2009.pdf
Poznámka: Využité boli aj vlastné skúsenosti a poznámky nadobudnuté počas odborných školení a tréningov zameraných na prácu s nervovým systémom a traumou. Všetky myšlienky, závery a formulácie v tomto texte sú mojou vlastnou tvorbou. Akékoľvek publikovanie častí textu je možné len s mojím výslovným súhlasom.
Ak sa vám článok páčil a chceli by ste ma podporiť v ďalšej tvorbe, môžete tak urobiť na nasledovnom odkaze:
Text prezentuje môj osobný pohľad na danú problematiku a odzrkadľuje moje skúsenosti aj názory. Nenahrádza rady odborníkov, medicínsku pomoc ani terapiu. Ak by ste v texte našli závažné chyby alebo veľké nepresnosti, neváhajte mi napísať súkromnú správu. Pozriem to a opravím.







