Táto skúsenosť so spoločensky a na profesionálnej úrovni tolerovanou zbytočnosťou ma zmiatla a bezmocnosť, v ktorej som sa ocitol, vo mne vzbudila odpor. Odpor k snaženiu, ktoré je, zatiaľ len v tomto prípade, ale až príliš zjavne - zbytočné. Ako som premýšľal nad výhovorkami, prečo nemusieť a čim si to ospravedlniť, od oceňovania úspechov, cez vlastnú hrdosť a pýchu až po vysokoškolské tituly, udrelo mi čosi do oči. Alebo skôr neudrelo. Dokázal som totiž rozlíšiť, kedy sa človek stáva sám sebou a je takzvane sám za seba, no len v očiach zákona / ľudí. Nedokázal som však za boha prísť na to, kde, kedy a ako u koho sa to rozlišujúce „čosi“, udeje. Prevíjal som si život dospelého jedinca na začiatok a nebolo to tam...
Všetko to bola iba jedna reťazová reakcia. Gigantická, ale chemická rovnica. Sled príčin a dôsledkov a dôsledky, ktoré sú opäť príčinou iného dôsledku. Príčina a dôsledok, všetko opísateľné a rozlíšiteľné javy, no iba na určitej úrovni poznania. Človek sa napríklad od malička obklopuje niektorými farbami radšej a častejšie, než inými. Presný okamih, kedy si obľúbenú farbu zvolí a nie je mu určená, je však neznámy. Podobne je to s hudbou, priateľmi, láskami... Na základe vplyvov vytvárame okolo seba prostredie, ktoré nás spätne formuje do toho, čím sme.
Všetko, čo v živote ne/robím, prináša osoh a zmysel iba celku, známemu svetu, univerzu. No celok zároveň prináša osoh, alebo aspoň význam, mne zatiaľ neznámemu. Hľadal som teda dôvod, prečo niečo málo z toho nerobiť. Prečo sa nemusieť snažiť. Spôsob, ako ospravedlniť seba a svoje občas zvláštne správanie. Dokázať ostatným zbytočnosť a absurditu ktorejkoľvek známej časti ľudskej existencie, o dodržiavaní spoločenských konvencií nehovoriac. A našiel som dôkaz, že slobodná vôľa jedinca neexistuje tým, že som nenašiel dôkaz o jej existencii - vzniku.
O sedem rokov nato mi priateľka oznámila, že v škole hovorili o determinizme a vraj je to presne to, čim jej pílim uši. Až tu som sa dostal k názvu komplexu vlastných myšlienok a s nadšením aj k predstave, že nie som na svete sám. Všetky tie pocity, obsesie z vedomia, že nech sa dotknem čohokoľvek, chtiac – nechtiac, vždy na veciach zanechám hoci len mikroskopickú stopu, zrazu prestali pripomínať šialenstvo.
Všetko, čo spravím, ovplyvní okolie a všetko, čo spraví/lo okolie, som ja. Vždy ma fascinovalo, že dve rovnaké veci neexistujú. Aj dva klony, alebo navlas rovnakí jedinci v ideálnom svete, nemôžu mat rovnaké podmienky, pretože nie je možne "kráčať v sebe", teda, vždy jeden, alebo aj obaja zároveň, nepôjdu totožnou cestou.
Vo filme Jurský park som prvýkrát počul o teórii chaosu, ale vtedy som mal hlavu v oblakoch z účinkujúcich. Pred par dňami som narazil na článok o kvantovej mechanike a opäť som zažil podobné pocity, ako pri prvej zmienke determinizmu v mojom živote. Čo prinesie deň ďalší? To je nad slnko jasné. Žiaľ, mne nie. Pretože prítomnosť a existencia výpočtu má vplyv na výsledok rovnako, ako jeho neprítomnosť.
