Slovensko je krajina, kde sa čas meria na „rozostavané tunely“. Ak štát dokáže stavať jeden tunel Višňové 27 rokov a jeho železnice či nemocnice pripomínajú skanzeny nefunkčnosti, prečo sme nadobudli pocit, že práve tento štát má byť osvieteným manažérom našej kultúry?
Umenie nesmie byť nikdy rukojemníkom aktuálnej politickej moci. Bodka. Je úplne jedno, či je pri kormidle ľavica, pravica, konzervatívci alebo progresívci. Problémom nie je len to, kto sedí na ministerstve, ale samotný fakt, že ministerstvo má moc vypínať a zapínať kyslík národnej kultúre podľa toho, ako sa mu páči.
Dedičstvo, ktoré nás dusí
Zdedili sme model, kde je štát hlavným donorom aj cenzorom. Keď si dnes kupujete lístok do Slovenského národného divadla, prechádzate cez platobnú bránu Štátnej pokladnice. To nie je len technický detail. Je to symbol toho, že umelec je zamestnancom štátu a inštitúcia je len ďalším úradom.
Tento model je zvrátený. Ak sú umelci platení z daní všetkých občanov – teda aj voličov Smeru, SNS, Republiky, PS či SaS – vzniká legitímna požiadavka na ich politickú neutralitu. Akonáhle herec v štátnom divadle vystupuje na pódiách politických protestov alebo sa stáva tvárou kampaní (ako sme to videli pri Táni Pauhofovej a ďalších), hazarduje s dôverou polovice národa, ktorá mu ten plat posiela.
Ak chcú byť umelci skutočne slobodní, musia minimalizovať svoju závislosť na štátnom cecku.
Inšpirácia zo sveta: Ako von z pasce?
1. Americký model: Sila mecenášstva a endowmentov. V USA neexistuje ministerstvo, ktoré by určovalo vkus národa. Kultúra stojí na súkromnej filantropii.
Zákon o mecenášstve: U nás podnikateľ daruje peniaze z čistého, už zdaneného zisku a môže si uplatniť smiešne 2 %. V USA (alebo pri filmových produkciách u nás, kde je to 33 %) si firma darom priamo znižuje daňový základ. Ak by firma mohla darovať 10 000 € divadlu namiesto štátu, urobila by to okamžite. Má pocit kontroly a divadlo má peniaze, na ktoré politik nedosiahne. Ako by fungoval „Daňový bonus na kultúru“ (Konkrétne príklady). Dnes podnikateľ daruje z toho, čo mu ostane po zdanení. V novom systéme by daroval predtým, než štátu čokoľvek zaplatí.
Príklad A: Rekonštrukcia schátranej budovy
Predstavte si firmu v Žiline, ktorá dosiahne zisk a má štátu zaplatiť daň 50 000 €.Dnes: Zaplatí 50 000 € štátu. Štát tie peniaze možno niekde „utopí“ v tuneli a miestne divadlo má dieru v streche. Nový model: Firma sa rozhodne darovať 20 000 € priamo na opravu strechy miestneho divadla.
Štát jej povie: „Dobre, podporili ste verejný záujem, váš daňový základ znížime tak, že štátu zaplatíte daň len 30 000 €.“
Výsledok: Divadlo má opravenú strechu hneď (nie o 10 rokov), firma má dobré meno v regióne a politik do toho procesu nemal ako zasiahnuť.
Status 501(c)(3) – Neziskové organizácie
Väčšina divadiel (aj tie na Broadwayi, ktoré nie sú čisto komerčné), múzeí a galérií má tento špeciálny daňový status. To znamená, že:
Inštitúcia samotná neplatí žiadne dane z príjmu. Všetko, čo zarobí (lístky, merch) alebo dostane (dary), ide priamo späť do umenia. Donori vedia, že každé ich euro/dolár ide na tvorbu, nie na úradníkov na ministerstve.
Príklad B: Investícia do novej inscenácie
Súkromný mecenáš chce podporiť vznik novej hry.
Dnes: Ak mu dá 5 000 €, pre štát je to dar, ktorý si firma nemôže dať do nákladov (ak to nie je reklama). Nový model: Štát zavedie koeficient 1,5. Ak dáte na kultúru 5 000 €, štát vám z daňového základu dovolí odpočítať až 7 500 €.
Výsledok: Pre firmu je finančne výhodnejšie podporiť umenie než tie peniaze len tak „odovzdať“ do Bratislavy na ministerstvo. Prirodzene tento model sa dá aplikovať s obmenami aj na hudbu - (orchestre) a ostatné druhy umenia.
Na Slovensku máme veľmi prísne pravidlá. Ak firma daruje peniaze, môže si to dať do nákladov len vtedy, ak je to reklama (teda divadlo musí všade vylepiť ich logo). Ale skutočný dar (mecenášstvo) sa u nás nedá len tak odpočítať z daní. Podnikateľ to musí zaplatiť z „čistého zisku“, čo ho v podstate trestá za to, že chce byť štedrý.
Výsledok v Amerike:
Vďaka tomuto systému sú inštitúcie ako Metropolitná opera v New Yorku alebo Smithsonian múzeá gigantmi, ktoré majú miliardové rozpočty bez toho, aby mali ministra, ktorý by im hovoril, čo majú vystavovať. Ich „ministrami“ sú ich donori a diváci.
Tento model v podstate hovorí: „Občan, ty vieš lepšie ako úradník, aká kultúra je pre tvoje mesto dôležitá, tak si o svojich daniach rozhodni sám.
Prečo je to pre kultúru záchranné koleso?
Odolnosť voči čistkám: Ak je divadlo z 50 % financované takýmito priamymi darmi od stoviek firiem a tisícov ľudí, je mu úplne jedno, koho minister práve vyhodil z postu riaditeľa. Divadlo má svoje peniaze „doma“ a môže pokračovať v tvorbe.
Kultúra ako investícia, nie náklad: Keď firma investuje do budovy divadla alebo do techniky (svetlá, zvuk), zvyšuje hodnotu majetku v regióne. Štát by mal byť rád, že niekto za neho plní jeho úlohu.
Koniec priameho politického diktátu: Politik dnes hovorí: „Ja vám dávam peniaze, vy musíte sekať dobrotu.“ V tomto modeli by umelec odpovedal: „Nedávaš nám nič, dávajú nám to naši diváci a partneri cez daňové úľavy, ktoré garantuje zákon.“
Transformácia zo „štátneho“ na „verejnoprávne“
Aby to fungovalo, divadlá by sa museli zmeniť z „rozpočtových organizácií“ (kde každá ceruzka patrí štátu) na nezávislé nadácie alebo verejnoprávne fondy. Mali by vlastnú správnu radu, kde by nesedel len človek z ministerstva, ale aj zástupca donorov, zástupca mesta a zástupca umelcov.
Tento systém v podstate hovorí štátu: „Ty nie si dosť pružný ani odborný na to, aby si manažoval kultúru. Tvojou jedinou úlohou je vytvoriť zákony, ktoré dovolia občanom a firmám, aby tú kultúru platili priamo.“
Endowmenty (Investičné imanie): Metropolitná opera v USA alebo veľké galérie majú fondy, ktoré sú investované na burze. Žijú z výnosov z cenných papierov. Predstavte si, že by SND malo vlastné imanie, ktoré by mu zarábalo na prevádzku nezávisle od toho, aký rozpočet schváli parlament.
Endowmenty (v slovenčine „kmeňové imanie“ alebo „nadácia s trvalým istinou“) sú pre slovenské divadlá a galérie niečo ako svätý grál finančnej slobody. V našom súčasnom systéme sú inštitúcie trestané za to, ak peniaze neminú do konca roka. V systéme endowmentov sú naopak odmeňované za to, že si tvoria rezervy a investujú.Základom endowmentu je, že inštitúcia peniaze, ktoré dostane od veľkých mecenášov, neminie. Namiesto toho ich vloží do investičného fondu.
Istina (balík peňazí): Ostáva nedotknutá.
Výnosy (úroky/dividendy): Divadlo žije len z toho, čo tie peniaze zarobia na burze alebo v dlhopisoch.
Príklad: Ak by SND malo endowment vo výške 100 miliónov eur (nazbieraných od štátu pri založení a od súkromných donorov), pri konzervatívnom výnose 5 % ročne by malo 5 miliónov eur každý rok „na ruku“. Bez ohľadu na to, kto je minister a či mu schvália rozpočet.
Endowment nemusí byť len o akciách na burze. Inštitúcia by mohla vlastniť napríklad komerčné priestory v okolí divadla (kaviarne, byty pre umelcov, parkoviská).
Vtip je v tom, že tie príjmy sú „vlastné“: Štát na ne nemá siahnuť. Dnes, ak štátna inštitúcia na Slovensku niečo zarobí, často jej o tú sumu štát na druhý rok skráti dotáciu. To je demotivujúce. Endowment tento trest za šikovnosť ruší.
2. Nemecký model: Radikálna decentralizácia. Nemecko investuje veľa, ale moc je rozdrobená. Divadlá sú mestské alebo krajinské. Nemecko nemá národne divadlo ktoré by podliehalo ministerstvu alebo nemeckej vláde. Ak sa županovi nepáči hra, zákon mu bráni zasahovať do umeleckej autonómie. Inštitúcia nie je podriadená ministrovi v hlavnom meste, ale komunite, v ktorej pôsobí. U nás by to znamenalo posilnenie autonómie inštitúcií ako Divadlo Aréna či DPOH, aby boli skutočne mestskými scénami, nie politickými pobočkami.
3. Viaczdrojové financovanie: Sloboda cez kaviareň aj merch. Sloboda nie je zadarmo. Inštitúcie sa musia naučiť zarábať. Ak si divadlo dokáže zarobiť 50 % rozpočtu samo – cez nájmy, predaj práv, partnerských výhod v podobe ročných kariet s benefitmi pre stakeholderov, merchandising alebo gastro služby – jeho strach z „odstrihnutia“ štátom klesá na polovicu. Dnes sú naše inštitúcie v stave naučenej bezmoci.
Úprimné zrkadlo: Chceme slobodu alebo len „našich“ ľudí?
Mám pocit, že mnohým kolegom z brandže (a to hovorím ako niekto, kto takého Dana Žulčáka pozná osobne a váži si jeho talent) nejde o skutočnú systémovú zmenu. Často ide len o to, aby vo vedúcich kreslách sedeli ľudia s „tými správnymi“ názormi.
Ale to je pasca. Ak zachováte systém, kde minister riadi všetko, len vymeníte jednu figúrku za druhú, nič ste nevyriešili. O štyri roky príde niekto iný a kolotoč vyhadzovania a čistiek začne nanovo.
Ak chcete zmenu, chcite systém, kde štát má na kultúru minimálny dosah.
Chcite viac súkromného kapitálu, dravé nezávislé divadlá a zákony, ktoré urobia z podnikateľov mecenášov a nie len sponzorov loga na letáku.
Slovenská kultúra nepotrebuje lepšieho ministra. Potrebuje menej štátu. Len vtedy prestane byť umývačkou peňazí na propagandu a stane sa skutočným zrkadlom spoločnosti – pre všetkých, nielen pre tých, ktorí práve vyhrali voľby.
