Tento rok si pripomíname 60 rokov od chvíle, kedy svet spoznal slovenskú (resp. československú) kinematografiu cez zlatú sošku Oscara za Obchod na korze. Mal to byť začiatok našej svetovosti. Mohol to byť základný kameň tradície, na ktorej vyrastú generácie filmových rozprávačov ktorí by pravidelne bojovali o Oscary.
Namiesto toho dnes stojíme pred touto fotkou a pýtame sa: Kde sa stala chyba? Prečo naša Filmová a televízna fakulta VŠMU (FTF) nevybudovala „liaheň“ talentov typu AFI, FAMU či poľskej Lodže? Prečo sme rezignovali na svetový storytelling a uzavreli sa do vlastnej lokálnej bubliny?
Tu je pár tvrdých faktov, o ktorých by sme mali diskutovať:
1. Ignorovanie otca moderného scenára: Frank Daniel (František Daniel)
Málokto si uvedomuje, že sme mali na dosah človeka, ktorý naučil Ameriku znovu písať scenáre. Frank Daniel, rodák z českého Kolína, ktorý v 80. rokoch viedol semináre aj u nás v Bratislave, bol dekanom prestížneho American Film Institute (AFI) a spoluzakladateľom Sundance Film institute - neskôr jeho riaditeľom. Medzi jeho študentov patrili David Lynch, Terrence Malick a pod. Jeho metódu 8 sekvencií a trojaktovej príbehovej štruktúry dnes učí celý svet. Prozaickejšia pravda je, že Frank Daniel iba oprášil zabudnuté.
Realita u nás? Danielov prístup k filmu ako k precíznemu remeslu bol na VŠMU prevalcovaný nazvime to „umeleckým hľadačstvom“. Namiesto funkčného príbehu sme začali uctievať „náladu“ - atmosféru obrazu a scény. Hoci Obchod na korze na ktorom sa čiastočne podieľal aj Daniel (1965) získal Oscara, nebol vnímaný ako produkt konkrétnej „školy“, ale ako vrchol individuálneho majstrovstva Kadára a Klosa. Slovenská kinematografia 60. rokov (Jakubisko, Hanák, Havetta) sa však vôbec neriadila trojaktovou štruktúrou a funkčným storytellingom.
Prečo to „nezabralo“? Danielov prístup bol prísne analytický a remeselný.
V slovenskom prostredí, ktoré bolo vtedy (aj pod vplyvom cenzúry) zvyknuté na „rozprávanie v náznakoch“ a metaforách, pôsobil jeho dôraz na kauzalitu a štruktúru príbehu pre mnohých „príliš technicky“ alebo „málo umelecky“.
Vizuálna metafora nad príbehom: Slovenskí tvorcovia inklinovali k folklóru, surrealizmu a výtvarnému videniu sveta - silné obrazy. K snobizmu nových filmových vĺn (z francúzska a talianska) ktoré ich z nejakého dôvodu oslovili.
Vplyv pedagógov: Na škole učili (a učia) osobnosti ako Stanislav Párnický či Martin Šulík. Ich poetika vychádza z reflexívneho, lyrického a atmosférického filmu, nie z remeselnej trojaktovej scenáristiky typu Hollywood ktorá vychádza z divadelnej drámy, tradície Aristotela, Shakespeare a napokon z Broadway ktorá tiež produkovala autorov pre hollywoodske scenáre.
Premárnená príležitosť: Prípad Ivan Reitman
Ivan Reitman, režisér megahitov ako Krotitelia duchov, sa narodil v Komárne a ako 5-6 ročný emigroval z rodinou do Kanady, vo svojom detstve komunikoval so starými rodičmi v slovenčine. Keď mu pred rokmi udelili čestné občianstvo ktoré natočila vtedy TV JOJ, bola to pekná ceremónia, ale tam to skončilo.
Čo sme mohli urobiť? Vytvoriť programy stáží, masterclassov, konzultačné panely, prepojiť našich študentov s jeho produkčnými domami v USA. Dať mu čestný doktorát a urobiť ho rektorom VŠMU FTF.
Čo sme urobili? Dali sme mu plaketu čestného občana Komárna. Nevyužili sme šancu vybudovať „know-how“ most medzi Bratislavou a Hollywoodom, ktorý by našu tvorbu pripravil na globálny trh, vychoval nové talenty pre svetový film.
"Reitman si síce na slávnostné zasadnutie mestského zastupiteľstva doklad o čestnom občianstve prevziať neprišiel, dnes už ho má ale vo svojich rukách. "Riešilo sa to cez vyslaného redaktora súkromnej televízie v Los Angeles, ktorý mu doklad o čestnom občianstve doručil do vlastných rúk. Pán Reitman sa vyjadril, že by rád prišiel do Komárna," povedal Králik.
Čítajte viac: https://my.sme.sk/nove-zamky/c/hollywoodsky-reziser-ivan-reitman-je-cestnym-obcanom-komarna
Evidentne tu nikto nikdy nemal jasnú víziu s budúcnosťou slovenskej kinematografie.
Kult „Magického realizmu“ ako pasca
Po rozdelení Československa sa slovenský film začal hľadať. V 90. rokoch prišiel "úspech" Martina Šulíka (Záhrada) - poetický film. Problém nastal, keď sa z tohto štýlu – lyrického, metaforického a vizuálneho – stala na VŠMU povinná dogma ktorá sa stala normou pre všetky ďalšie generácie.
Inými slovami: Úplná rezignácia na príbeh a diváka.
Výsledok: Generácie študentov sa učili, ako urobiť pekný záber na padajúce jablko v hmle, ale zabudli sa učiť, ako postaviť dramatický konflikt, ktorý udrží diváka v napätí celých 90 minút a nedá mu ani na moment vydýchnuť. Klasický storytelling sa začal považovať za „komerčný odpad“ vďaka ľuďom ako Šulík a spol. Film Záhrada (1995) definoval estetiku generácie – magický realizmus, epizodickosť, hľadanie vnútornej slobody ktorá sa klonovala do študentov. A z nejakého dôvodu je stále pripomínaný ako kostlivec zo skrine.
Umenie vs. Remeslo: Na FTF prevládol názor, že film je sebaurčenie autora (tzv. auteur theory), nie produkt pre diváka. Scenáristika sa učila a učí skôr ako literárny pokus než ako konštrukcia dramatického konfliktu s pevne danými pravidlami ktoré nemožno nikdy porušovať.
Chýbajúca „liaheň“ rozprávačov
Kým poľská Lodž alebo pražská FAMU drilovali študentov a vychovali top tvorcov vo svojich odvetviach, u nás prevládol pocit, že režisér je „autorský poloboh“, ktorý si scenár napíše sám a nikto mu doň nesmie zasahovať. A ak ho aj napíše scenárista typu Šulaj a podobne, je z toho lyrizovaná dráma a nie príbeh.
Bez kvalitnej príbehovej štruktúry však nevznikne svetový film. Vznikne len lokálny art, ktorému mimo nášho okresu nikto nerozumie. A tým pádom nemôžu prísť ani Oscary a svetové úspechy.
60 rokov neschopnosti nadviazať na úspech:
Je tragikomické, že sa neustále hrdíme Oscarom za Obchod na korze, ale v skutočnosti sme túto líniu už dávno úplne opustili. Kadár a Klos rozumeli psychológii, napätiu a divákovi. Chápali že iba silná postava a jej charakter sú základom dobrého príbehu kde divák rozumie postavám. My sme sa namiesto toho vybrali cestou akejsi „vlastnej lyrickej cesty“, ktorá nás ale priviedla do slepej uličky. Preto sú naše pokusy o žánrové filmy aj v roku 2026 ešte v plienkach a pripomínajú skôr karikatúry než skutočné žánrové príbehy.
Prečo teda nemáme „liaheň rozprávačov“?
Chýbajúca tradícia žánru: Na Slovensku takmer neexistuje tradícia komédií,kriminálky, thrilleru alebo poctivej drámy. Ak nie sú vzory v praxi, škola ich nevyprodukuje.
Grantový systém: Audiovizuálny fond (a predtým ministerstvo) často podporuje projekty, ktoré majú hlavne „umeleckú - autorskú hodnotu“ (rozumej: sú festivalové a artové). To motivuje študentov tvoriť filmy pre poroty, nie pre divákov v kine čo znamená plné kiná a návratnosť.
VŠMU FTF sa vyvinula ako monopolná škola estétov a básnikov obrazu, pretože to bolo v slovenskej kultúrnej povahe zakorenené silnejšie než „matematika“ a prísna fyzikálna kauzalita rozprávania príbehov. Frank Daniel priniesol návod, ale pôda bola nastavená na pestovanie lyriky, nie drámy nie príbehu.
Preto sú v konečnom dôsledku ľudia ako Martin Šulík a VŠMU FTF škodná a nemali by byť viac podporovaní zo štátneho sektoru.
Sme jedinou krajinou z V4 ktorá nemá žiadne zásadné filmové ocenenie ani nomináciu od vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Vinníci sú jasní. Čo s tým urobíme?!
