Keď som sa posledný krát prihovoril tomuto žurnálu tak smedoma v hektickom závere, ale po slabom výkone zdolali Boro a čakalanás odveta proti belgickému majstrovi Standard Liege (27. 8. 2008). Objektívnea sebakriticky povedané, zábavný futbal to teda nebol ale zas na druhejstrane ani na chvíľu som nemal strach o to, že nepostúpime. Zopár chvíľživota, o ktoré by ma penaltový rozstrel určite obral, som si všakušetril, keď blonďavý Holanďan Dirk Kuyt, ktorý je vďaka svojmu behavému (avšakčasto jemnejšej techniky „postrádajúcemu“) štýlu miláčikom Rafu Beniteza,v predposlednej minúte druhého predĺženia rozhodol o tom, že LigaMajstrov bude aj tento rok obohatená o svojho päťnásobného víťaza.O ďalšej bezgólovej remíze (avšak bez možnosti hroznýdojem napraviť v predĺžení) na pôde Aston Villy (31. 8. 208) sa úplnepostačí zmieniť touto jednou vetou.
Záver leta bol teda napriek výsledkovej spokojnosti plný otázoka zo strany „odborníkov“ a našich konkurentov silnejúceho odmietaniatoho, že The Reds budú v tejto sezóne konečne konkurencie schopný. Prvédva septembrové týždne ale bolo v Premier League voľno, keďže sa rozbehlaeurópska kvalifikácia na MS 2010 a ako som spomínal, že vlani sme sa popodobnej pauze dlho nevedeli chytiť tempa, tak tento rok to bol návratk lige ako z najkrajšieho sna.
13. septembra 2008 na náš Anfield zavítal súper, ktoréhokaždý fanúšik Liverpoolu viac ako nemusí – Manchester United. Vzájomná rivalitapodľa všetkého pramení z toho, že sú to historicky dva najúspešnejšiekluby v anglickom futbale, ale najvýraznejším faktorom je ale blízkosťdvoch miest. Aj keď sa hovorí, že v ostrovnom futbale si fanúšikoviavychutnávajú rivalitu, v tomto prípade by naozaj nebolo prehnané použiťslovo nenávisť. Naša frustrácia bola o to väčšia, že sa nám v ligenepodarilo United poraziť už sedem rokov, a v „televíznej“ ére (čižeodkedy je bežné v našich končinách pozerať PL) si pamätám mnoho potupnýcha najmä nezmyselných a nespravodlivých domácich prehier, po ktorýchsa človek cíti ako keď nájde svoju ženu vo vlastnej posteli s iným (aleboešte horšie:)...
Ale keďže toto je náš rok, cítil som, že tentoraz by tomohlo byť inak. A veru aj bolo. Zadosťučinenie je asi slabé slovo naopísanie toho, čo som cítil keď sme napriek nešťastnému začiatku nenávidených„diablov“ úplne prevalcovali tak, že vyzerali ako školáčikovia, ktorí nevediakam skôr skočiť. Asi by to však nebol Liverpool keby to nebola dráma až dokonca, ale keby sme ani po takomto výkone nezdoláme nášho najťažšieho súpera,tak asi naozaj neexistuje na svete spravodlivosť. Ale našťastie sa to staloskutočnosťou a ružový Alex neprišiel ani na tlačovku...
Vyrovnali sme síce znova vlastným gólom hráča súpera, alekolotoč šancí pred bránkou ušatého Holanďana (sranda, aj náš Holanďan Kuyt jeušatý:) sa inak ako víťaznou strelou ďalšieho Holanďana Ryana Babela aniskončiť nemohol. Anfield si tak mohol vychutnať dlho nepoznanú chuť víťazstvanad niektorým z favoritov na zisk titulu a chlapci si určite doprializaslúženú oslavu, na ktorej však nemohli zabudnúť na to, že už o 3 dni ichčakal otvárací zápas Champions League na Stade Velodrome proti domácemuOlympique Marseille (16. 9. 2008).
A zápas to bol pravdupovediac ťažký, ale najmä vďakadvom gólom Steveho Gerrarda sme ešte v prvom polčase otočili nepriaznivýstav a víťazstvo ubránili aj napriek tomu, že Pepe Reina musel zasahovaťpri 100% šanci Nianga ešte aj v nadstavenom čase. Bola to piata výhra v súťažnomzápase v sezóne, avšak znova iba o gól (po výsledkoch 2x 1:0 a tretíkrát2:1) Keď sa už zdalo, že úplne všetko nám hrá do karát a vedúcu priečku v ligesme mali na dosah prišiel domáci zápas proti nováčikovi Stoke City (20. 9.2008) a náš najlepší kapitán si išiel po svoj stý gól v najkrajšom drese.
A ten prišiel už v tretej minúte, avšak rozhodcajeho strieľaný center z priameho kopu v rohu šestnástky kvôli niečomuneuznal. Vo zvyšných 87 minútach sme sa už z toho celkom nespamätali a prišloprvé trpké zaváhanie v tomto roku. Aspoň že v zápase Chelsea s ManUTD sa skončil takisto remízou 1:1 a tak sme ostali na druhej priečke zaLondýnčanmi iba o skóre.
Reputáciu a sebavedomie sme si mohli vylepšiť hneď v utorok(23. 9. 2008), aj keď iba s mužstvom plným náhradníkov, v Carling Cupeproti Crewe Alexandra. „Béčko“ si poradilo s treťoligistom tradične 2:1keď o naše góly sa postarali Agger a Lucas. Bol to zároveň prvý zápastejto sezóny, ktorý som nevidel naživo v televízii a to z prozaickéhodôvodu – stretnutie nevysielala žiadna televízia. Aj keď sa tento výsledoknijako výraznejšie nevryl do pamäte, teraz z odstupom času vidím, že násodštartoval do ďalšieho úspešného obdobia, ktoré malo priebeh ako z najkrajšiehosna. Ale poďme poporiadku.
Najbližší víkend sa 6. kolo Premier League nieslo v znameníliverpoolskeho derby, ktoré program v sobotu (27. 9. 2008) skoro poobedeotváralo jeho program. A červení zvládli zápas na jedničku keď povyrovnanom prvom polčase stupňovali svoj výkon a zlatý chlapec FernandoTorres, po dlho trvajúcej frustrácii z maximálne tesného bránenia obrancovod začiatku sezóny, konečne zaúradoval a bolo to viac ako v pravý čas.Jeho dva góly zaistili The Reds fantastické tri body a to, že po Nandovýchgóloch padli v priebehu piatich minút ešte ďalšie dva, ktoré však rozhodcaneuznal, len demonštruje, že to bolo víťazstvo plne zaslúžené. Tradičným sa užpomaly stáva aj vylúčenie hráča Evertonu v derby, tentoraz to bol Cahill, ktorýsi vyšliapol na Xabiho Alonsa.
Babie leto teda mohlo začať s úsmevom na duši – o takomtoštarte sme snívali a teraz je to skutočnosťou. September je za nami, nechje október aspoň taký úspešný a radosť rozdávajúci.
