Keď sme prišli do nemocnice po prvýkrát, deda sme nespoznali. Nebol schopný komunikovať a vyzeral ako keby každú minútu šiel umrieť. Keď sme sa snažili zohnať doktora, bolo nám povedané, že operuje a nikto nevie kedy príde. Sestra nám informácie podať odmietla a tak celý vystrašení sme čakali a čakali, čo sa bude diať.
V tom prišla hlavná sestra, ktorá nás začala vyhadzovať od nášho deda, že vraj teraz sú chrípky, je zákaz návštev a nemáme tam čo hľadať. Nuž zaujímavé. Mňa ale ich chrípky nezaujímajú, mňa zaujíma dedo. Keď sa nám konečne po troch hodinách podarilo zohnať doktora, bolo nám povedané, že pôjde na RTG či to nemá zlomené, to je všetko, ak nie, pôjde domov.
Na otázku, prečo je v takom stave, že nevie ani komunikovať nám bolo
povedané: "no viete, už je starý". No starý áno, ale aj jarý a vždy komunikoval normálne. Toto bolo prejdené mlčaním.
Keď sa v nemocnici spýtate čokoľvek na človeka ktorý má viac ako 70 rokov odpoveď je asi "je už starý". Ako keby hovorili "Čo ešte chcete? Proste je to starý chren, neviem čo od neho a od nás ešte čakáte"
Nakoniec po týždni, nám bolo povedané, že to zlomené nemá a nehýbe sa proste iba tak. Poslali ho domov. Úplne nemobilného, s teplotou, sáčkom na moč, a preležaninami.
Do nemocnice sme ho už ani nechceli dávať, lebo ten prístup je otrasný. A aj pri tomto prístupe som si uvedomil, že buď nikdy nechcem byť starý, alebo nechcem zostarnúť na Slovensku, lebo by ma to mohlo zbytočne stáť život, ktorý som ešte pár rokov mohol kludne mať.
7. mar 2007 o 15:27
Páči sa: 1x
Prečítané: 712x
Dedo I: Ľudí po 70-tke prosím POPRAVTE, ďakujem.
Keď dedo spadol mal 71 rokov. Netvrdím, že dovtedy bol extra mobilný, ale bol samostatný. V nemocnici bol dva týždne, stým že až po týždni zistili, že nič nemá zlomené. Neustále odklady vyšetrení a samé výhovorky, predlžovali dni za dnami až z toho bol týždeň.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)