Všetko sa nakoniec skončí tak, ako sa skončiť má a to aj v prípade, keď pravý zmysel nepríjemných vecí, ktoré sa okolo nás dejú, spočiatku nevidíme. Pamätajte na to, že Boh má všetko pod kontrolou.
Nasledujúci príbeh krásne odzrkadľuje ľudský pohľad človeka na Božské veci. Napriek tomu, že sa tieto veci dennodenne dejú v našich životoch, my sme často stále skeptickí a nedokážeme si z nich zobrať potrebné ponaučenie.
Jednej noci sa mi prisnil sen. So svojím Pánom som kráčala po pobreží a na temnom nebi sa premietali obrazy z môjho života. Životný príbeh sprevádzalo dvoje stôp v piesku. Jedny šľapaje boli moje, tie druhé patrili môjmu Pánovi. Keď sa mi zjavil posledný obraz, pozrela som sa za seba na tie vyšliapané stopy, a aké bolo moje prekvapenie! Vidím, že nejeden raz sa v piesku črtajú len jedny stupaje. A bývalo to práve v tých najťažších a najsmutnejších obdobiach môjho života. Dlho mi to nedávalo pokoj, až som sa v rozpakoch obrátila k Pánovi:
„Pane, keď som sa rozhodla nasledovať ťa, sľúbil si, že celou cestou pôjdeš so mnou a budeš sa mi prihovárať. Ale videla som, že v tých najbolestnejších chvíľach môjho života sa v piesku črtali len jedny šľapaje. Vskutku nechápem, ako si ma mohol nechať samotnú, keď som ťa najväčšmi potrebovala.“ On zašepkal: „Dieťa moje drahé, mám ťa rád a nikdy ťa samotnú nenechám, nikdy, ani keď na teba doľahne ťarcha života a osud ťa bude skúšať. Tie jedny stopy, ktoré si videla, boli z chvíľ, keď som ťa niesol na svojich pleciach (http://www.bibliaaty.sk/basne-Stopy-v-piesku.html).
V máji 2015 som bola spočiatku presvedčená, že tie jedny šľapaje, ktoré sa črtali v piesku, boli iba moje. Boh na mňa zabudol. Bolo to v čase mojich bakalárskych štátnic na vysokej škole, v čase, kedy som potrebovala cítiť Božiu podporu a posilu vo výnimočných rozmeroch. Takmer všetky moje úmysly modlitieb sa týkali týchto troch záverečných skúšok. Vedela som, že ma Boh nezradí a pomôže mi. Prišla však prvá štátnica z pedagogiky, a napriek tomu, že som bola presvedčená, že ju urobím, nepodarilo sa mi to.
Moja reakcia bola dosť intenzívna. Plakala som, bola som nešťastná, smutná a nahnevaná. Prečo mi to Boh urobil? Prečo nechal štátnicou prejsť ľudí, ktorí sa neučia, nechodia na prednášky, ukecajú komisiu sladkými rečičkami a dostanú Áčko? A prečo Boh nepomohol mne, keď som poctivo chodila na hodiny a dlhodobo sa učila?
V tom čase som bola na Boha veľmi nahnevaná a pred všetkými som vyhlasovala veci, že Boh nechce, aby som dokončila vysokú školu. Veď robím všetko, čo je v mojich silách, snažím sa byť dobrým človekom a on sa mi odvďačí týmto. Celá moja rodina a všetci priatelia sa ma snažili podporiť a hovorili mi, že štátnicu určite úspešne zvládnem na ďalší termín. A že to má Boh pod kontrolou.
Táto podpora mi veľmi pomohla, avšak keď prišlo na lámanie chleba a uprostred slnečného leta som sa musela posadiť späť ku knihám, moja zlá nálada a krútenie hlavou nad nespravodlivosťou sveta bola opäť na dennom poriadku. Musela som odmietať každodenné pozvania kamarátov na kúpaliská a výlety a namiesto toho mi nezostávalo nič iné, iba byť zavretá v izbe a v tridsať stupňových horúčavách do seba tlačiť školské zákony. Neustále to vo mne vrelo a na všetkých okolo seba som bola nahnevaná. Ako sa ma môžu len tak opýtať, či idem s nimi von, čo nevedia, že sa musím učiť? Prečo ma rozptyľujú? Prečo si teraz vďaka ich pozvaniu predstavujem, ako sa spolu zabávajú, a ja namiesto toho, aby som sa zabávala s nimi, plačem doma nad tézami? Prečo sa musím učiť veci, ktoré nikdy nikde nepoužijem?
Počas tohto ťažkého času som však začala nazerať na veci aj z iného uhla pohľadu. Mala som viac času ponoriť sa do svojich myšlienok, strávila som veľa chvíľ v tichu a rozmýšľala som o udalostiach, ktoré sa za posledné mesiace udiali. Tentokrát bez hnevu a obviňovania.
Začala som sa viac rozprávať s Bohom. Modlila som sa, aby mi dal silu vytrvať v učení a postupne som s pokorou dospela do štádia, keď som uznala, že Boh vie, prečo som sa dostala do tejto situácie a použije ju vo svoj prospech. V tomto čase som na základe vlastnej skúsenosti rozmýšľala aj o tom, že mnohí ľudia často dospejú do momentu, keď sa zdá všetko okolo nich dokonalé. Do momentu, keď si začíname užívať život v takom rozmere, že postupne na modlitbu nemáme čas, pretože sme si našli v živote niečo dôležitejšie. Boh nás však nechce stratiť a preto do našich životov často posiela aj menej príjemné situácie, ktoré nás majú navrátiť späť k nemu. Akokoľvek som bola na Boha nahnevaná, postupne som pochopila, že bez neho nezvládnem nič a v to leto sa moja dôvera k Bohu a k jeho skvelému načasovaniu postupne vrátila. Moje rozhovory s ním boli dokonca silnejšie a úprimnejšie, ako kedykoľvek predtým a v konečnom dôsledku uznávam, že neurobenie štátnice posunulo moju vieru ďalej a môj vzťah s Bohom je pevnejší, ako býval doteraz. Keď som úspešne zvládla augustový opravný termín štátnic, neľutovala som ani jediný náročný deň, ktorý som musela na svojej ceste upevňovania viery zvládnuť. Od tohto momentu som sa snažila na nepríjemné situácie v mojom živote pozerať ako na Božie príležitosti, na základe ktorých ma chce niečo naučiť a urobiť zo mňa človeka, akým mám byť.
Prešli dva roky, prišiel máj 2017 a mňa čakali záverečné magisterské skúšky. Posledné tri skúšky pred slobodným životom. Plná optimizmu som úspešne prechádzala skúškou za skúškou, pretože som si bola istá, že nie je možné, aby sa aj teraz niečo pokazilo. Posledná štátnica z angličtiny bola náročná. Napriek pol hodinovému boju pri zelenom stole, napriek odvahe a odhodlaniu nevzdať sa za žiadnu cenu, mi nakoniec poslednú štátnicu nedali.
Po uplynutých dvoch rokoch naplnených každodennými rozhovormi s Bohom, naplnených každodennými malými zázrakmi a obetami, bola však moja reakcia iná, ako po štátniciach v roku 2015. Od prvého momentu som vzniknutú situáciu brala s vedomím, že Boh vie prečo. Moja rodina bola smutná a nahnevaná na Boha, moji priatelia nechápali, prečo opäť došlo k tejto situácii. A ja som sa usmievala a povzbudzovala ich, aby neboli smutní, veď to dáme v auguste. Napriek tomu, že som vedela, aké ťažké chvíle ma v lete čakajú, mala som pokoj v srdci, pretože som si bola istá, že Boh má všetko pod kontrolou.
Namiesto obviňovania všetkého a všetkých okolo som sa zamýšľala, čo mi chce Boh týmto posolstvom povedať. Namiesto hnevu a smútku som s pokorou a s modlitbou strávila ďalšie leto nad knihami a pred piatimi týždňami som vysokú školu úspešne dokončila. Netrvalo dlho a (aspoň z časti) som prišla na to, prečo sa táto udalosť stala. Môj pôvodný plán bol hneď po úspešnom ukončení vysokej školy odísť na štyri mesiace do zahraničia. To, že som sa musela polovicu leta učiť, však moje pôvodné plány zmenilo. Zostala som na Slovensku a začala som sa viac obzerať okolo seba, pretože to, že Boh použil na dosiahnutie svojho cieľa takú vážnu vec, ako neurobenie mojej štátnice, má určite nejaký dôvod. A malo.
Už z mojej (takmer pozitívnej) reakcie na neurobenú štátnicu vidím, ako Boh vo mne počas posledných dvoch rokov zapracoval a naučil ma nepozerať sa na vzniknuté okolnosti len v negatívnych farbách. Na nepríjemné situácie, ktoré ma v živote stretávajú, sa vždy snažím nahliadať ako na Boží plán a porozumieť, čo mi tým chce Boh povedať. Čím viac to robím, tým viac je to ľahšie, automatickejšie a postupne sa to pre mňa stáva samozrejmosťou.
Okrem tejto pozitívnej premeny môjho ducha som sa snažila zistiť aj to, prečo mám, aspoň nateraz, zostať na Slovensku. Nikdy by mi nenapadlo, že sa v priebehu tak krátkeho času dostanem do kontaktu s tak veľkým počtom ľudí, ktorí ma pozitívne ovplyvnia. Vďaka ich vrelému prijatiu postupne zisťujem, že dokážem svojimi slovami a svojimi činmi pomôcť ľuďom a povzbudiť tých, ktorí to potrebujú. Práve prostredníctvom neurobenej štátnice som spoznala výnimočné Božie osobnosti, ktoré ma každodenne posúvajú tým správnym smerom. Rozhodne to neľutujem.
Viem, že život nie je ľahký. Ale viem aj to, že Boh stojí za mnou a všetky životné situácie, ktoré ma postretnú, sa mu snažím odovzdať. Snažím sa mu veriť a prijímať všetko s pokojom a s trpezlivosťou, pretože najmä skrze skúšky v našom živote sa môžeme naučiť byť tými ľuďmi, ktorých nás Boh chce mať. Držím vám palce, aby sa aj vám vaše životné skúšky podarilo znášať s pokojom a s vierou v nášho Boha.
