Nič nové na Slovensku, ľudia sa boja hovoriť

V budúcnosti sa prihliadnuc na moje vysnívané zamestnanie, investigatívna žurnalistika, bez diktafónu asi nezaobídem. Preto už teraz sa kde-tu angažujem, aby som sa vo fachu oťukala. Nechodím do ulíc „pracovne“ až tak často, aby som bola vyzbrojená vhodným slovným argumentom, keď mi povedia, že nepovedia. Keď robíte anketu medzi úplne bežnými ľuďmi, je úplne najzložitejšie vopred odhadnúť, ako budú reagovať. Odvaha mi nechýba(ani nesmie) a ani nemám strach z mrzutosti a odmietnutia. Ale nedá mi sa s vami nepodeliť sa o moje najnovšie postrehy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Dnes som cestou zo školy ani netušila, že o pár minút budem spovedať úplne neznámych ľudí. O to bolo spontánnejšie nestrojené a uvoľnené. Môj spolužiak fotí pre jednu redakciu regionálneho periodika, ktoré dostáva do schránky každá domácnosť. Mňa, vediac kam sa chcem v budúcnosti uberať, oslovil, aby som mu pomohla okomentovať udalosť, ktorú mal opäť raz zvečniť. Včera a dnes sa u nás v Dolnom Kubíne konali Katarínske trhy a jeho objektív tam nesmel chýbať. Keďže je to však chalan na slová skúpy, bodla mu moja dobrovoľná pomoc, ktorú som brala ako výzvu poctu a darček zároveň. Stretli sme sa na Námestí slobody pred naším MsKS, kde to už zaváňalo predadventnou atmosférou. Prešli sme stánky dovedna asi trikrát a ja som sa pustila do práce. Svoj nový diktafón som chcela zabehnúť v nádeji, že hneď každého osloveného nevydesí. Opak bol pravdou. Začala som sa vypytovať predavačov, ako hodnotia trhy oproti vlaňajším rokom, či majú tržby a čo hovoria na ponuku tovarov konkurencie. Väčšina sa zdráhala odpovedať, napriek tomu, že som im dôrazne vysvetlila, že ide o náhodný prieskum a ich výroky nebudú zverejnené. Potrebovala som iba ich názory, ktoré by som zhrnula v krátkom stĺpčeku, to bolo všetko. Ale ani absolútna istota, že ostanú v anonymite ich nepresvedčila, že o nič nejde... Zdráhali sa vysloviť svoj názor, báli sa prejaviť postoj k slabej kúpnej sile Slovákov a odmietali zaujať stanovisko k zdvorilo načatému dialógu. Uvedomila som si, ako neslobodne vystupujú a ako si neuvedomujú svoje právo na neviazaný prejav. Čoho sa báli? Pred kým mali taký strach? Viacerí sa odvolávali na to, že nechcú hovoriť, keď ich budem nahrávať. Ako by som ich výpovede mohla zneužiť, keď som ich prvýkrát v živote videla a ich mená pre mňa ostali tabu? Zaráža ma ten pozostatok komplexu z komunizmu. Každý bol zvyknutý na to, že má „držať hubu a krok“ a mnohí sa ešte neprebudili z nočnej mory a ďalej sa boja hovoriť. Nejde predsa o nijaké háklivé témy, preto nepochopím, prečo sa tak bránili. Trochu ma to zarmútilo, ale nie kvôli tomu, že sa mi nepodarilo získať každého názor. Našli sa výnimky, ktoré sa ochotne rozhovorili, zanadávali si, šomrali na zlé časy, ale ten strach som u nich nezažila. Bolo ich pomenej, čo znamená, že moja náhodná vzorka ľudí sa odmietla vyjadriť bez relevantného vysvetlenia, bez udania dôvodu. Táto skúsenosť ma utvrdila v tom, že kým sa ľudia neprestanú báť verejne prezentovať svoje názory, bude moja práca o to ťažšia, o čo ľahšie sa im podarí vykorčuľovať a utiecť pred mikrofónom môjho nástroja. Myslím si však, že keby mali všetci ľudia toľko odvahy hovoriť o všetkom, čo ich trápi, teší, zaujíma, čo cítia, dokázali by si vybojovať také postavenie, že by s nimi nijaká „vyššia moc“ nikdy viac nemohla manipulovať a Slováci by sa konečne „prehupli“ do novej kapitolu budovania svojho strateného sebavedomia.

Jana Turčinová

Jana Turčinová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

52 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu