Veľký africký omyl

Myslím, že väčšina ľudí už určite počula o strašnej genocíde v Rwande, aspoň vďaka filmovému priemyslu. Čo o nej však naozaj vieme, aké boli dôvody, prečo sa jej nezabránilo? A hlavne, prečo sa o nej tak málo hovorí? Napríklad o koncentračných táboroch v Oswienčime vie každý do detailov. O Rwande, kde pred pätnástimi rokmi v priebehu 100 dní vyvraždili milión ľudí, však Európa mlčí! Nie je to preto, lebo je to proste vec zaostalej Afriky?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (32)

Dejiny Rwandy sú nepokojné od samých začiatkov. Obyvateľstvo bolo dlhé desaťročia pod nadvládou Nemecka, po prvej svetovej vojne však krajinu zverila OSN pod správu Belgicka. Bohužiaľ, situácia domácich obyvateľov sa nijako nezlepšila. Práve naopak, zhoršila sa, pretože kolonizátori podporovali útlak zo strany menšinových Tutsiov, ktorých považovali za vyššiu triedu. Tí utláčali väčšinovú skupinu obyvateľstva- kmeň Hutuov, ktorý sa živil najmä poľnohospodárstvom. Preto mnoho mladých roľníkov utieklo do susedných krajín kvôli hladu a vysokým daniam.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V päťdesiatych rokoch 20. storočia začali Hutuovia žiadať zlepšenie životných podmienok a uvoľnenie národnostného útlaku zo strany Tutsiov. Odpoveďou však bolo vyvraždenie hutuských vodcov, ktorí žiadali reformy. Napokon došlo k povstaniu, v ktorom bolo zabitých 100 000 Tutsiov. Hutuovia tiež zavraždili tutsijského kráľa Mutara III. a presadili niekoľko reforiem. Následne začali získavať čoraz väčšiu moc a v roku 1962 vyhlásila krajina nezávislosť. Vo vláde zasadli hlavne Hutuovia a karta sa obrátila.

Až na niekoľko konfliktov bola situácia v krajine pomerne pokojná, trvalo to však len do roku 1990. Vtedy vpadli do krajiny tutsijskí dobre vyzbrojení militanti z Ugandy. Nazývali sa Rwandský vlastenecký front (RPF) a ich cieľom bolo získať späť moc. Viedol ich Paul Kagame. Prezident Habyariman zareagoval pogromami na tutsijské obyvateľstvo a s údajnou podporou Francúzska, Belgicka a Konga boli tajne trénovaní muži Hutuov v jednotkách nazvaných „interhamwe“. Zavraždené boli tisíce Tutsiov.

Skryť Vypnúť reklamu

V auguste roku 1993 podpísala vláda a tutsijský RPF Arushskú dohodu o ukončení bojov. Nič sa tým ale nevyriešilo a masaker napriek dohode pokračoval. OSN na situáciu reagovala vyslaním mierových jednotiek UNAMIR do oblasti. Avšak celá situácia vyznieva dosť „lacno“, pretože ich pomoc bola vo veľkej miere fiktívna- nedostatočné finančné a miličné zabezpečenie im zabraňovalo poriadne zasiahnuť, čo neskôr veľmi kritizoval vtedajší veliteľ UNAMIR-u, kanaďan Roméo Dallaire.

6. apríla 1994 bolo nad hlavným mestom Kigali zostrelené lietadlo s vtedajším prezidentom Habyarimanaom. Doteraz sa nezistilo, kto je za atentát zodpovedný, avšak Hutuovia ho využili ako zámienku na genocídu, ktorej dôsledky boli katastrofálne. Odhaduje sa, že v priebehu 100 dní bolo zavraždených jednotkami iterhamwe vyše 1 000 000 Tutsiov! Napriek tomu bola pomoc pre jednotky UNAMIR vedením OSN odmietnutá, takže nemohli voči tomuto hroznému masakru zakročiť. Krajina sa stala miestom najväčšej humanitárnej krízy od druhej svetovej vojny. Francúzske jednotky, ktoré boli vyslané s cieľom stabilizovať situáciu, nakoniec len evakuovali zahraničných štátnych príslušníkov. (Za pasívny prístup si neskôr vyslúžili oficiálne obvinenia, ktoré sa týkali aj trinástich francúzskych politikov. Obvinili ich z účasti na genocíde, nezabránenia genocíde napriek informáciám o jej prípravách, účasti na výcviku jednotiek interhamwe a nezastavenia genocídy na niektorých územiach. Všetky obvinenia však Francúzi popreli.)

Skryť Vypnúť reklamu

Vstupom jednotiek RPF sa dňa 4. júla 1994 oficiálne skončili boje. Zo strachu pred pomstou Tutsiov ušli 2 milióny Hutuov do susedných štátov.

Súčasná Rwanda stále zápasí s dôsledkami genocídy a vojny. Vodcovia rwandskej genocídy sú stíhaní Medzinárodným tribunálom pre vojnové zločiny v Rwande a neformálnym vidieckym právnym programom Gacaca. Utečenci sa začali do krajiny vracať, ekonomická situácia sa pomaly zlepšuje. Parlamentné voľby v roku 2003 vyhral Paul Kagame (niekdajší veliteľ RPF). Ten v roku 2004 odmietol zodpovednosť za letecký atentát na prezidenta z roku 1994.

Musím sa priznať, že po naštudovaní si bližších informácií o tejto téme ma zarazilo viac vecí, nad ktorými by bolo dobré zamyslieť sa.

Skryť Vypnúť reklamu

Prvou z nich je, že asi mnoho obyvateľov Európy si pamätá tieto udalosti už len matne, a nijako sa nepripomínajú. V priebehu troch mesiacov tým najbrutálnejším spôsobom zavraždili 1 000 000 ľudí, no napriek tomu tieto udalosti upadajú do zabudnutia! A to je chyba, pretože spomínaním na minulosť môžme predísť rovnakým omylom. Skutočne takto Európania konajú? To, čo sa nás priamo netýka, čo sa nedeje na našom kontinente alebo neohrozuje naše európske pohodlie, to nás až tak veľmi nezaujíma? Preto asi do udalostí nezasahujeme, lebo sa to nedeje u nás. A asi aj preto, lebo z pomoci nevinným ľuďom neplynú žiadne ekonomické výhody.....Veď aj väčšinu zložky UNAMIR, ktorú vyslala OSN, tvorili Kanaďania....

No práve riešenie OSN je druhá vec, ktorá ma zarazila, hoci nie je až taká prekvapujúca. Prečo organizácia, ktorá disponuje takým množstvom financií a vyškolených pracovníkov, či už humanitných alebo vojenských, odmietla poskytnúť peniaze a muníciu potrebné na zásah proti masakru? Prečo poslala síce špeciálnu jednotku s cieľom pomôcť, no nechala ich nečinne sa pozerať na tie hrôzy? Aby malo vedenie čisté svedomie, že niečo urobili? Ich zásah možno bol pred verejnosťou efektný… ale asi dosť neúčinný. Veď aj Roméo Dallaire, ktorý velil jednotke UNAMIR, sa pre jeden dokument priznal, že ich nečinnosť si nikdy neodpustí. Tá bezmocnosť, keď človek nemôže zasiahnuť a pomôcť, keď ľudia trpia, bola v tomto prípade neopodstatnená. Stačilo, aby vedenie OSN povolilo trochu rozpočet na pomoc dobrej veci.

Kiežby sme sa tak dokázali poučiť z chýb! Možno by bolo menej vojnových konfliktov, na ktoré vždy najviac doplácajú nevinní ľudia. Alebo by im aspoň organizácie tváriace sa, že vyriešia všetky problémy sveta, vedeli viac pomôcť. Veď o to hlavne by malo ísť-aby nevinní ľudia, ktorí doplácajú na chyby a sebeckosť mocných, trpeli čo najmenej. Lebo oni sa nevedia brániť.

Alžbeta Turzáková

Alžbeta Turzáková

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nevadí mi nesúhlas ľudí, dôležitá je diskusia. Iné názory ostatných človeku otvárajú nové obzory a obohacujú ho, preto chcem využívať túto formu vyjadrenia sa :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Skryť Zatvoriť reklamu