Každé rano nastúpim do autobusu a hned mi začne pekný deň. Šofér/ka ma s úsmevom pozdraví, sadnem si a veziem sa do školy. Pri výstupe mi zaželá pekný deň a ja si s dobrou náladičkou vykračujem ešte kúsok do budovy, kde mám hodinu.
Minulý týždeň, piatok trinásteho, som mala taký pomätený deň a všetko doradu som kazila. Taká rozčarovaná som čakala na autobus a kedže v ten den nešlo nič ako malo, tak musel aj autobus meškať. Chcela som už jesť, sadnúť si a oddychovať po náročnom týždni a po ešte namáhavejšom dni.
Autobus konečne dorazil. Za volantom vidim novú tvár. Keď som nastupovala, poprosila som ju, aby ma zaviezla až na "moju" zastávku. Že dobre. Potom som si všimla známu tvár - šoférka, čo z videnia poznám. Školila tú Novú. Opýtala sa ma, či ma môžu hodiť na "moju" zastávku až keď prejdu všetky "povinné". Čo už...veď tých par minút ma nezabije.
Kúsok cesty sme prešli a Novú čakala zložitá zákruta. Celkom sa vydesila, keď si všimla, že na jednej strane stojí auto a na ceste, kde mala odbočiť stál autobus. Skúsená jej povedala, že to zvládne, nech sa nebojí. Celý autobus bol v napätí, či radšej naberie autobus alebo auto. Na naše veľké prekvapenie to bravúrne zvládla a všetko bolo celé a dokonca aj bez škrabanca. Zrazu sa ozval slabší potlesk, pridali sa viacerí a nakoniec celý autobus nadšene tlieskal šikovnej nádejnej vodičke.
V ten moment som zabudla na všetky kiksy, čo som vyviedla a užívala som si zbytok dňa.