Kapitola 1. Narodeniny
Je 4. október, studené ráno, všade ešte vládne tma a ticho pokračujúcej noci. Len kde-tu prebliknú svetlá auta zásobovača potravín. Mesto ešte spí a ja stojím pred malou pekárňou, ktorá je súčasťou rodinného penziónu.
4. október – deň mojich narodenín. Iné dievčatá dostanú pekné oblečenie, peniaze na nové topánky, knihu či prívesok. Ja som na 16. narodeniny dostala od mamy novú prácu. O päť minút bude pol piatej, je sychravo a jemne prší, dažďové kvapky sa mi zlievajú na tvári so slzami a stekajú v tenučkých potôčikoch na vlhkú bundu. Poťahujem nosom a dusím v sebe vzlyky. Z nozdier mi príští para ako býkovi postavenému pred toreadora. Môže robiť čo chce, o jeho osude je už rozhodnuté, tak ako aj o mojom.
Snažím sa nájsť nejakú odpoveď na túto nespravodlivosť. Spolužiaci sa ešte váľajú doma v posteliach, ja žmolím v ruke vreckovku a váham, či vkročím do pekárne, kde sa práve zažalo svetlo, alebo ujdem. Ujdem od všetkého. Ujdem od mamy, ktorá ma nemá rada, ujdem od práce, ktorú mám začať vykonávať vo svojich (už) 16 rokoch, ujdem od posmechu, že nosím obnosené, častokrát deravé oblečenie, dokonca aj od toho, že počas menštruácie nenosím vložku, ale naskladané noviny a na nich vatu obalenú v hrubej látke. Len od jedného nemôžem ujsť – od mojej Janky. Mojej mladšej sestričky, mojej motivácie, pre ktorú doma ticho pritakám hlavou na všetky veci, čo si mama zmyslí, lebo kvôli sebe by som sa na všetko dávno vykašlala, ale pre Janku vstanem a idem. Mama ju má o niečo radšej ako mňa, ťažko povedať prečo. Možno mala radšej jej otca ako toho môjho, možno jej vadí, že ma babička milovala a vždy ma pred ňou chránila, možno sa jej nepáči moja bystrosť. Neviem, ale naozaj ma nemá rada. Ešte aj meno mi naschvál dala Eva – aby „vybavila“ meniny a Vianoce naraz, aj keď by v tom vlastne nebol žiadny rozdiel, lebo zvyčajne nič nedostanem alebo keď niečo, zväčša to je nejaký kúsok oblečenia, ktoré jej podarovala kamarátka po deťoch.
Na narodeniny už roky nechodím do školy, vždy vybehnem k lekárke s tým, že ma bolí hlava, hrdlo alebo mám silný menzes, ospravedlní mi deň a ja sa idem flákať do obchodného domu, až kým nie je čas ísť domov. Nechcem chodiť do školy s prázdnymi rukami, nemám pre spolužiakov a učiteľku ani len cukríky a hrozne ma to zožiera. Doma si poplačem, ale nikomu nič nevysvetľujem, jednoducho neprídem do školy a problém je vyriešený.
Presne pol piatej, majiteľka pekárne odomyká, aby som mohla vstúpiť. Nádherné drevené dvere sú zdobené umeleckou drevorezbou – otvorená pec, v ktorej sa pečie chlieb. Stláčam kľučku a telom sa zapieram, aby som si otvorila. Ako ťažká lavína sa proti mne vyvalí sálavé teplo a vlhký vzduch naplnený tou najúžasnejšou vôňou – čerstvým chlebom a sladkými plnkami koláčov, ktoré budú mať v penzióne na raňajky – orechy, tvaroh, lekvár a mak.
Vôňa ako… ako… ako v nebi.
Nič krajšie som nikdy necítila.
Na niekoľko sekúnd zatváram oči a zhlboka dýcham, akoby som mala doteraz nádchu a odrazu sa mi nos uvoľnil a ja si užívam slobodný nádych. No nedýcham čerstvý vzduch, ale atmosféru naplnenú teplom a vôňami. Môže niečo tak krásne voňať? Od včerajšieho obeda som nejedla a môj žalúdok sa sýti arómou čerstvého chleba, doslova sa napĺňa.
„Dobré ráno, teta Horáková,“ pozdravím sa, keď sa konečne trochu spamätám.
„Ahoj, Evička, dlho si čakala? Mala si zazvoniť a nie vonku moknúť, ukáž mi ruky,“ bez počkania ma chytí za skrehnuté prsty a ťahá ma k peciam. „Dievča zlaté, už-aj sa poď zohriať, prvý deň a hneď mi stihneš ochorieť, tvoja mati by mi dala…“ postaví ma k peci, ktorá sa už zohrieva a za chvíľu prijme nakysnuté cesto, aby z neho stvorila chlieb.
Horákoví vždy túžili po vlastnom podnikaní a myšlienkami sa upínali k tomu, že RAZ budú mať svoj vlastný penzión, ale nikdy na to nenabrali odvahu. Keď sa však Andrej, ich jediný syn, vyučil za kuchára, dotlačil rodičov k tomu, aby konečne prestali snívať a začali sny plniť. Vybudovali si vlastný podnik – malý ale veľmi útulný penzión, ktorý má svoju pekáreň. V prevádzke je ešte len dva roky, ale spravil si skvelé meno, víkendy majú vždy obsadené a cez týždeň mávajú kapacitu naplnenú približne na polovicu.
No a kuchyňa – to je hlavné lákadlo. Andrej si dáva záležať, aby varil tradičné jedlá v modernom duchu, aby mali vždy čerstvé a vlastné pečivo, preto prerobili časť penziónu na pekáreň. Drží sa zásad kvalitného varenia, vyhlasuje, že jeho jedlá neobsahujú žiadne „masoxy“ ani iné univerzálne zvýrazňovače chuti, ktoré vám v konečnom dôsledku spôsobia tráviace problémy. Meno svojej reštaurácie vystaval na kvalite a podpore lokálnych chovateľov a pestovateľov. Potraviny, ktoré to umožňujú, nakupuje od okolitých malopodnikateľov. Ceny jedla sú v konečnom dôsledku mierne vyššie, ako u konkurencie, ktorá ide komerčnou cestou, ale rozdiel je len niekoľko korún na porciu a to ľuďom za kvalitu stojí. Takže na obed v reštaurácii U Vavrinca sa niekedy čaká aj pol hodiny. Často vídam zástup ľudí, ako stoja pred reštauráciou a netrpezlivo čakajú na svoju stoličku. Ja som jedlo odtiaľto nikdy nejedla, ale určite je úžasné.
Teta Milka mi priniesla zásteru, zobrala mokrú bundu a ukázala mi, kde mi ju dáva usušiť.
„Topánky na prezutie asi nemáš, však?“ spýta sa ma a pozerá na nie práve reprezentatívne mokasíny. Záporne povrtím hlavou a užívam si teplo, ktoré mi preniká až ku kostiam. „Aké máš číslo? Pracovné topánky ti kúpim, ale tvoja mama mi nevedela povedať, akú máš veľkosť,“ hovorí teta Milka na jeden nádych. Je štíhla, ale nie vychudnutá, od tepla má červené líca, ktoré sa vynímajú na jej svetlej tvári. Myslím, že je ešte pomerne mladá, možno tak ako moja mama, ale je v nej viac života. Doma takýmto ľuďom, čo sa nevedia zastaviť, stále sa zvŕtajú, nezastavia sa im ruky ani jazyk hovoríme, že majú „vrtuľu v riti“ a na Milku to presne sedí.
„Väčšinou 38,“ odpovedám a uväzujem si zásteru. Je úplne nová, ešte ju nikto nemal, vyberám ju z vrecka a chvíľu pozerám na žiarivé logo vyšité na náprsnej časti. Nové oblečenie som nedostala, čo sa pamätám, vždy to boli veci „po niekom“, a tak si vychutnávam pocit – „mať niečo nové“. V tej zmesi sladkých a chrumkavých vôní sa aróma novej zástery trochu stráca, ale ja ju cítim. Nie je to žiadny omamný pach, no mne sa páči, lebo vonia novotou. Je tvrdá a na preskladaných miestach odstáva, aj keď som si ju napevno uviazala. Dámske zástery majú v tejto pekárni aj dámsky strih – od pása dole je zástera rozšírená a pripomína zvonovú sukňu. Princezná vo fertuške poviem si pre seba a trošku sa pousmejem, nakoniec tie narodeniny nie sú najhoršie v mojom živote, dostala som novú prácu – a! – novú zásteru.
„Ahoj, Eva, v chladničke sú plnky do koláčov, ja budem gúľať cesto, ty ich budeš plniť, ukážem ti, ako máš plnku zabaliť, aby z koláča neušla,“ diriguje Andrej priamo odo dverí, kým si uväzuje zásteru. Poznáme sa z videnia, toto je malé mestečko a v podstate sa pozná každý s každým, s niekým len po mene a s iným aj po povahe. Má 22 alebo 23 rokov, je odo mňa o hlavu vyšší a asi raz tak ťažký, nie že by bol tučný, je len mierne pri tele, to ja som vychudnutá ako hladná dážďovka. Keď ma chytíte oboma rukami pod krkom, potiahnete ich plynule až k členkom – „ani rici, ani cici“, ako mi občas s posmeškom šplechnú spolužiaci.
„Ahoj,“ odzdravím a bez ďalších slov vyberám z chladničky pripravené plnky. Rozkladám ich na stôl, kde už Andrej miesi cesto.
„Dokedy tu budeš?“ spýta sa a sústredene hľadí na veľkú masu sladkého kysnutého cesta, ktorá mu tancuje pod rukami presne tak, ako ju vedie. Cesto sa necháva hladkať a takmer slastne sa prevaľuje pod váhou Aďových veľkých rúk a štíhlych prstov. Pozerám na ten obraz a spomínam si na babičku, aj ona takto miesila cesto na buchty. S láskou a úctou k jedlu šetrne podsýpala mäkučké cesto, ktoré niekoľkokrát preložila a vždy trikrát počas miesenia vyhodila a nechala padnúť na stôl – aby bolo vláčnejšie. Zo zaváracieho pohárika som potom naberala slivkový lekvár, ktorý sme v lete spoločne varili, a opatrne som ukladala rovnaké kôpky do stredu pripravených štvorčekov cesta. Babička preložila protiľahlé cípy cesta k sebe a starými rukami zdobenými vejárikmi rokov a mozoľami práce, každú buchtu v dlaniach prehnietila a ukladala na vymastený plech. Rozprávala mi pri tom príbehy zo svojho detstva, ako sa ona učila piecť buchty a akú má radosť, že teraz môže učiť mňa.
„Do siedmej, potom idem do školy,“ s tou školou zaklamem, ale takáto je dohoda. Mama chodí do penziónu upratovať, keď sa jej teta Milka spýtala, či by si nechcela viac zarobiť a chodiť aj ráno pomáhať do pekárne, mama odporučila mňa. Jedna vec je, že mama absolútne nedokáže ráno vstávať, spí ako drevo, ráno sa s Jankou samy vychystáme do školy a ona sa ani nepretočí v posteli. No a druhá vec je, že sa jej nechce robiť. Jej štýl práce spočíva v tom: „dajte mi ľudí, ja to urobím“. Rada rozkazuje a vydáva povely, sama sa však k robote nemá. Aj v penzióne ju teta pol roka „cepovala“, aby sa stavala svedomitejšie k práci, inak tam nebude môcť pracovať. Mama na ňu nadávala každučký deň celých šesť mesiacov, ale asi si sama uvedomovala, že takúto prácu len tak nezoženie. Robí v teple, v krásnom prostredí, nikoho nezaujíma aké má vzdelanie, dôležité je len jedno – aby zostávali po nej poriadok a čistota. A tak si ju Milka vycvičila, no keď jej dala tento návrh, nastrčila mňa.
„Ty chodíš na gympel, však? Aký máš odbor, či tam nie sú odbory?“ vyzvedá Andrej a naďalej sa venuje cestu. Krája ho na rovnaké kusy, do dvoch obdĺžnikov naloží vrchovatú lyžicu orechovej plnky a zavinie ju ako bábätko. Teraz je rad na mne, aby som to zopakovala.
„Som v jazykovej triede. Jazyky sa na mňa lepia, keď počujem vetu, hneď si ju pamätám,“ chválim sa schopnosťou, na ktorú som nesmierne pyšná.
„Koľkými jazykmi hovoríš?“ spýta sa ma s náznakom záujmu a upravuje zle zavinuté cesto.
„Aktívne rusky, anglicky, nemecky a taliansky a zvažujem ešte nejaký slovanský jazyk. Dohovorím sa aj po srbsky, mám spolužiačku, ktorá sa narodila v Srbsku a sem sa presťahovali len pred dvomi rokmi. Sedím s ňou a nasávam jazyk, ale neovládam písmo, používajú cyriliku, tá je iná ako azbuka,“ vysvetľujem a snažím sa lepšie formovať budúce raňajkové koláče. Mám obrovské šťastie, že som celkom zručná, keď ešte žila babička, naučila ma háčkovať malé zvieratká, štrikovali sme šály a čapice a vyšili niekoľko obrazov. Posadili sme sa k oknu v jej časti domčeka a spoločne sme tvorili. Po dvoch nie celkom vydarených koláčoch som na to prišla a teraz mám všetky kusy rovnaké, ako by ich vytlačila kopírka.
„Môže byť?“ spýtam sa, aby som sa utvrdila vo výsledkoch svojej práce.
„Na prvý raz super. Teraz ich ponatieraj rozšľahanými žĺtkami s cukrom a poprekladaj ich do regála pri peci, aby ešte chvíľu podkysli,“ vydáva mi Andrej rozkazy a ja sa vnútorne teším z pochvaly, ktorú mi dožičil. Na prvý raz super!
Čas beží ako o preteky, ešte mám polhodinu v práci, už sú hotové koláče, chlieb a celozrnné rohlíky podobné menším bagetám. Z bielkov, ktoré vystali, formujem na plech malé kolieska, ktoré naplnia pudingovým krémom a budú ako dezert k obedu.
„Evka, dohoda je 7 korún za hodinu,“ hovorí mi teta Milka a podáva mi 18 korún a k tomu dva zabalené koláče – tvarohové. Asi ma videla, ako potajomky vyjedám sladký tvaroh, ktorý sa nevošiel do koláčov.
„Jej, teta, aj to je pre mňa?“ pozerám neveriacky, ale lačne, na koláče.
„Iste, vezmi si, určite si ráno nestihla raňajkovať a teraz zase utekáš do školy, toto aspoň zješ po ceste. Zajtra ráno ťa budeme zase čakať, v poriadku?“ pýta sa Milka, aby sa utvrdila, či so mnou môžu rátať, lebo málo ľudí vydrží ranné tempo v pekárni a kto príde v pondelok, zriedkakedy nastúpi aj v utorok.
„Áno, samozrejme, prídem,“ pritakám so širokým úsmevom a v ru-kách kŕčovito držím koláče – aby si to teta ešte nerozmyslela a ne-vzala mi ich. Stále z nich sála teplo, ktoré sa mi po rukách rozlieva až priamo k srdcu. Hreje. Nesmierne ma hreje, že som dostala dva koláče, jeden zjem ja a druhý dostane Janka. Pozdravím sa, zložím si princeznovskú zásteru, ktorá ma tu do zajtra bude čakať a takmer utekám domov po Janku, aby nešla sama do školy. Domov to mám 15 minút a potom ďalších takmer 20 minút opačným smerom do školy. Janka je ešte na základnej škole, ale je to po ceste ku mojej. Vždy ju odprevadím k bráne, vystískame sa a rozlúčime. Poobede zase chodievame spolu domov.
Dnes sa jej však pôjde do školy ľahko – nebude hladná. Raňajky doma nemávame.
„Janka, poď, niečo pre teba mááám,“ chytím ju pod pazuchu a zanôtim. Už ma čaká nachystaná pred bránkou, čapicu – ochra-nu pred dažďom – má narazenú tak nízko, že jej vidieť iba polovicu očí. Vyberám spod bundy ešte vlažné koláče, schovala som si ich tam, aby vydržali aspoň trochu teplé, kým sa stretneme.
„Waw, Evi, to si zarobila?“ pozerá nechápavo na kúsok šťastia zabalený v papieri.
„Ha, to som aj VYrobila,“ poviem pyšne a dávam jej do studených rúk vzácny poklad hladných. Pachtivo sa zahryzne do závinu a slastne prežúva. Bez slov, automaticky kráčame ulicou, ktorá sa preberá k životu. Je to taká zabudnutá ulička, býva tu málo mladších rodín, väčšinou len babičky na dôchodku, ktoré vyzerajú z okien, rovesníkov vôbec nemáme.
„Všetko najlepšie, sestrička,“ vraví mi Janka a podáva mi veľké jablko. Stískam ju a dávam, jej pusu na líca. Zrejme bude môj jediný gratulant.
„Ďakujem. Mama ešte spala, však?“ spýtam sa, aby som sa utvrdila v tom, že jej na nás vôbec nezáleží. Nevstane ani pre to, aby vyprevadila Janku z domu. Našťastie, Janka je dosť múdra, aby sa sama obriadila a nachystala do školy – tam je aspoň teplo. U nás doma sa kúri, len keď vonku mrzne, inak sa pec na drevo rozpaľuje iba vtedy, keď máme čo variť.
„No hej, v izbe mala ešte tmu. Tak som sa potichu obliekla a vyšla ťa čakať. Podarilo sa ti vstať načas?“
„Skoro vôbec som nespala. Celú noc som premýšľala nad tým, čo budem robiť, či budem vládať a stíhať, či niečo nepokazím… Ale aj keď som skoro ušla, nakoniec to nebolo také zlé. Bála som sa viac, ako bolo treba.“
„Nevedomosť je matkou strachu, povedal Herman Melville,“ vytiahne Janka rýchlo citát „z rukáva“. Rada chodí do školskej knižnice a číta veľké myšlienky slávnych ľudí, tie najzaujímavejšie si zapisuje, aby ich vedela trefne použiť.
„To máš pravdu,“ poviem jej uznanlivo. Áno, bála som sa toho, čo som nepoznala, ale keď už viem, čo ma v pekárni čaká, strach mi prestal zvierať hrdlo. Akurát som na smrť unavená, v noci som nespala a vstávala som o 4.00, zvŕtala som ako kolovrátok, aby som ukázala, že viem pracovať a peniaze si zaslúžim. 18 korún. Moje prvé peniaze.
Keď tak nad tým premýšľam, možno dnes pôjdem do školy.
Odprevádzam Janku, vystískam ju a dávam jej bozk na líce. Kráčam ďalej k mojej škole, ale zastavujem v malom obchodíku, ktorý je niekoľko metrov od školskej brány.
„Dobré ráno, prosím vás koľko stojí balíček Slávií?“ pýtam sa predavačky v uniforme na svoje obľúbené cukríky.
„Tri koruny,“ odpovie. Hmmm… ale to ich potrebujem dva, v triede nás je vyše tridsať, takže šesť korún…
„A čokoláda Zora?“ pýtam sa ďalej na pozornosť pre triednu.
„Tá stojí sedem korún. Budeš si prosiť?“ Fúúú, to je veľa. Ale vedľa Zory majú Nugátovú pochúťku, je síce menšia, ale stojí len tri koruny.
Cestou domov zo školy kúpim chlieb a šunku, ach, tú sme nemali odkedy babinka zomrela, a spravíme si s Jankou narodeninovú oslavu. Júúúú.
„Poprosím vás dva balíky Slavií a jednu Nugátovú pochúťku,“ nechávam myšlienky v hlave a pýtam si nákup do školy. Nie som narodeninovo vyparádená – žiadne nové šaty alebo vlnkaté vlasy, ktoré by som mala do rána zapletené vo vrkoči, ale nesiem si ako vzácny poklad niekoľko sladkostí, ktorými obdarujem spolužiakov a triednu. V hrudi sa mi rozlieva príjemné teplo, srdce mi bije trochu rýchlejšie a dych mám plytší, kolená sa mi chvejú a ja kráčam do triedy po vysokých mramorových schodoch nášho historického gymnázia.
Spolužiaci ešte živo diskutujú, sú združení v malých či väčších skupinkách a každá rozoberá svoju životne dôležitú tému. Sadám si na svoje miesto k Anne, teraz už slovenskej Srbke. Je tichšia ako iné spolužiačky, vždy, ale naozaj vždy sa usmieva a vyžaruje z nej skromnosť a pokora. Oblieka sa jednoducho, podobne ako ja, možno aj preto sme si od začiatku sadli.
„Mám prekvapko,“ šepnem jej do ucha vo chvíli, keď jedna z učiteliek, ktoré na gymnáziu titulujeme profesorky, vstúpi do triedy. Začíname slovenčinou a po nej máme predmet s triednou. Som taká vzrušená, že ani nevnímam, čo nám hovorí. Myslím, že mám aj rumenec v lícach a slabú teplotu, horia mi uši a potia sa mi ruky. Len zrazu vnímam väčší šuchot v triede a drgnem do Anky, čo sa deje.
„Diktát,“ povie úsečne a srdce sa mi ešte viac rozbúcha. Áno, mám talent na jazyky, ale slovenská gramatika, uff, to je niečo iné. Máme milión pravidiel, ktoré by mi nevadili, lenže každé pravidlo má desať výnimiek, a to ma žerie. Taká spojka alebo je pre mňa hotové nešťastie. Takže darček k dnešným narodeninám je diktát zameraný na čiarky. Paráda!
Konečne zvoní a ja vyťahujem dva balíčky cukríkov z ošúchanej aktovky z čias Márie Terézie. Chvejúcimi prstami ich opatrne otváram a obchádzam spolužiakov, pričom každému dám do ruky jedno malé sladké potešenie. Usmievajú sa na mňa a vzduchom sa nesú letmé gratulácie. Páni moji, ja som taká hrdá. Dnes som zarobila svoje prvé peniaze, za ktoré som si mohla kúpiť sladkosti pre spolužiakov. Moje srdce skáče polku a vlny príjemného vzrušenia mi pulzujú po celom tele. Keď vchádza do triedy triedna, postavím sa na koniec radu spolužiakov, ktorí jej ukazujú ospravedlnenky za minulý týždeň.
„Pani profesorka, dnes mám narodeniny. Toto je pre vás,“ podávam jej čokoládu a ona sa ku mne stavia s láskavým úsmevom.
„Evička, tak ti zo srdca želám všetko najlepšie, hlavne, aby si bola zdravá, lebo to je v živote najdôležitejšie. Aby si mala šťastie, lebo zbytočne budeš zdravá, keď si vytiahneš ťažkú otázku na skúške, dostaneš defekt na bicykli, keď budeš kilometre od domu alebo stratíš peniaze, za ktoré si chcela ísť do kina. Želám ti aj veľa lásky, lebo darmo budeš mať zdravie a šťastie, keď ti v živote bude chýbať spriaznená duša. A, samozrejme, želám ti veľa úspechov v škole. Keďže si jedna z najšikovnejších žiačok, toto želanie sa zdá byť splnené,“ dokončí svoj prejav a vtisne mi na líca dva srdečné bozky. Idem si sadnúť s úsmevom, ktorým zakrývam slzy, čo sa mi tlačia do očí. Dnes som už raz plakala – od smútku, nespravodlivosti a možno aj trochu zahanbenia. Teraz sa mi chce plakať od číreho dojatia.
Po škole sa opäť zastavujem v obchodíku a kupujem štvrťku čerstvého chleba, osminku masla a šesť koliesok šunkovej salámy, lebo šunka mi nevychádza. Minula som svoju prvú výplatu do posledného haliera, ale mám z toho dobrý pocit.
Doma varím dve vajíčka, máme posledné tri staručké sliepky, ktoré voľne behajú po dvore a vždy si čosi vyhrabú, takže takmer každý deň máme od nich vajíčko. Po žatve chodievame s Jankou na pole oberkovať kukuricu, ktorú s kombajnami nepozbierali a vždy nahrabeme aj nejakú slamu, aby sme sliepkam postlali do hniezda. Kukuricu potom omoržujeme a v malom starom mažiari po babinke ju natlčieme, aby ju sliepky mohli zobkať. Niekedy je kukurice aj plné vrece a vydrží nám celý rok. Každý deň im nasypeme za hrnček podrvenej kukurice, a keď máme nejaký odpad z kuchyne, tak aj to dostanú. A my máme vajíčka, ktoré teraz ukladám na voňavý chlebík s maslom a salámou. V záhrade už zeleninu nemáme, ale na povale máme uskladnenú cibuľu, ktorú kladiem na chlebíky a zo záhradky som priniesla kučeravý petržlen, ktorý tam už dlho rastie a nevadí mu ani mráz. Zdobím ním šesť krajíčkov – pohostenie na mojej oslave.
Prichádza mama z práce, tvári sa namosúrene, ako vždy, stelesnená bohyňa pomsty.
„Mila vravela, že si bola v robote šikovná a dala ti 18 korún. Kde sú peniaze?“ opýta sa bez pozdravu, ani si nevšimla, že na ňu čakáme pri prestretom stole.
„Ahoj, mami. Mám dnes narodeniny, za tie peniaze som si kúpila sladkosti do školy a jedlo na oslavu,“ odpovedám nie celkom sebavedome, pretože mama sa tvári ako sudca posledného súdu.
„Potraviny hádam nakupujem ja! Na sprostosti do školy si nemala míňať, nech si každý kúpi za svoje! Ja som vedela, že dostaneš prvých pár korún a hneď ťa budú na ruke páliť. Ale Mila mi ich nechce vyplácať, vraj, keď sa narobíš, nech si aj zarobíš. A hej, zarobila a hneď všetko minula!“ sype na mňa výčitky a všetka radosť z narodením pomaly vyprcháva.
„Zajtra mi peniaze pekne odovzdáš a jedlo kúpim ja!“
Ale toto nie, ani narodeniny, ani oslava a ani peniaze, ktoré si zarobím v 16.?
„Nie, mama! Ak chceš peniaze, tak vstávať o štvrtej do roboty ty. Ja ti tie peniaze nedám, sama za ne nakúpim,“ odpovedám jej a dušu mi zviera strach. Chĺpky na zátylku sa mi zježili a chrbát mi sťahuje mrazenie. Cítim sa neskutočne zmenšená, ako bábika pred dospelým človekom, hoci som od mamy o pol hlavy vyššia.
Zaskočila som ju, vidím, že nevie, čo mi má na to povedať. Dovolila som si ísť proti jej príkazu, nie je zvyknutá na odpor, ten zo mňa už dávno vymlátila. Nie bitkami, lebo: ,Ruky si na tebe udierať nebudem,‘ ale takými trestami, ktoré ma skoro zabili. Lenže ja jej svoje zarobené peniaze nemienim dať, neviem, čo robí s tým, čo ona dostane za prácu, ale žijeme ako žobráčky – z ruky do úst. Nebyť malej záhradky, ktorú ma babinka naučila obrábať, a tých troch sliepok nad hrobom, boli by sme hladné hádam aj týždeň pred výplatou.
Vtom jej padne pohľad na chlebíky na stole, s ktorými sme na ňu čakali: „Hento si zožer sama a odteraz ťa ja nestravujem!“ Treskne dverami a ide si zapáliť na verandu. Na niektoré veci sa vždy nájdu peniaze.
Zosuniem sa na stoličku a slzy, ktoré sa mi nahromadili v duši, začnú stekať prúdom. Ďakujem, mami, ďakujem za pekné narodeniny.
Janka sa ku mne pritisne a plače so mnou.
Keď sa po riadne dlhej chvíli upokojím, ideme s Jankou jesť. Mám hrču v hrdle a ešte stále vzlykám, som však aj veľmi hladná. Mama kamsi odišla a zostali sme doma samy. Tak si teda spravíme oslavu my dve – najbližšie duše vo vesmíre. Sestrička až priviera oči, keď si odhrýza chlieb peknými bielymi zubami a ja sa kochám tým pohľadom. Celá paleta emócií, ktoré som dnes prežila, sa vo mne mieša ako farby na plátne, a umelec netuší, čo z ich vznikne. Na jednej strane je láska k Janke, na druhej nenávisť k mame. Spravila som sebe aj spolužiakom radosť sladkosťou, mama mi ju strpčila svojou ignoranciou a pohŕdavosťou. Bola som pyšná na svoje prvé zarobené peniaze, ale všetko nadšenie sa vyparilo s niekoľkými slovami od človeka, ktorý by ma mal nadovšetko ľúbiť. No nie je tomu tak. Mama ku mne prechováva všeličo, len nie lásku.
A možno to súvisí s tým, že pre lásku všetko stratila, a preto s ňou začala tak veľmi šetriť, že dnes nepovažuje nikoho za dostatočne hodného jej lásky, ani svoje dcéry.
