Čo napríklad mužská homosexualita? Skutočne môžeme povedať, že spoločnosť toleruje vzťah, či už romantický alebo sexuálny, medzi jedincami rovnakého pohlavia? Skutočne sa príslušníci tejto minority cítia akceptovaní a rovnocenní s príslušníkmi väčšinovej populácie? Aj na tieto otázky sme hľadali odpovede v našom výskume, ktorý bol zameraný na mužskú homosexualitu a jej vnímanie.
Napriek pokroku, ktorý nastal v spoločnosti počas uplynulých rokov, homosexualita ešte stále nie je vnímaná ako úplne bežný jav. Naopak, často je označovaná a vnímaná ako fenomén, ktorý dostáva prívlastky ako napríklad iný, nenormálny či dokonca v niektorých prípadoch chorý.
Už v pubertálnom období dospievajúci vnímajú nátlak, ktorý je spojený so sexualitou. Častokrát im okolie predostiera presvedčenia o tom, že vzťah je možný a vhodný nadobudnúť výhradne medzi osobami opačného pohlavia. Práve takýto druh stereotypizácie a vnucovania myšlienok o tom, čo je správne alebo normálne, môže spôsobiť silné vnútorné konflikty u jedincov, ktorí evidujú, že ich sexuálna orientácia je odlišná od heterosexuálnej2.
Čo sa deje v procese uvedomenia si vlastnej homosexuálnej orientácie a túžbe po plnohodnotnom vzťahu? Častokrát príde tvrdá rana v podobe posmeškov, jemných či tvrdých foriem diskriminácie a do veľkej miery neporozumenie zo strany väčšinového obyvateľstva. Aby sme dopomohli k lepšiemu porozumeniu menšinovej populácie, uskutočnili sme rozhovory s piatimi mužmi vo veku od 20 do 45 rokov, ktorí sa identifikovali ako homosexuáli a boli ochotní prehovoriť o živote člena menšiny v našej spoločnosti. Zároveň sme absolvovali rozhovory s piatimi mužmi vo veku od 18 do 52 rokov, ktorí sa identifikovali ako heterosexuáli a ktorí boli ochotní poskytnúť nám svoj pohľad na to, ako vnímajú mužskú homosexualitu.
Každý z opýtaných homosexuálnych mužov si v živote prešiel fázou, ktorú nazývame coming-out, čiže fázou, kedy sa jedinec prizná a otvorene prehovorí o svojej sexuálnej orientácii. Obdobie pred touto fázou bolo charakteristické veľmi negatívnymi emóciami, obavami, ba dokonca až zdesením z toho, ako okolie príjme fakt, že sú homosexuálne orientovaní. Taktiež sa vyskytovali obavy z toho, že budú pre svojich rodičov sklamaním kvôli neschopnosti splodiť ďalšiu generáciu a nesplnia tak očakávania, ktoré vnímajú od útleho veku. Môžeme sa domnievať, že dôsledkom týchto negatívnych emócií je už spomínaný nátlak, ktorý sa objavuje v pubertálnom období, keďže práve puberta bola spoločným obdobím, v ktorom si muži uvedomili svoju sexuálnu orientáciu. Vek 13-14 rokov bol špecifický tým, že muži zažívali prvé intímne skúsenosti, či už s opačným alebo rovnakým pohlavím a náznaky a prvotné domnienky o ich sexuálnej orientácii sa premenili na poznanie a schopnosť pomenovať svoju orientáciu.
Ďalším dôkazom toho, že homosexualita nie je úplne tolerovaná a vnímaná rovnako ako heterosexualita je fakt, že opýtaní muži si veľmi starostlivo plánovali komu sa s touto informáciou zdôveria, a akým spôsobom ju predostrú svojej rodine. Vo väčšine prípadov si vybrali blízku priateľku, čoho dôvodom bolo, že so ženskou populáciou dokázali komunikovať ľahšie a otvorenejšie. Pokiaľ však ide o spomínané „ako“, niektorí pociťovali až tak silnú neistotu a strach z reakcie rodiny, že si nezvolili priamu komunikáciu, ale správu prostredníctvom sociálnych sietí, či dokonca rukou písaný list.
Javom, ktorý taktiež zažila väčšina opýtaných, bola diskriminácia. Vyskytovala sa hlavne v tzv. jemnejšej forme v podobe posmeškov, pokrikov alebo nadávok, ale tiež v tvrdšej forme, a to v podobe fyzických útokov. Väčšina opýtaných tvrdila, že sa v cítia v spoločnosti prevažne príjemne, avšak okolie, v ktorom sa pohybujú, si volia veľmi opatrne, a to práve preto, aby sa vyhli akejkoľvek forme diskriminácie.
Zaujímala nás aj oblasť (ne)rovnosti práv, kde sa ukázalo, že muži nepociťovali veľký záujem o možnosť vytvorenia manželského zväzku alebo väčšiu možnosť adopcie dieťaťa. Práve naopak, pre homosexuálne osoby bolo podstatnejšie to, aby ich spoločnosť prijala ako rovnocenných jedincov a nevnímala homosexuálnu orientáciu ako prekážku alebo problém. Môžeme tvrdiť, že špecificky pre našich participantov je najväčším želaním ľudské prijatie a nie rovnosť z právneho hľadiska. Toto tvrdenie však nemôžeme aplikovať na všetkých členov menšiny, nakoľko z dostupných výskumov vieme, že práve téma právneho hľadiska je pomerne dôležitá.
Pokiaľ ide o väčšinovú populáciu, tak ich odpovede boli optimistickejšie, ako sme očakávali, vyjadrovali rovnocennosť, nezáujem o sexuálnu orientáciu pri spoznávaní ľudí, záujem o osobnosť a charakter človeka. Jediným skutočným problémom je, že niektoré formy prejavov náklonnosti homosexuálov na verejnosti sú mierne odmietané alebo nediskutované, a určité témy, ako napríklad adopcia dieťaťa, si ešte vyžadujú diskusiu. Síce sme nezistili žiaden silný náznak opovrhovania touto menšinou, nemôžeme tvrdiť, že spoločnosť sa skutočne zbavila tradičných predsudkov a je potrebné vziať do úvahy fakt, že ľudia sa naučili svoje predsudky neprejavovať navonok.
Autorka textu: Petra Minárová
Autorky výskumu: Petra Minárová, Michaela Kramlová, Andrea Gajdová, Dominika Pražienková. Výskum bol realizovaný v rámci predmetu Psychológia minoritných skupín.
Zdroje:
1Yulius, H. (2018). Homophobia from below: Everyone can be gay in Indonesia [Online obrázok]. The Jakarta Post. https://www.thejakartapost.com/academia/2018/01/02/homophobia-from-below-everyone-can-be-gay-in-indonesia.html
2Lenghart, D., & Verešová, M. (2019). Osobitosti prežívania homosexuálne orientovaných mužov v dospievaní a dospelosti. In Gatial, V., Tomšik, R., & Verešová, M. (Eds.), ŠVOČ KPŠP 2019-Zborník príspevkov zo študentskej vedeckej a odbornej činnosti (1st ed., pp. 3-15). UKF v Nitre.