Sociálne pracovníčky nie sú horšie !!!

Na to, čo všetko robíme zarábame až žalostne málo, to je môj osobný názor a viem, že aj váš, lebo sa o tom bavíme v jedálni, aj na potulkách v teréne. A najhoršie je, že ani klienti nám to neveria. Chodíme do rodín. A skutočne všelijakých. Keď si odmyslím zúrivé psy dvorové, pri ktorých mám občas pocit, že sa im určite podarí rozhryznúť plot a následne moju krčnú tepnu, sú tu hlavne tzv. nebezpečné zóny, kde nás pohľadom sledujú desiatky očí a nechcite vedieť čo v tých očiach mnohokrát čítam. Máme 24 hodinové služby na telefóne, kedy nám policajti zavolajú, že osoba mladšia ako 15 rokov spravila niečo nedobré, prípadne jej niekto spravil niečo nedobré a my musíme zahájiť okamžitú akciu. Milujem týždeň, keď mi kolegyňa v pondelok ráno odovzdá služobný telefón. Na 7 dní sa tá malá vec stáva mojou priamou súčasťou a ja ho neustále neuroticky kontrolujem, aby som niečo neprešvihla. Našťastie nám už konečne zaplatili skvelú službu „clip“. Ďalej musíme chodiť na súdne pojednávania a dokazovať arogantným právnikom, že tam nesedíme iba do počtu. Nemôžeme pred ctihodným súdom len tak niečo vykoktať, veď zastupujeme deti, aby s nimi nikto „nevydžubával“. A niektorí rodičia sa teda celkom snažia. Treba poznať zákony, treba sa na ne aj odvolávať, treba sa vyjadrovať múdro. Veľmi ma teší zabojovať a vyhrať práve vtedy, ak si niektorí z rodičov (nebudem sexistická a nepoviem rovno, že otec) zaplatí právneho zástupcu, aby nemusel platiť na vlastné deti vyššie výživné. Musíme s ľuďmi riešiť všelijaké veci, ktoré sa niekedy aj ťažko počúvajú. Prežívame s nimi rôzne situácie, dozvedáme sa o nich to, čo mnohokrát ani nechceme vedieť. A ešte im musíme aj pomôcť, teda aspoň sa pokúsiť, pretože nemáme veľké možnosti, nemáme takmer nijaké páky na ktoré by sa dalo zatlačiť. V podstate nás nikto nemusí rešpektovať. Nemusia nás vpustiť do bytu, nemusia sa dostaviť na predvolanie, nemusia svoje deti poslať na naše preventívne programy. Ale my musíme. My musíme posielať správy na súdy, ak si vyžiadajú, musíme posielať správy policajtom, ak si vyžiadajú, musíme organizovať výchovno-rekreačné programy na ktoré nikto nechce chodiť, musíme realizovať dohľady v rodinách, kde na nás absolútne kašlú, alebo nás neznášajú, musíme deti umiestňovať do zariadení a potom ich tam navštevovať. Musíme sa správať slušne aj keď nám nadávajú, musíme vliezť na miesta kam by normálny človek nikdy nevliezol pretože má pud sebazáchovy. Musíme prešetrovať každý anonym a je úplne jedno či počas alebo po pracovnej dobe. Veď čo ak by naozaj bolo nejaké dieťa v ohrození. Popri tom musíme bojovať o služobné auto a potom sa naháňať, aby sme stihli čo najviac, keď ho konečne máme. Musíme prosiť lekárov a školy o spoluprácu, musíme vypracovávať kvantá kadejakých plánov, vyjadrení, hodnotení a zápisov a popri tom nám nesmie ujsť žiadne zanedbávanie starostlivosti. Lebo ak náhodou niečo vyskočí každý sa vás pýta: A prečo ste to nepodchytili skôr? Prečo sa vo veci niečo nerobilo už dávno? Prečo ste do tej rodiny nechodili častejšie? Prečo ste im nezobrali deti? Každý jeden deň riešime dilemu za dilemou a nikdy nevieme či sme urobili dobre alebo zle. A nakoniec vás ešte aj psychotická matka maloletého dieťaťa zavrie v kuchyni na treťom poschodí a v ruke má nôž na zemiaky. A to sú presne tie chvíle kedy si musím klásť otázku: Naozaj toto robím za to smiešne číslo, ktoré sa mi každý mesiac objavuje na výplatnej páske? Naozaj pre tie prachy, z ktorých by som sama ani slušne nevyžila? Takže ako? Stále nemáte chuť trochu si zaštrajkovať, milé sociálne pracovníčky úradov práce, sociálnych vecí a rodiny? Chcime aj my vyššie platy. A nemusí to byť o tridsať percent, chcime trebárs aj menej, ale nech sa mi prípadne oplatí zahynúť pri výkone terénnej sociálnej práce na špinavom koberci v kuchyni s psychotickou matkou, alebo na dvore v kolónii s rozhryznutou krčnou tepnou od psa dvorového. Alebo kdekoľvek. Napríklad na pavlači bytovky plnej vysťahovaných neplatičov, kde ma chce pohľadom zneuctiť minimálne tucet nezamestnaných súčasných aj budúcich účastníkov penitenciárnej starostlivosti SR. Tak sa konečne ženy prestaňte báť. Sadneme spolu k jednému počítaču a napíšeme otvorený list predsedovi vlády a jednu kópiu do Nového času. Spíšeme všetky požiadavky. Za tie platy, za lepšie zákony, ktoré nám dajú nejaké právomoci, aby sme sa mali aj čím oháňať, keď treba klienta umravniť, za lepšie podmienky, za viac sprejov proti všiam, za očkovanie proti žltačke a všeličo iné, aby naše povolanie dostalo nejaký cveng. Nechceme byť predsa stále tie „kravy zo sociálky“ čo chodia v pároch ako jehovistky otravovať ľudí. Ja chápem, že máte strach. Viem, že sa bojíte, že prídete o prácu, ale povedzme si rovno, koľko ľudí by našu prácu chcelo a dokázalo vykonávať dlhšie ako pár mesiacov. Moje osobné skúsenosti hovoria, že sa zase nie je až tak čoho báť. Hlavne teraz, keď už musíme mať vysokoškolské vzdelanie. Vysokoškoláci predsa môžu robiť niečo oveľa efektívnejšie a nie každý cíti potrebu, aby jeho práca bola ľudsky naplňujúca. Takže tu je moja výzva. Kľudne to môžeme napísať u mňa v kancelárii. Zdedila som lepší počítač a tlačiareň. Sedím na čísle 109. Za pokus to stojí, nie? Prečo len lekári a učitelia? A čo sú sociálne pracovníčky horšie?