The story of Miky, ktorý chcel byť biely.

Keď som ho voviedla k sebe do kancelárie a slušne usadila, hneď som otvorila okno, pretože to čo sa z neho šírilo, malo naozaj grády. On sa na mňa zatiaľ usmieval svojimi dvoma zubami, pripomínajúcimi klieštiky sprievodcu vo vlaku a snažil sa mi vysvetliť čo vlastne potrebuje. Miki vyrastal v detskom domove, kam ho spolu s väčšinou jeho súrodencov odviedla „sociálka“, nakoľko mama Adela nebola práve kandidátkou na titul „Matka roka“. Miki na „sociálku“ nezanevrel, pretože ako som neskôr pochopila, roky v detskom domove a následne v škole v Ladcoch, kde sa vyučil za záhradníka považuje za tie najlepšie vo svojom živote.Na internáte v Ladcoch spoznal dievčinu nie veľmi puritánsky založenú, ktorá ho po nejakom čase označila za otca svojho dieťaťa. Miki sa bránil a ani za svet nechcel pripustiť, že otcom je on, pretože kandidátov bolo viac. Dievčina ale asi dobre vedela na koho sa oplatí ukázať prstom, pretože, poviem to rovno, Miki nie je žiadny mysliteľ. Keď ho zavolali na súd a povedali mu, že ak chce otcovstvo ďalej popierať bude musieť zaplatiť genetickú skúšku, ktorá by ho stála toľko, koľko on vo svojom živote ani pohromade nevidel, dobrovoľne podpísal papier, kde sa k otcovstvu priznal. V tej chvíli sa mu to zdalo ako dobrý nápad. Vôbec ho nenapadlo, že byť niekomu otcom prináša so sebou určité dlhodobé povinnosti. Ono to spočiatku tak zle nevyzeralo. Chlapča, ktoré ani nenesie Mikiho priezvisko, matka „šupla“ do ústavu. Výživné od neho nikto nechcel – bol predsa sociálny prípad. Miki sa totiž po skončení školy a dosiahnutí plnoletosti musel vrátiť do rodného mesta. Lenže mama Adela si už pravdepodobne zvykla, že v byte bez detí má viac miesta, tak prečo by ich mala k sebe „nakvartírovať“, keď už sú plnoleté. Tak Miki zostal na ulici. Jeho domovom je už dlhodobo ubytovňa, či vlastne nocľaháreň na okraji mesta. Za mesačný poplatok okolo 600,- Sk tam môže večer prísť, vyspať sa a ráno musí odísť. De facto je Miki bezdomovec, dlhodobo nezamestnaný, evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, poberateľ dávky v hmotnej núdzi vo výške 1.700,- Sk. Dnes má Miki 31 rokov, 165 cm, 45 kg (odhad), 2 zuby a súdom určené povinné minimálne výživné vo výške 681,- Sk mesačne na chlapca, ktorého nikdy nevidel a o ktorom je presvedčený, že nie je jeho.Za mnou prišiel v deň, keď mu doručili predvolanie na Okresný súd v inom meste vo veci osvojiteľnosti maloletého dieťaťa a ďalšie predvolanie na ten istý súd vo veci určenia výživného. Miki všetky papiere prevzal, ale nerozumel ničomu, iba vete hrubo vytlačenej v hornej časti predvolaniek, že ak sa v určený deň nedostaví, nedoručí požadované doklady, alebo sa iným spôsobom k predmetnej veci nevyjadrí dostane pokutu vo výške 25.000,- Sk. Z tej sumy sa mu zatočila hlava a ako hľadal pomoc a radu, evidentne narazil na niekoho, kto mu povedal, že jeho spásou budem ja.A tak som mu teda vysvetlila, že je predvolaný na dve rôzne pojednávania. Vysvetlila som mu, o čo tam asi ide a že by bolo fajn keby sa zúčastnil osobne, ale vzhľadom na jeho sociálnu situáciu úplne postačí písomné vyjadrenie k osvojiteľnosti a k výživnému bude treba doložiť príslušné doklady, ako je potvrdenie o evidencii na úrade práce, potvrdenie o výške dávky v hmotnej núdzi a tiež potvrdenie z nocľahárne o tom, že tam naozaj nocuje a koľko za to platí. Vysvetlila som mu tiež, že výživné mu celkom určite určia v sume 681,- Sk, lebo taký je zákon a zákon nezaujíma, že Miki nemá peniaze a už vôbec ho nezaujíma, že k otcovstu sa priznal iba preto, lebo nemal na znalecký posudok znalca z odboru genetiky. Je jedno ako to vlastne celé bolo, podstatné je, že v rodnom liste mierne mentálne zaostalého chlapčeka v ústavnej starostlivosti figuruje v kolónke „otec“. Neviem čo všetko z toho Miki skutočne pochopil a čo nie, ale ďakoval mi a ďakoval a povedal, že on na ten súd pôjde a to ešte uvidím, ako sa on vie nastrojiť. Ráno o siedmej v deň pojednávania stál vo vestibule úradu 45-kilový Miki v 15 ročnom obleku a v zlatom vyšívanej veste. Bol ostrihaný, oholený a rozvoniaval lacnou pánskou voňavkou. Zoširoka sa usmieval, vypínal sa do výšky svojich 165 centimetrov a volal: „Vidíte pani sociálka? Ako vyzerám?“ Potľapkala som ho po pleci a povedala mu, že je skutočne fešák a aby sa za mnou zastavil, keď príde zo súdu, nech viem ako dopadol. Samozrejme, že sa zastavil. Porozprával mi o strastiplnej ceste autobusom, neochote ľudí poradiť mu, kde ten súd vlastne je a o dlhom čakaní na chodbe okresného súdu. Matka sa však nedostavila, tak bolo pojednávanie odročené. Vzhľadom na všetko opísané som sa s Mikim dohodla, že najlepšie bude, ak všetko týkajúce sa jeho dvoch predvolaní na súd vybavíme písomne. Tak sme napísali vyjadrenie a doložili čo bolo treba. Všetko sa úspešne skončilo bez pokuty. Miki však ďalej za mnou chodil aj 2 – 3 krát do týždňa. Len tak, aj keď už nič nepotreboval. Nevadilo mi to, pretože mi bol sympatický, hlavne tým, že ak aj z neho bolo cítiť všeličo, nikdy to nebol alkohol. Jedného dňa sa dokonca rozhodol, že keď už je oficiálne ten otec, tak toho svojho syna-nesyna pôjde pozrieť. Vraj ak ho uvidí, určite mu niečo napovie či je jeho, alebo nie. Napriek tomu, že na fakte jeho otcovstva už nikto nič nezmení, trval na návšteve. Vybavila som mu teda audienciu do príslušného detského domova. Keďže je to dosť ďaleko od nášho mesta a autobusové spoje sú nie veľmi priaznivo nastavené – pre Mikiho priam nezvládnuteľne, vybavil si odvoz. Šoféra mi doviedol aj ukázať. Chlapa, ktorý nevyzeral ani trošku nevinne spoznal v nocľahárni. Vlastnil motorové vozidlo značky Lada a sľúbil Mikimu, že ho do domova zavezie, ak mu dá na benzín. Výlet sa mal uskutočniť hneď po výplate sociálnych dávok. Spýtala som sa chlapa, či to pre Mikiho naozaj urobí a či tam vôbec trafia. Povedal, že: „No problem.“ V deň „D“ mu Miki odovzdal peniaze na benzín a chlapík šiel „natankovať“. Viac sme ho nevideli. Ani ja, ani Miki. Niekedy v tom čase som dostala taký malý nápad, že Mikimu pomôžem vyhrabať sa zo dna. Že mu dám šancu, ktorú mu život zabudol dať. Rozhodla som sa, že jeho budúcnosť zmením k lepšiemu tak, že mu nájdem prácu. Ako prvé bolo, že kolegyňa, ktorá si Mikiho pamätala ako maloletého vyžiadala zo školy v Ladcoch kópiu výučného listu. Ako druhé prišlo na rad oblečenie. Miki totiž chodil neskutočne doobliekaný, špinavý a zodratý. Preto som obvolala pár kamarátov a oni mi do dvoch dní prisľúbili zariadiť malý šatník pre jedného bezdomovca. Raz prišiel Miki celý rozžiarený. Vraj ho pani z úradu práce poslala do zasadačky, kde bola iná pani a ponúkala robotu. Rozdávala farebné letáčiky s ktorými mi mával pred nosom. Boli tam fotky výrobných liniek, ale hlavne zábery dvojposteľových izieb na ubytovni, kde príslušná agentúra ubytováva dohodených zamestnancov. „Pozrite, pozrite, sem by som chcel ísť. Tá pani mi dala aj leták aj telefónne číslo.“ A tak sme zorganizovali stretnutie s pani z agentúry. V telefóne bola milá a ochotná. Potvrdila, že naozaj hľadajú dosť veľký počet ľudí do výroby, ponúkajú aj ubytovanie, preplatia aj prvú cestu. Netreba spĺňať žiadne kvalifikačné predpoklady, jedná sa o jednoduchú manuálnu prácu na linke. Bola rada, že sme sa jej ozvali, bola ochotná stretnúť sa s Mikim osobne. No lepšie to už ani nemohlo byť. Miki vyfasoval oblečenie, ktoré venovali moji kamaráti a ktoré som sústredila u seba v práci. Mal tam samé super veci. Značkové nohavice, mikiny, tričká, bundu, tenisky, dokonca boxerky, ponožky a opasok. Kompletná výbava, úhľadne zbalená do firemného batohu. Miki bol nadšený, keď som mu odovzdala batoh, aby si veci vyskúšal. Všetko bolo perfektné. S pani z agentúry som potvrdila termín a miesto stretnutia. Telefonovali sme spolu minimálne 4-krát. Mikiho som zaprisahávala, aby prišiel ku mne do kancelárie presne, umytý a patrične zaodetý. Prišiel v 20 minútovom predstihu a ako prejav vďaky mi priniesol farebné „guličkové“ žuvačky. Bol hladný, škvŕkalo mu v bruchu a bol zjavne nervózny ako pri „výberku“ na manažerský post. Ponúkla som mu čokoládovú tyčinku. Nechcel. Vraj si dá vtedy, keď si dám aj ja. Tak som ju teda rozlomila a spoločne sme chrúmali tyčinku, čakajúc na pani z agentúry. Miki bol fešák. Kamarátove veci mu boli trochu veľké – predsa len je Ďuro väčší chlap, ale bol moderne, čislo, vkusne, dokonca aj značkovo nahodený v modrých „kapsáčoch“, mikine a sivej bunde. Na hlave mal „bejzbolovú“ čiapku (kvôli začínajúcej plešinke) a opäť voňal tou svojou voňavkou, ktorú na mňa v nestráženej chvíli nastriekal, aby som aj ja tak dobre voňala. Čakali sme a čakali, a pani nechodila. Začala som je teda vyvolávať, ale ona nedvíhala. Poviem vám cítila som sa celkom hrozne. Bolo mi trochu trápne, trochu ľúto, trochu som bola sklamaná. Miki sa ma snažil utešiť: „Pani sociálka nič si z toho nerobte, to nie je vaša vina. Ja som to vedel, že nepríde. Ale to jej teda poviem, keď ju stretnem. Lebo vás takto oklamala. Ona určite vedela ktorý som ja, z tej zasadačky.“ Nie nie tvrdila som ja. Nemohla predsa vedieť kvôli komu s ňou telefonujem. „Áále, ona to dobre vedela. Nič si z toho nerobte. Ja som už zvyknutý. Len ma štve, že som cestou sem dostal defekt a teraz budem musieť tlačiť.“ Usmieval sa na mňa s jedným zubom od čokolády a potom taký vyfešákovaný odišiel z mojej kancelárie. V tej chvíli som strašným spôsobom nenávidela pani z agentúry, ktorá sa zachovala ako úplná krava a v duchu som jej priala rôzne strašné veci ako napríklad nemiznúce akné, najbizarnejšie druhy bradavíc v tvárovej oblasti, prípadne neodstrániteľný zápach z úst. Nakoniec som si však povedala: „Andrea, nevadí.“ Miki mal u mňa v počítači štrukturovaný životopis a univerzálnu žiadosť o univerzálne zamestnanie a mňa napadlo, že KIA v Žiline stále hľadá ľudí a ponúka aj ubytovanie. Tak som si vygooglovala nejaké telefónne kontakty (opäť raz na agentúry, fuj) a zavolala. Príjemný mužský hlas mi ochotne opísal pracovné a platobné podmienky a rovnako aj rôzne ponúkané bonusy. Znelo to fajn a Miki bol opäť nadšený. Povedal mi však: „pani, povedzte mu radšej hneď na začiatku, aký som.“ Zostala som zarazená. Len mu to povedz... povzbudzoval ma pohľadom Miki. „Ehm...nóó... viete...“, začala som neurčito habkať do telefónu...“pán Š. je Róm. Je to problém?“ V slúchadle ticho. Po chvíli prehovoril príjemný mužský hlas: „Nie, pravdaže, nie. V zásade s tým žiadny problém nemáme. Niekedy sa síce stane, že na ubytovni s nimi nechcú chlapi bývať, ale problém to nie je. Ak je slušný a ochotný pracovať, nevidím v tom absolútne žiadny problém.“ Znelo to povzbudivo. „Pošlite mi jeho základné údaje SMS-kou a ja vám dám vedieť, kedy je prijímací deň. Kedy a kde sa bude musieť dostaviť.“ Super, ďakujem vám. Odoslali sme Mikiho údaje a nikto sa nám nikdy neozval. Štyri pokusy, štyri neúspechy. Štyrikrát spĺňal všetky podmienky pre nekvalifikovanú pracovnú silu a štyrikrát sa s ním nikto nestretol. Škoda, mohli aspoň vidieť bezdomovca v značkových handrách.Po poslednom neúspechu som bola fakt že frustrovaná. A Miki tiež. Povedal, že hlavne kvôli mne. V našom meste bol už asi všade. „Vždy hovoria, že sa ozvú a nikdy sa neozvú. Aj som si zohnal od bratranca mobil, aby mi mali kam volať, ale oni nevolajú.“ Miki sedel zronený na stoličke v moje kancelárii a počúval CD-čko skupiny Exil, ktoré má už roky, ale nemá CD-prehrávač, tak si ho chodí počúvať tam, kde mu dovolia. Zrazu ku mne zdvihol čierne oči, v ktorých sa zaleskli slzy. „Viete čo pani sociálka? Viete čo by som chcel najviac? Chcel by som byť biely. Všetko by bolo inak. A lepšie. Normálne by som robil, mal byt a ženu. Ale takéhoto ma dobré ženy nechcú. Všetky chcú niekde bývať a mať peniaze.“ V očiach mal už slzy ako hrach. „A ja som najtmavší z celej rodiny.“Čo urobíte s malým nešťastným Rómom, ktorý sedí vo vašej kancelárii a plače, pretože chce byť biely? Zvláštna situácia, niekto by sa možno aj pobavil. A ja som skutočne nevedela čo robiť. Začala som teda zo seba neohrabane súkať frázy typu: „Byť Rómom predsa nie je žiadna hanba... nesmieš sa hanbiť za svoj pôvod, buď naň hrdý... atď. ... bla-bla-bla... až som si uvedomila čo to vlastne rozprávam a komu. Tak som ho len objala okolo pliec a spoločne sme počúvali skupinu Exil. Po chvíli si Miki utrel nos a povedal: „Ja som tak rád, že vás mám pani sociálka, lebo vy ste dobrá a všetkým som už povedal akú ja mám dobrú pani sociálku. Ale neviem prečo mi tak pomáhate.“ Zadíval sa na mňa spod šiltu novej čiapky.V duchu som sa, priznávam, že s dojatím zamyslela. Možno preto, že nie si zlý človek Miki, možno preto, že si neuveriteľný smoliar a život ti zabudol dať šancu, možno preto, že si taký malý, chudý a bezzubý. Možno preto, že sme spolu jedli čokoládu, že si mi požičal CD-čko skupiny Exil a doniesol „guličkové“ žuvačky. Ja fakt neviem. Možno preto že ma voláš pani sociálka a chodíš ma pozerať len tak, alebo preto, že si tak smiešna a naivne myslíš, že byť biely je tá najlepšia vec na svete.