Ako som zistila pravdu o sebe. :-(

Verne ma čakal v tajnej skrýši. Bol v kľude, pretože vedel, že aj tak sa vrátim, a zatiaľ sa vždy dočkal.Po dlhej, strááášne dlhej dobe som vytiahla svoje najstaršie denníky a začala sa v nich len tak prehrabávať. No proste ma to napadlo. Bola som chorá a ležala som u našich, vo svojej starej izbe. Áno, áno, áno, samostatná, vzdelaná a sebestačná žena, pricupkala a vďačne znášala maminkinu starostlivosť. Keďže telenovely a časopisy ma po týždni prešli, vytiahla som svoju minulosť. A poviem vám, bolo to strašné. Myslím si, že ak by si niekedy v budúcnosti podobné veci mala zapisovať moja budúca dcéra, asi by som ju vytrieskala a zamkla minimálne do tridsiatky na nejakom pustom ostrove.Vždy som sa pritom považovala za "nadpriemerne" inteligentné dieťa, nepochopené rodičmi a svetom, s hlbokým vnútorným životom a neskutočným talentom vystihnúť a preniknúť k podstate všetkých vecí. Proste taký malý filozofický zázrak. Lenže z toho, čo som si prečítala, celkom jednoznačne vyplývalo, že som bola obyčajný "vypatlaný pubertálny parchant", ktorý si nedal od nikoho poradiť a robil desné kraviny. Moje denníky, to je vlastne súbor flámov, chľastačiek, citových výlevov týkajúcich sa vždy iného "pána úžasného", nekonečné drísty ohľadom starostí o postavu a šatník, podfarbené sebaľútosťou a pocitmi ublíženosti. Pane Bože???!!! - bola som obyčajný teenager - presne taký, nad akými dnes krútim hlavou a učiteľským tónom prenášam vety typu: "No tak to je pekná budúcnosť ľudstva, títo hajzlíci. Len to nasáva, fajčí, droguje a sexuje. A kde to má rodičov? Sú toho plné nočné kluby, že sa tam človek cíti ako pioniersky vedúci, keď si chce raz za čas niekam vyraziť." Až teraz som zistila, že som robila presne to isté. Bola som rovnako drzá, arogantná, vulgárna a trápna ako všetky tie násťročné slečny "prsiace sa" v kluboch a ktoré mi dnes tak neskutočne lezú na nervy. S mojimi zrelými a uvedomelými kamoškami si ich premeriavame ironickými pohľadmi a nazývame ich jednoducho "pipiny". A naši zrelí a uvedomelí partneri sa len smejú a vravia: "Ale, ale kočky, starnete a žiarlite." No to určite! My sme také trápne nikdy neboli, reagujeme okamžite a tvárime sa pobúrene.A teraz, sama nemôžem uveriť tomu čo čítam v starých zošitoch podpísaných mojim menom. Chvíľu tajne dúfam, že som to nepísala ja. Zahanbene sa obzerám po prázdnej izbe a rýchlo vraciam denníky späť do tajnej skrýše. Ešte že si to nikto nikdy neprečíta. Napadlo ma tiež, že by som tieto nepríjemné dôkazy vlastnej trápnosti mala čo najskôr zniesť zo sveta. Spáliť alebo zaliať do betónu niektorého nového parkoviska. Lenže je celkom možné, že o takých 15 rokov sa na ne budem dívať s väčším pochopením. Presne s takým, s akým sa odo dnes budem dívať na hihňajúce sa pipiny v nočných kluboch. Už sa nepripojím k ironickým poznámkam mojich zrelých kamošiek, aj keď sa im to možno bude zdať zo začiatku čudné. Za žiadnu cenu však neprezradím, prečo som zrazu taká tolerantná. A dúfam, že ani vy?!