Ako som vtedy naznačila, naším cieľom je najväčšia sústava vodopádov na svete, Iguazu. Rozprestierajú sa na rieke Iguazu, jedna pätina je na brazílskej strane a zvyšné štyri na argentínskej.
Prvý vodopádový deň ich ideme pozrieť do Argentíny. Tu je tá väčšia časť a mne sa tu aj viac páčilo. Na hraniciach to ide oproti včerajšku rýchlo a o pár minút sme v Národnom parku.
Časť skupiny sa plaví loďkou až k vodopádom, my zvyšní si zatiaľ prejdeme dolnú trasu.
Vedie cez tropický les, všade naokolo je plno zelene, vtáky kričia, motýle poletujú a občas stretneme nejakého plaza.
Pri reštauráciách sú klietky, kam sa môžu schovať ľudia, ktorí sa nechcú podeliť o svoje jedlo s nosáľmi. Vraj sú veľmi drzí , teda myslím tie zvieratá, a keď im odmietnete dať aspoň kúsok, vezmú si jedlo násilím. Fotky zranených rúk na výstražných tabuliach sú toho dôkazom.
My sme ich pár videli, ale nielenže sa nášho jedla nedomáhali, oni sa dokonca s nami nechceli vôbec baviť a utekali preč.
Náš argentínsky prievodca Matias nám ukazuje rôzne zaujímavosti, napríklad hniezdo divokých minivčeličiek.
Alebo veľkého mravca, ktorý veľmi štípe a Indiáni ho používali pri rituáloch dospelosti chlapcov.
Toto tiež pôsobí hrozivo – liana, ktorá sa ovíja okolo stromu, až ho nakoniec úplne zabije.
Cestou vidíme rôzne vodopády, majú aj mená, ale už som väčšinu pozabúdala, však ani oni nepoznajú moje, tak sme si kvit. Nech sa páči, pár fotiek.
Ak sa nemýlim, tak tento vodopád sa volá Garganta del Diablo, čiže Diablovo hrdlo. Nachádza sa na hranici Brazílie a Argentíny a je najväčší.
Tieto sa volajú Dve sestry.
Keď sa vrátia ostatní, čo boli na lodi, prejdeme ešte dve trasy. Je horúco a vlhko, teplota okolo 35 °C.
Pozrieme si, čo bolo v pláne, odvezieme sa vláčikom, prejdeme sa ponad vody, v ktorých plávajú obrovské sumce a iné ryby, na kameňoch sa vyhrievajú korytnačky a všade je plno ľudí, plazov, motýľov a samozrejme vodopádov.
Potom ideme na trojmedzie, miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Vľavo je Paraguaj, vpravo Brazília a medzi nimi rieka Paraná. No a fotené je to z Argentíny. Kotúče sú vo farbách jednotlivých štátov.
Vrátime do Brazílie a ustelieme si poslednýkrát.
Už nás čaká len deň posledný, aj to ani nie celý, lebo večer odlietame domov. Ráno odchádzame do Národného parku tu v Brazílii.
Ako som písala, štyri pätiny vodopádov sú na argentínskej strane, pätina na strane brazílskej, a tú si ideme pozrieť dnes. Niektorí z našej skupiny si vodopády pozrú aj z vrtuľníka. Desaťminútový zážitok vyjde na 110 eur.
Na rozdiel od včerajška sa ide len po jednej trase, takže vyzeráme ako procesia bez krížikov a baldachýnov. Ak sa chcete odfotiť, musíte vystihnúť správne miesto a chvíľu, aby ste na fotke okrem vody nemali aj cudzie ruky alebo hlavy. Je to dosť náročné.
Ľudia kráčajú k vodopádom, cestou tam sú suchí a cestou späť kráčajú premočení. V tomto horku to vôbec nie je nepríjemné. V suveníroch sa dobre predávajú pršiplášte a vodotesné obaly na mobily.
Ako pribúda vody, ubúda svetla a farieb, fotky sa stávajú monochromatickými, akoby som vodopády fotila pred sto rokmi.
Táto trasa trvá asi hodinu.
Videli sme všetko, čo bolo treba, a už je najvyšší čas sa s vodopádmi rozlúčiť. Dáme si posledný brazílsky obed a pomaly odchádzame domov. Lety na seba pekne nadväzujú, všetko stíhame a vo Viedni dokonca všetci nájdeme svoje kufre. Ako sa hovorí - a ja to používam v článkoch tiež dosť často – koniec dobrý, všetko dobré.
