Tohtoročnú tradičnú grécku dovolenku sme netradične začali hneď na začiatku júna. Z množstva nami ešte nenavštívených ostrovov sme si vybrali kykladský Ios. Rovnako ako vlani a predvlani a ešte aj inokedy sme cieľ dosiahli na etapy. Prvá bola letecky na Santorini, kde sme len pozreli, či sa niečo v hlavnom meste Fira zmenilo, a prespali sme v rovnakom hoteli aj v rovnakej izbe ako minulý rok.
Druhá etapa pokračovala na ďalší deň loďou. Takže po nejakých zanedbateľných tridsiatich šiestich hodinách od opustenia domova prichádzame do nášho domova prechodného stojaceho pár metrov od mora.
Domáci sú veľmi milí, scestovaní, navštívili 126 krajín sveta a hlavne si svoje cesty aj pamätajú. Na stene majú tanieriky zo všetkých krajín, ktoré navštívili a medzi nimi je aj jedna dobre známa.
Na Slovensku boli pred dvoma rokmi, okrem iných miest v „Ziline“ aj v „Cicmanoch" - Gréci nepoznajú ž, š, č a ďalšie šušľavé hlásky. Pamätajú si, ako veľmi im chutili bryndzové halušky a milujú čapovanú kofolu. Halušky majú odfotené v mobile.
Len čo sa vybalíme, ideme si obzrieť okolie. V miestnej cestovke si objednávame exkurziu pre nás dve na miesta, kam by sme sa bez auta nedostali. Pozrieme si jedálne lístky reštaurácií aj cestovné poriadky autobusu.
Prvú iosskú večeru si dáme v reštaurácii Afrodita, ktorá je v gúgli cenená svojou polohou na promenáde a výhľadom na západ slnka. Bejvávalo!
V súčasnosti je po promenáde aj po výhľade a od pondelka do soboty počuť spoza nepriehľadného plota neustále búchanie strojov, ktoré sa snažia zničiť rozšíriť prístav s cieľom dotiahnuť sem tie obrovské lodné hotely, ktoré v konečnom dôsledku ostrovu okrem znečisteného mora nič neprinesú. No dobre, možno si ľudia z lode kúpia nejaké magnetky alebo si dajú v bare drink. Všetko ostatné budú mať na lodi.
Podporíme teda tohto chudáka, ktorému vzali dobrú polohu aj pekný výhľad a dáme si u neho jemistu a biftekia, čo je v prvom prípade plnená paprika a paradajka a v druhom mäsové placky pečené v trúbe.
Na druhý deň sa odvezieme autobusom do hlavného a súčasne jediného mesta na ostrove, ktoré sa volá tradične Chora. Doobeda je tu pokojne, sem turisti nechodia kvôli pamiatkam, aspoň nie väčšina z nich. Sem sa chodí v noci žúrovať. Takže si môžeme pozrieť mesto, vyšplhať sa na okolité kopčeky a pofotiť si kaplnky, kostolíky aj mlyny a nedeliť sa pritom o miesto so stovkami ďalších turistov.
Navštívime múzeum, kde toho zas až tak veľa nie je. Toto je tabuľka, na ktorej je uvedený mesiac pomenovaný po Homérovi.
Nejaký staroveký dekrét.
Mažiar starý viac ako 4000 rokov.
Ešte tam boli nejaké kosti zvierat a pár pazúrikov a črepov. WC nebolo pre návštevníkov dostupné - po tom, ako sme ho nevedomky použili, prišla pani a špagátom ho zahradila.
Naobedujeme sa v reštaurácii, kde podávajú jedlá starej mamy. Musím povedať, že babke sa to podarilo veľmi dobre.
Nie je zlé prísť sem ani večer. Od kaplnky nad mestom sa fotí západ slnka, ale také krásne zábery, aké som videla na nete, sa mi urobiť nepodarilo. Vyzerajú, akoby ich fotili priamo zo strechy kaplnky, možno dronom. No, zas nemusím mať všetko.
Navečeriame sa v reštaurácii pri mlynoch. Je to jedna z tých, v ktorých pripravujú tradičné jedlá, a tie sú na Iose v menšine. Tento ostrov nie je až tak veľmi grécky.
Chcem zaplatiť. Pani sa pýta: "Kas or kard?" Myslí tým "cash or card", že či budem platiť hotovosťou alebo kartou. Odpovedám, že "kard". Pani sa s úsmevom znova pýta: "Kas?" "Kard", nedám sa zviklať. Úsmev zmizne, pani na mňa vrhne škaredý pohľad a volá ma k platobnému terminálu.
Hovoríme si smutne, že sa sem už asi nebudeme môcť vrátiť, čo je škoda, lebo varia dobre. Potom sa z toho vyspíme a na druhý deň prídeme opäť. Pre istotu ale zaplatíme "kas".
Keď sa jeden večer vraciame do nášho hotela, z autobusu, ktorý práve dorazil do Chory, vypadne stovka tínedžerov, na tvári majú namaľované nemecké vlajky, aj keď nie všetci sú Nemci. Vôbec nezaháľajú a jednotlivé partie dievčat a chlapcov sa navzájom predstavujú. Ako to potom bolo ďalej, neviem, my odchádzame, ale určite boli žúrky ako sa patrí, bary sú nachystané a dobre zásobené. A nebojte sa, ak aj nemáte nič trendy na seba, všetko sa dá kúpiť.
Na ďalší deň máme trojhodinovú exkurziu, ktorú sme si objednali v cestovnej agentúre. Za 150 eur dostaneme elegantnú čiernu limuzínu - zvonka vyzerá trochu ako pohrebné auto. K tomu máme šoféra. Volá sa Giannis a hovorí takou angličtinou, že mu celkom rozumiem.
Prvá zastávka je Paleokastro. Kedysi to bol hrad, dnes už len ruina, a ešte aj tá poriadne schátraná. Giannis nám síce povedal, že má tristo rokov (teda hrad, nie on), ale podľa mňa aj podľa nejakých iných zdrojov je o dosť starší. A možno len Giannis neovláda anglické číslovky.
Jediné, čo je zachované, je biela kaplnka, ale tá je omnoho mladšia. Každý rok v septembri sa tu koná nejaká tradičná oslava a tri miestne rodiny zabezpečia všetko potrebné – jedlo aj pitie.
Od hradu pokračujeme autom k tomu, čo nás zaujíma najviac, k hrobu slávneho básnika Homéra, ktorý sa po grécky volá Omiros.
Už sme jeho bustu videli v prístave.
Ja viem, aj som to kedysi v nejakej svojej reportáži písala, že je otázne, či vôbec žil, ale na Iose ma presvedčili. V múzeu v Chore bola tabuľka – kalendár, na ktorom bol uvedený jeden mesiac nesúci Homérovo meno (ak ste si nevšimli, rolujte kúsok nahor). O tom, že je pochovaný na Iose, písali starovekí historici Pausianas i Herodotos. Aj najnovšie archeologické výskumy tieto informácie vraj potvrdzujú. A ako sa dostal Homér na Ios?
Viaže sa na to množstvo legiend. Jedna hovorí, že Homérova matka Klymené, ktorá pochádzala z ostrova Ios, ho nechala po pôrode v Aténach, pretože bola chudobná. A tak Homérka uložila do hniezda záchrany, prípadne ho pohodila niekde v Agore, za posledné drachmy si kúpila lístok na trajekt, a vrátila sa domov sama, aby ju neohovárali, že sa v hlavnom meste zopsula. Keď bol Homér starší, v delfskej veštiarni mu vyveštili, kde nájde matku, a pretože nemal dôvod o Pýthiiných slovách pochybovať - však tá sa nikdy nezmýlila, len jej veštby sa niekedy nesprávne chápali - vybral sa za mamou na ostrov Ios.
Iná legenda hovorí, že keď bol Homér malý, piráti zabili jeho matku a jeho oslepili. On sa potom túlal po svete, hral na lutnu a spieval o Tróji a o Odysseovi, a nakoniec sa vrátil na Ios a po smrti ho pochovali vedľa matky.
Aj o jeho smrti sú rôzne legendy. Vraj neuhádol hádanku, ktorú mu dali deti rybárov:
„Čo sme chytili, to sme zahodili. Čo sme nechytili, to si nesieme.“
Nuž, aby som vás nemala na svedomí, tak radšej prezradím, že to boli blchy. Homér to neuhádol a zomrel od žiaľu, prípadne sa podľa inej verzie pošmykol, lebo bol zaujatý blším problémom a okrem toho aj slepý.
Giannis nám ponúka aj ďalšiu, patriotickú verziu. Na Iose bolo tak krásne, že z tej krásy až zomrel.
„Ako vedel, že je tam krásne, keď bol slepý?“ – nedá mi neopýtať sa sprievodcu. Odpovedá, že Homér mal priateľa a ten mu tie krásy opísal.
Nuž, niet nad dobré priateľstvo, že?
My máme viac šťastia, prežili sme a tak môžeme Ios obdivovať ďalej.
Ale aby som nezabudla – tu niekde by mal byť Homér pochovaný.
Tu stála strážna veža.
Giannis nás ešte zavezie k amfiteátru Elytisa, ktorý nie je starý, ale je postavený podľa starovekých divadiel, a ukazuje nám, akú má dobrú akustiku. Veľmi nás to neoslní, však sme také niečo, akurát o dosť väčšie a o pár tisícročí staršie, na svojich cestách po Grécku videli už neraz.
K zmapovaniu starých koreňov Iosu nám ešte chýba nálezisko Skarkos. Pochádza z tretieho tisícročia pred naším letopočtom a je jedným z najvýznamnejších a najzachovalejších na Kykladách. Boli tu nájdené poschodové domy, zabudované kredence, truhlice, je tu niekoľko námestí. Vraj, píšu to tam.
Takto sme Skarkos videli z Chory.
Mne to pripadá len ako taká hromada šutrov ohradených špagátom. Vlani na Amorgose sa mi tie náleziská páčili viac, budovy boli zachovalejšie, nič nebolo ohradené a najzaujímavejšie bolo staroveké WC aj so zachovanými sedadlami. Ale Skarkos je zas o dvetisíc rokov starší.
Cestou späť nás navigácia vedie kamsi na súkromný pozemok a cesta končí v múre, tak sa tam motáme s mobilmi v ruke, až za nami z jedného domu vybehne staršia pani, ktorá tu býva, ale asi nie je pôvodom Grékyňa. Hovorí nám, že takýto pohľad ako na nás máva veľmi často, ale tento rok sme prvé. Nestihla sa obuť, lebo sa ponáhľala, aby nás vyviedla z bludného kruhu, a kus cesty nás takto bosá sprevádza. Tak to bol jeden z najsilnejších zážitkov tejto dovolenky.
V nedeľu si urobíme prací deň a navštívime verejnú práčovňu. Takto sme si to zvykli robiť asi dva roky dozadu počas cesty po Uzbekistane. Človek sa nemusí trepať s ťažkými kuframi, ani tráviť voľné chvíle prepieraním zvrškov v umývadle. Akurát to trochu lezie do peňazí.
Ale inak je to dobre vybavené, okrem práčok a sušičiek je tu wifi, WC a celkom pekný výhľad na prístav.
Po niekoľkých gréckych dovolenkách bez Monka sme sa ho teraz dočkali a tak každý deň pozeráme originálnu verziu s gréckymi titulkami ako kedysi. Raz ho aj počujeme z nejakého domu, keď sa prechádzame ulicami hlavného mesta.
Neodolali sme ani možnosti počas jedného dňa spoznať ďalší ostrov - Folegandros. Cesta trvá asi hodinu a pol. Najskôr sa tam najeme a potom okúpeme na pláži pri prístave. Voda sa mi zdá o čosi teplejšia ako na Iose. Na pláži sú WC zdarma, kde sa dá prezliecť, to je super.
Po kúpaní ideme minibusom do hlavného mesta, ktoré sa tiež volá Chora. Cesta stojí 2,20 a trvá asi desať minút. Mesto vyzerá ako vymreté, je siesta. Tak si ho pozrieme a pofotíme, aspoň nám nikto nezavadzia.
Toto je Kastro, pôvodne to bol benátsky hrad z roku 1215, neskôr si obyvatelia z jeho stien postavili domy.
Múzeum na ostrove nemajú, všetky nálezy asi miestni zabudovali do svojich obydlí ako túto náhrobnú stélu. Aj v kostole sú vraj nejaké.
Podvečer sa otvárajú jednotlivé obchody a reštaurácie a v meste je zrazu kopa ľudí, netuším, kde boli doteraz všetci poschovávaní.
Boli sme sa zdola pozrieť pri západe slnka na slávny kostol Panagia.
Aj týmto sa páči.
Na večeru si dáme miestnu špecialitu matsata – sú to ručne robené cestoviny, také široké dlhé rezance, ktoré podávajú s mäsom, napríklad z kohúta, kozy, kravy či králika. My sme si dali s mletým mäsom a chutilo to podobne ako bolonské špagety.
Potom ideme späť do prístavu čakať na loď.
Loď mešká vyše hodiny a na Ios sa teda vrátime až po polnoci. Nevadí, ráno stihneme aj kúsok Monka a nič nám neujde.
Týždeň ubehol ako voda, je tu predposledný deň. Ten si nechávame ako oddychový.
Domáci pán má dnes oblečené tričko s nápisom SLOVAKIA - hovorí, že to kvôli tomu, že zajtra odchádzame.
Večer ideme ešte pozrieť západ slnka ku kaplnke za prístavom.
Potom už len dobalíme kufor a na ďalší deň ráno odchádzame loďou na Mykonos, odtiaľ lietadlom do Viedne a ďalej tak, ako veľakrát - autobusom do Bratislavy a vlakom do Žiliny.
