Lietadlo z Madridu do Sao Paula odletelo bez nás. Áno, pribehli sme kvôli meškaniu predošlého letu o čosi neskôr, ale problémom bolo, že medzitým naše miesta predali iným záujemcom a v lietadle ostalo len päť voľných miest, pričom nás bolo desať.
Tak nám letecká spoločnosť našla ďalší let na druhý deň a zvyšný čas nám dopriala stráviť v špičkovom hoteli. Už nás tam čakal balíček s večerou a na druhý deň naozaj luxusné raňajky so všetkým, čo sme si vedeli predstaviť.
Do Sao Paulo sme prileteli opäť o hodinu neskôr a už na chodbe letiska nás pracovníci odchytávali a ubytovávali. Ďalšie dve hodiny sme na letisku neúspešne hľadali svoje kufre a vypĺňali reklamačné protokoly.
Nevadí, do tretice všetko dobré. Do hlavného mesta Brasilia sme prileteli načas, ale aj keby nie, ďalej neletíme a tak môže byť letecká spoločnosť bez starostí. Ubytovaní sme v hoteli s nebrazílskym názvom Kubitschek.
A viete prečo? Lebo hotel nesie meno po prezidentovi Brazílie, ktorý dal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vybudovať na „zelenej lúke“ súčasné hlavné mesto Brasilia. Meno mal po matke, ktorá mala české korene.
Ideme sa teda pozrieť, ako sa mu vo výstavbe darilo.
Máme miestneho sprievodcu Wagnera, ktorý nám hrdo ukazuje všetky budovy a stále fotí - Brasiliu aj nás. Je veselý a bodrý, hoci má na nohe ortézu, na rozdiel odo mňa, ktorá mám obe nohy v poriadku, ale som nevyspatá a moja nálada tomu zodpovedá. Mesto sa mi zdá škaredé, budovy jednotlivých ministerstiev mi pripomínajú žilinské veľkogaráže.
Ale ja na umenie naozaj nie som odborníčka, však som o tom písala už pred takmer dvadsiatimi rokmi, vám by sa Brasilia možno páčila.
Mesto má pôdorys v tvare lietadla.
Vojenský obelisk – v pamäti mi utkvela hlavne ozvena pod oblúkom. Tu urobil Wagner v poradí asi tridsiatu ôsmu fotografiu.
Mesto je bez ľudí, však čo by tu aj robili, hovorím si v duchu. Ale veď som videla Užice v Srbsku a prežila som, prežijem aj Brasiliu. Celkovo mám pocit, že som niekde v Biškeku alebo v Oši, len namiesto Lenina sa na námestí týči Kubitschek a domáci nemajú šikmé oči.
Manželia Kubitschekovci a za nimi pán Kubitschek s kosákom a kladivom.
Toto je budova parlamentu. Je postavená ako písmeno H, čo znázorňuje tri správne vlastnosti, ktoré by mali zástupcovia ľudu mať, a to „honra“ ako česť, a zvyšné dve som zabudla.
Mesto navrhoval architekt Oscar Niemeyer, žiak Le Corbusiera, a spolu s autorom projektu Lúciom Costom vybudoval mesto za štyri roky. Dostal za to uznanie a Leninovu cenu mieru od Sovietskeho zväzu.
Zaujímavé je, že zomrel vo veku nedožitých 105 rokov a ešte v stovke projektoval vysielač v hlavnom meste.
Pozrieme si kaplnku Dona Bosca. Síce tu nikdy nebol, ale podľa jeho zapísaného sna sa Juscelino Kubitschek rozhodol vystavať hlavné mesto Brasilia a Don Bosco je jeho patrónom.
Je tu dokonca aj akože pochovaný – v kópii jeho hrobu s kópiou jeho tela sú nejaké jeho pravé ostatky.
Po skončení dnešnej prehliadky sa rozbehneme dokúpiť potrebné ošatenie. Vyrabujeme C&A a ja svoj šatník obohatím o tričko, kraťasy, spodnú bielizeň a tri páry ponožiek.
V obchodnom dome straší víta deti Santa Claus s otvorenou náručou.
Na druhý deň, keď sme už vyspatí, sa mi Brasilia zdá o kúsok krajšia. Možno je to aj tým, že svieti slnko.
Navštívime Metropolitnú katedrálu Panny Márie. Tí štyria ľudia pred ňou sú evanjelisti.
Interiér katedrály
Včera sme videli kópiu hrobu Dona Bosca. V katedrále majú zas presnú kópiu Michelangelovej Piety, povolenú Vatikánom. Zabudla som ju odfotiť, ale vďaka pozornejším spolucestujúcim ju mám tiež. Tak ak sa vám za Pietou nechce trmácať do Vatikánu, môžete si skočiť do Brasilie.
Toto je kostol Panny Márie Fatimskej. Dcéra manželov Kubitschekovcov ochorela a liečila sa v Portugalsku. Sľúbila Panne Márii, že keď vyzdravie, nechá postaviť v Brasilii kostol. To je tento – má tvar pokrývky hlavy, aké nosia mníšky karmelitánky.
Most Juscelina Kubitscheka.
Jašteričky
A všadeprítomná vianočná výzdoba.
Po dobrom a lacnom obede – toto bolo aj s pivom za cca 6 eur – vyrážame spoznávať ďalšie skvosty Brazílie.
Po štyroch hodinách sme v meste Alto Paraiso. Je známe hlavne medzi ufológmi, pretože tu poletujú húfy mimozemšťanov. To tvrdia tí, čo ich videli na vlastné oči. Ja som na vlastné oči videla akurát suveníry v obchodoch a pred nimi.
Kvôli ufónom sme sem však neprišli, cieľ našej cesty je Národný park Chapada dos Veadeiros. Sú tu vodopády, ku ktorým vedie niekoľko trás. My s manželom sme si vybrali kratšiu - po červenej, ostatní idú po dlhšej, žltej. Chvíľu som v pohode, ale čím ďalej, tým zo mňa nadšenie pre sub- či akú tropickú faunu a flóru opadáva. Ako Damoklov meč nado mnou visí čas štyroch hodín, ktorý máme určený na výlet a obava, že sa k vodopádom ani nedostanem.
Cesta vedie občas celkom rozumne, vtedy sa snažím zrýchliť, ale viac ako polovicu trasy sa ide po všelijakých balvanoch a koreňoch stromov.
Moje pohodlné tenisky sú v kufri bohviekde, kráčam v poltopánkach, v ktorých som cestovala. Však čo to tu nejako neupravia? Veď som zaplatila za vstup a čo z toho mám? Visutý most, termitisko, liany... šomrem si v duchu.
Povedali sme si, že pôjdeme dve hodiny tam a dve späť, aby sme sa stihli vrátiť. Tesne pred vypršaním polcesty už počujeme hukot vodopádov. Lenže pred nami sú posledné metre a tie vedú strmo dolu, samozrejme po balvanoch. A tak rezignujem. Dávam manželovi foťák, aby som aspoň videla, kvôli čomu sa terigám štyri hodiny nadarmo.
Na spiatočnej ceste si predstavujem, ako dobre by mi bolo v klimatizovanej budove Národného parku s ponukou chladených nápojov, čistého WC a rýchleho internetu.
Čas sme prešvihli o osem minút, ale aj tak sme prišli ako druhí v poradí. Ak si niekedy budete vyberať trasu, choďte po žltej. Je síce dlhšia, ale späť vás môže vziať autobus, ktorý zváža podobných neborákov ako som ja. Na červenej táto služba nie je.
Po príchode do hotela sa stretávame so svojimi stratenými kuframi. Teda nie všetci, dva kufre ostali v Brasilii. Ja patrím medzi tých šťastnejších, manželov kufor budeme hľadať zajtra na letisku.
Aby mi nebolo ľúto, že som nevidela vodopády, na druhý deň ideme okolo iného. Volá sa Sao Bento a v jazere pod ním sa vykúpeme. Voda je tak akurát, má nejakú žltú farbu, asi obsahuje veľa minerálov.
Podvečer dorazíme na letisko v Brasilii a tam sa aj poslední dvaja z nás stretnú so svojimi kuframi. Takže sme komplet a môžeme odletieť. Naším cieľom je Belo Horizonte – piate najväčšie mesto Brazílie.
Po hodine letu vystupujeme v hlbokej noci, ale ráno si mesto tak zrýchlene prezrieme.
Takto vyzerá z výšky.
Toto je kostol sv. Františka z Assisi, dielo nám dobre známeho Niemeyera (ten, čo naprojektoval Brasiliu a zomrel ako takmer stopäťročný) z roku 1943. Postavený je zo železobetónu, vnútri je tiež moderne poňatá krížová cesta. Kostol je zapísaný na zoznam pamiatok UNESCO.
A tu sú budovatelia hlavného mesta pohromade. Na fotke chýba Kubitschek, ten je tam tiež, sedí na lavičke, ale motali sa mi tam ľudia, tak mi snáď prepáčite.
Od UNESCA k UNESCU – tak by sme mohli nazvať dnešnú cestu autobusom. Jednu pamiatku som vám pred chvíľou ukázala, druhá nás čaká v dedine Congonhas. Je to bazilika Bon Jesus de Metosinhos postavená medzi rokmi 1757 a 1875. Akože nie je nepekná, ale napríklad v Žiline sú pár metrov od seba tri podobné kostoly, tuším aj o kúsok staršie, a nevšimla som si, že by sa o ne UNESCO a turisti nejako veľmi trhali. Ale ja tomu nerozumiem, to som už písala, však odborníci asi vedia, prečo je to tak.
Do tretice všetko dobré, teda chcela som povedať, že do tretice dnes navštívime UNESCO kostol sv. Františka z Assisi v Ouro Preto.
Aj samotné mesto Ouro Preto je zapísané v UNESCO. Je to staré - pochopiteľne na brazílske pomery - banícke mesto, jeho meno znamená „čierne zlato“. Vyzerá ako taká väčšia Banská Štiavnica s lepším počasím.
V Ouro Preto sme len jednu noc a ráno sa presúvame ďalej, naším dnešným cieľom je Petrópolis, mesto nesúce meno po cisarovi Pedrovi, ktorý tu mal svoj letný cisársky palác, pretože je tu príjemnejšie podnebie ako v Riu.
Cisársky palác
Mestečko je príjemné, je tu veľa pekných víl, v ktorých býval cisárov doprovod a priatelia.
Aj v Petrópolise sa zdržíme len krátko, ráno odchádzame do ďalšieho mesta o nejakých 65 kilometrov ďalej. Nie je ním nič iné, ako bývalé hlavné mesto Rio de Janeiro.
Myslím, že na začiatok by toho bolo dosť, asi som vás poriadne uťahala a máte z Brazílie v hlave mišmaš. Nič si z toho nerobte, ja tiež.
Tak vás tu nechám chvíľu oddýchnuť a stretneme sa o pár dní trebárs niekde na Copacabane. Dobre?
