Po raňajkách opúšťame príjemné mestečko Paraty a mierime do najväčšieho mesta amerického kontinentu, do São Paula.
Cesta trvá asi sedem hodín, ale posledné dve hodiny sa vlečieme cez samotné mesto. Rozmýšľam, či ľudia v autách, čo sa vlečú s nami, idú do práce, alebo sa z nej odvčera ešte nedostali domov. Je okolo poludnia, tak neviem.
Ubytovaní sme priamo v centre, podobne logisticky vhodné ubytovania máme po celej ceste. Teraz bývame na rohu jednej z najdôležitejších ulíc São Paula, takmer tri kilometre dlhej Avenida Paulista.
Hneď ako sa vybalíme, ideme sa najesť. Doteraz sme sa vždy stravovali v samoobslužných bufetoch. Pri vstupe sme dostali kartičky, naberali sme si, čo kto chcel, presne ako keď máte dovolenku all inclusiv, akurát na konci bufetových stolov nám tanier s jedlom odvážili, zapísali na kartičku a pri východe sme podľa kartičky zaplatili. Takže na rozdiel od all inclusiv si pri tomto systéme ľudia dávajú dobrý pozor, čo si naložia na taniere, a neostáva po nich plno rozprplaného jedla.
Teraz sme v inom type reštaurácie. Na bufetových stoloch sú šaláty a prílohy. Je tu oveľa bohatšia ponuka – napríklad celý bochník parmezánu, z ktorého sa postupne vydlabáva vnútrajšok. Keď sa posadíte k stolu, neustále sa okolo vás obšmietajú čašníci, ktorí vám ukazujú napichnuté mäsá na vidlici a režú vám to, na čo ukážete. Táto reštaurácia je viac nóbl, máme aj látkové obrúsky, a tento spôsob stravovania je vhodnejší pre tých, čo veľa zjedia, pretože sa nič neváži, zaplatíte fixnú sumu plus nápoje.
No dobre, najedli sme sa, aj zmrzlina bola, a teraz môžeme ísť ďalej. Zájdeme do parku, ale už sa stmieva, múzeá sú zatvorené alebo sa čoskoro budú zatvárať, je chladno. Chcem si dať čaj, ale ponúkajú iba ľadový, tak ten park len pretrpím, zatiaľ čo ostatní si vychutnávajú kávu.
Na druhý deň máme šesťhodinovú prehliadku São Paula s miestnou sprievodkyňou Elisabeth.
Pozrieme si neogotickú Metropolitnú katedrálu „starú“ 70 rokov.
Tu sa začínalo São Paulo. Toto je prvý postavený dom z roku 1554.
Hneď vedľa bývala nejaká markíza, ktorá bola milenkou kráľa Pedra tuším druhého, ale ľudia ju nemali radi, lebo fandili podvádzanej kráľovnej.
Celkovo na mňa pôsobilo São Paulo dosť chaoticky a nie veľmi sympaticky - staré pamiatky sa krčia medzi mrakodrapmi a treba si dávať dobrý pozor na osobné veci, väčšina ľudí nosí pre istotu batohy na bruchu. Nič pre mňa.
Toto by mal byť najstarší mrakodrap (ak som dobre dávala pozor).
Prejdeme sa japonskou štvrťou. Žije tu silná japonská komunita, ktorej predkovia sem došli pred sto rokmi. Najeme sa v samoobslužnom bufete, ktorý funguje rovnako ako tie, ktoré som vám popisovala pred chvíľou, ale okrem rôznych šalátov je tam bohatá ponuka sushi a okrem príboru môžete jesť aj paličkami. Sushi som vyskúšala, paličky nie. Akože dalo sa, ale že by som sa odteraz išla po sushi utĺcť, to nie.
Čo sme ešte videli? Bohémsku štvrť Vila Madalena s ulicou Beco do Batman husto pomaľovanou graffitmi.
Nejaké ikonické streetartové schody
Štadión s múzeom futbalu, kde si príde na svoje každý, kto holduje tomuto športu. Ja som s futbalom na tom ako so sushi, pozrela som si a ďakujem, stačilo.
Štadión sa z nejakého dôvodu nemôže fotiť fotákom, len mobilom, asi preto, aby som si kúpila kvalitnejší. Vnútri sa mohlo fotiť čímkoľvek.
Možno je São Paulo fajn, skvelé, nezabudnuteľné, pre mňa bolo trochu sklamaním. Proste São Paulo mi nesadlo, aby som to vyjadrila - dosť nevydareným - veršom. Ale zas za jeden deň sa toho nedá veľa vidieť, určite je tu aj množstvo múzeí a krásnych parkov. Veď mne sa aj New York začal páčiť až na tretí deň, asi mám dlhšie vedenie. Nevadí, ideme ďalej.
Tak ešte aspoň dve večerné fotky na udobrenie. A potom zavrieť okno a spať, zajtra vstávame zavčasu.
Ráno odchádzame z hotela bez raňajok, pretože po siedmej nám letí lietadlo do Foz do Iguaçu. Na letisku v São Paulo sme už tretíkrát počas tejto cesty, lebo keď sme leteli do Brazílie, zmeškali sme lietadlo a tak sme noc strávili v hoteli v São Paulo a pokračovali sme až na druhý deň. Dnes nemeškáme, ale máme čo robiť, aby sme sa za dve hodiny dostali k správnej bráne.
Let trvá niečo vyše hodiny a teda o chvíľu pristávame v meste Foz do Iguaçu. Posledná časť jeho mena napovedá, kvôli čomu sme dnes oželeli raňajky. Áno, vodopády menom Iguazu sú asi každému priaznivcovi cestovania známe. Ani vo vestibule hotela nemôžu chýbať (a neboli sme ešte ani v žiadnom takom, kde by chýbal vianočný stromček).
Ale dnes k vodopádom nejdeme. Je sobotňajšie dopoludnie a my sa spolu s polovicou Brazílie vlečieme v kolóne smerujúcej do paraguajského mesta Ciudad del Este, ktoré sa nachádza len tri kilometre od Foz do Iguaçu.
Naším cieľom - na rozdiel od tej polovice Brazílie, ktorá si tu ide lacno nakúpiť - je najväčšia hydroelektráreň na svete, ktorá leží na rieke Paraná. Volá sa Itaipú a stavali ju spoločne Brazílčania a Paraguajci sedemnásť rokov.
Najskôr si pozrieme dokumentárny film o výstavbe a priaznivom dosahu na životné prostredie a potom naladení očakávaním hukotu a striekania vody nasadáme do autobusu a vezieme sa k vyhliadke.
Neviem, ako ostatní, ale ja som celkom sklamaná. Vyzerá to, akoby elektráreň od čias natočenia filmu vyschla.
Určite to tak nie je a súdruhovia oboch bratských krajín neurobili chybu. Pozitívom zastávky na vyhliadke je fungujúce čisté WC a pitná voda zdarma.
Potom ideme autobusom ďalej, vidíme vodu striekať a určite aj hučí. Vezieme sa aj po hrádzi a priehrada je plná vody, ale už nikde nestojíme, takže nemám fotky a musíte mi veriť. Po hodine nás autobus vyklopí tam, kde nás nabral.
Elektráreň je zapísaná v Guinessovej knihe rekordov, človek takéto niečo bežne neuvidí, aj keby zrovna išiel od Liptovskej Mary do Gabčíkova peši, a však nakoniec to bolo celkom zaujímavé.
Keď už sme v tom Paraguaji, tak sa v ňom aj najeme. Je tu tiež systém bufetových stolov a celkom lacno.
Akurát, že sme asi prišli celkom k záverečnej, pretože čašníci postupne vykladajú stoličky na stoly, umývajú dlážky a hlavne už zavreli bufet, takže si nemôžem dať dupľu. Tak končíme aj my, vraciame sa naspäť do Brazílie, aby sme v Paraguaji neostali na noc.
Vlečieme sa ešte pomalšie ako doobeda opačným smerom, prejsť tri kilometre trvá takmer tri hodiny a jediným spestrením je pasová kontrola na hranici.
Všetko raz skončí, aj cesta z Ciudad del Este do Foz do Iguaçu. Čakajú nás už len dva posledné dni. O nich nabudúce.
