Viem, bolo to ťažké. Chápem ho. Staral sa o deti. Teda, ak sa to dá staranie nazvať. Ráno ich odviezol k starým rodičom a ďalej sa nestaral. Prečo si aspoň nenašiel prácu? Nemôžme žiť predsa stále na zemiakoch, z môjho malého platu nekúpim ani ovocie. Priznávam, nezvládla som to. Zlyhala som. Ako osobnosť, žena, matka, manželka. Nemohla som už však ďalej. Nechcela som sa zabiť, len som chcela nachvíľku zabudnúť na všetky tie starosti. Na to, kto vyzdvihne deti zo škôlky, z čoho navarím obed...čo bude zajtra. On ma stále klame. Myslí, že som hlúpa. Myslí, že nevidím ako sa mi v posteli vyhýba, aby sa ma nemusel dotknúť. Som taká špina? Mne je už jedno, že ma nepobozká. Ale čo deti? Pošle ich iba po chľast. Potom sa opije a hovorí, akoby mu bolo bez nás lepšie. Ale vieš čo? Nech mu je. Pomôž mi s tým kufrom, prosím ťa....
