Dotkla sa jemne špičkami prstov dlážky, aby sa uistila, či je naozaj na zemi. Necítila chlad, pretože ruky mala ľadové. Necítila rozdiel. Dlažba bola chladná, ale hriala ju. Prekrížené nohy si pritisla k hrudi a rozplakala sa. Plakala tak nahlas ako len vedela. Bolo jej jedno, či ju niekto počuje, pretože to bol jej momentálny pocit. Plakala tak dlho akoby sa všetko dalo vyplakať. V noci sa zobudila veľa krát. Veľa krát prešla po izbe, akoby niekoho čakala. Vedela, že nik nepríde. Teda skôr...vedela, že ON nepríde. Hľadela na kľučku dverí cez celú miestnosť a prisahala, že videla ako do miestnosti vchádza on. Bola to pravda. Ale to bolo pred rokom. Presne pred takým časom, keď boli vo veľkej miestnosti čerstvé kvety a nebolo cítiť ten puch, ktorý sa teraz vznášal vo vzduchu a po časticiach sa usádza na posledných spomienkach. Kanvica pískala. Odstavila ju automatickým chmatom a pokojne naliala do dvoch hrnčekov. Odpila si a ten druhý len úpenlivo sledovala. Zrenice sa jej rozšírili. „Doriti, prečo si ma tu nechal samú? Prečo si mi to urobil? Ešte kúsok z teba túžim mať.“ Šálka letela vzduchom a čaj sa pomaly vsiakol do plyšového koberca. Tak pomaly ako si ona uvedomovala, že už sa nevráti čas. Ten, kedy sa nemuselo hovoriť v minulom čase ......
