Bolo to na neuverenie

Na svete sa každý deň stávajú veci, ktoré sú nepochopiteľé, niečím čarovné, nestávajú sa každý deň a preto si ich ľudia pamätajú celé stáročia. Avšak aj bežné veci sa môžu stať neuveriteľnými, len ich musia ľudia tak vnímať. Bez toho koľko majú za sebou, majú tendenciu sa pretekať čo výnimočné zažili. Zažívam to každý deň. Mladí ľudia rozprávajú o tom, koľko vydržali vypiť a pritom sa búchajú na hruď. Je to dosť dobré, aby to bolo na neuverenie? Pre niekoho možno.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)


Toto sa môže stať každému, už len preto, že je doba, keď ľudia nemajú problém klamať, podvádzať sa, pretvarovať sa, aby si urobili život ľahší...
Bratislava, naše hlavné mesto, i keď mám občas pocit, že sa na Slovensku ani nenachádza. Nepoznám človeka, ktorého by ani trošku neovplyvnil život tam. Keď som tam prišla prvý krát s mojou sestrou navštíviť kamaráta, bolo mi smiešne, že všetci hovoria v každej vete: "Néééé!" Bratislava si vytvorila akýsi svoj jazyk a spisovne tam hovoria asi už len herci. Proste je tam život iný. Už keď som bola v tom "veľkom svete", bolo by na škodu neisť do nejakého veľkolepého nákupného centra a nestráviť tam pol dňa obzeraním výkladov a ochutnávaním miestnych špecialít pripravovaných za desať minút. Zašla som tam, nasadila som si čierne okuliare, na lepšie zapadnutie a nezistenie mojej identity. Pri vchode nás privítala slečna, ktorá tam stála očividne od rána a pritom sa usmievala a mala dokonalý make-up. Vôbec nevadilo, že jej kazí image vedľa spiaca bezdomovkyňa, ktorá si obsadila celú lavičku a aj jej okolie, pretože ju ľudia obchádzali veľkým oblúkom. Ľudia sa naháňali z jedného obchodu do druhého, aby našli možno niečo nové, čo ešte nemajú a nevyhnutne to potrebujú. Dievčatá sedeli na lavičke a bodovali miestnych fešákov, aby mohli ku koncu dňa zhodnotiť, aký mali deň.

Obchod, do ktorého som vošla voňal po vanilke a predavačka vyzerala dokonalo. Ako vo filme. Zjavne luxusný obchod, ale chodili tam aj ľudia, ktorí sa prišli len pozrieť, oklamať sami seba, že sú z vyššej spoločnosti a môžu si to dovoliť. Predavačka ma pár krát obkrúžila ako keď orol našiel svoju korisť. Robia to na zaradenie zákazníka a od toho sa odvíja aj čas, ktorý bude zákazníkovi venovať. Povrchné.
V obchode nebolo veľa ľudí, vlastne iba ja a dve mladé dámy. Prudko gestikulovali. Uznala som, že sú asi z toho, pre mňa neznámeho kraja. Cítila som sa tam sama, tak som k nim nenápadne podišla. Pravdu povediac, bola som aj zvedavá, o čom tak prudko diskutujú. Vedela som však, že to nebude nič o politickej situácii v našom štáte alebo niečo podobné.
"Sa poznáme už od malička, vážne ti vravím, že sa ti to hodí. Je to také sladké," povedala dievčina držiac v ruke miniatúrny svetrík krvavej farby. Našpúlila pery a lesk sa jej prehrnul z jedného kútika pier do druhého. Bol to ten typ dievčaťa, ktoré sa sledovalo v zrkadle svoju mimiku, ako drží svoje telo, či je všetko v absolútnom poriadku. Bola štíhla, vysoká, mala dokonalo prefarbené vlasy, ktoré si stále krútila okolo prsta a tvát anjela. Oblečenie, ktoré mala na sebe nenaznačovalo, že by bola odkázaná na masové zľavy. Kamarátka, ktorú chcela presvedčiť na ten mini svetrík, stála blízko nej a hlboko premýšľala. Bola o čosi nižšia, ale teda príroda jej nenadelila štíhlosti, skôr taká menšia gulička. Viem, že toto dievčatá robia, ale toto bolo príliš. Do toho malého svetríka by sa nevošlo ani trinásťročné dievča, nie dospelá vyvinutejšia žena.
"Nemyslíš, že sa mi nehodí?", pozrel na krásnu slečnu jej kamarátka, ktorá zjavne potebovala poradiť.
"Tá farbička je nádherná, hodí sa ti k očičkám, Zlatíčko!" Hrozné klamstvo. Prečo to ľudia robia? Klamú si navzájom, aby urobili toho druhého aspoň na chvíľku šťastným?
"Ahooojjjte, kočky," vrútila sa do predajne ďalšia mladá kráska, ktorá nechávala za sebou príjemnú vôňu kvalitného parfému. Prudko ich objala a pobozkala tak, aby bolo počuť zvuk bozku až ku mne. Hodila pohľad na sveter, primerala si ho k telu: " Naň som ja tučna, ale tebe sa bude hodiť," kývla na menšiu kamarátku. Asi minútu som hľadala miesto, kde by mohla mať tá dievčina "odloženú" tú svoju tučnotu. Menšia si teda schytila svetríček a zavrela sa v kabínke. Ľutovala som ju. Tie dve ostali a štebotali.
Dvere kabínky sa otvorili a dievčina si poťahovala svetrík, ktorý jej bol sotva po brucho. Nepridal jej teda na kráse. Vytŕčalo jej všetko, čo by chcela asi zakryť a jej obe kamarátky len rozhodili rukami, že je to perfektné. Dievčina sa otočíla v snahe poobzerať sa ešte ďalšom zrkadle, keď v tom sa stalo to, čo som najmenej čakala. Jedna z krások sa otočila na ďalšiu a prstom naznačila dávenie. Odišla som.

Všetko, čo sa stalo v tom obchode nieje niečo, čím by som sa pochválila, čo na neuverenie som zažila. Ale je to niečo, nad čím som sa zamyslela. Situácia, ktorá je v tomto svete asi bežná, ale pre mňa určite neuveriteľná. Neuveriteľná v tom, akí dokážu byť ľudia k svojím najbližším. K ľudom, ktorí im určite pomáhajú žiť tento život čo najkrajšie.

Monika Ullmannova

Monika Ullmannova

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pomaly sa stávam veľkou dámou Zoznam autorových rubrík:  škola aneb vedle tebe sedí umeO mne ...O živote ....Nezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu