Na ulici stretla pár známych, no nepúšťala sa do rozhovorov. Obchádzala obchody, no nepozerala sa do výloh. Len kráčala vpred, s hlavou vzpriamenou a jasným pohľadom. Nemocnica jej bola známa len ako dôležitý doplnok mesta. Zhlboka sa nadýchla a vošla dnu. A už nieje návratu. Prišla už sem, nevráti sa. „Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ mladá sestrička s uniformou splývajúcou s jej pleťou a starosťou v očiach ju chytila za ruku. Nepočula. Sústredila sa a rozmýšľala či odísť, utiecť. „Je vám dobre?“ tónom z kurzu prvej pomoci sa postavila pred bledú vyplašenú ženu. Strach a úzkosť teraz bežia oproti nej, ale nemá toľko síl bojovať. „Ach, áno ďakujem,“ opätovala jej jemný dotyk ruky. Výťahom sa odviezla na horné poschodie. Vnímala ľudí okolo nej, ale neodvážila sa pozrieť do strany. Chcela len vnímať seba. Teraz ako tam stojí v tom výťahu. Zničená vlastnými pocitmi. Dvere sa otvorili a jej ruka sa ocitla v ruke sanitára. Postarší pán stiskom ruky akoby naznačil nesúhlas s jej rozhodnutím. Chladnými chodbami kráčali takmer v rovnakom tempe, ale zvuk jej nových lodičiek bol rušivý a značne nervózny. Nohy sa jej chveli. Ležala tam nahá, plná hanby. Zakrytá len tenkou nemocničnou plachtou. „Bude to trvať chvíľku. Uspíme vás v sekunde. Máte ešte nejaké otázky?“ doktorka poklepala po injekcií a prižmúrením okom ju vzápätí skontrolovala. Mladá žena si dlaň položila na brucho: „Myslíte, že to niekedy pochopí?“
