Vanta!
Stále si mojou búrkou.
A bojím sa ťa rovnako.
Kde bola by som teraz,
keby som nechala dažďové kvapky,
aby ma uniesli,
tam
kde len ty vieš, ako zapadá slnko.
Búrka!
Kričím do vetra.
A snívam, že vrátim čas.
Ale niekedy ani kričať nepomôže,
ja si dni odratávam
ako piesok čo padá pomedzi prsty.
A spomínam na nehu v tvojich očiach.
A prosím aby som vrátila čas…
Nemo…
Chýba mi pocit, že je tu aspoň niekto
z nás
silný.
Že ešte vieme plakať, potichúčky, nad sebou.
Že zozbierame listy, letiace vo vetre.
Spolu sme slabí, bez seba ešte viac.
Nad tebou plačem, v nociach osamelých, v slovách
opustených,
nechávam ich vytratiť sa, do sveta.
Do čiernej diery zúfajucich. Ako som ja.
Tápam na tvojom tele. Tápam vo svojej hlave. Čo
skrývaš pod kožou?
Staviam sa pred teba. Silná. Tvrdá ako skala.
No vo vnútri… Trasiem sa nedočkavosťou, že budeš
môj.
Že budem tvoja a dovolíš mi zakryť tvoje sny mojimi.
Obklopujem si ťa, svojou túžbou.
Nemo hádam, čo v tebe je. Kým si.
A kým si tu so mnou.
Môj studený svet
Vo chvíľach ako sú tieto, plné ochabnutia duševného
svalstva.
Plné.. plné studených striebristých skriniek, do ktorých
vkladáme svoj život.
V dátach a nie v citoch.
A zostanú studené, nepritúlia sa, nepohladia.
Nepomôže obložiť ich fotkami, zostanú chladné.
A icq ma dnes zastihne všade, lebo využívam úžasné
schopnosti telefónov.
A najviac ma vie naštvať nový počítač, ktorý nepripojím
na net,
lebo anténa nie je a nebude. A nechcem ju.
Chcem si len sadnúť do trávy, trhať púpavy, magdalénky,
margarétky a všetky ostatné divne volajúce sa
kvety,
o ktorých ti RSS čítačka nepovie.
Tie, o ktorých ti poviem len ja.
Tebe, tebe, aj tebe…