Sedím v sále s veľkoplošnou obrazovkou. Som ako na ihlách. Rovnako tak asi 800 ďalších študentov. Všetci kričia, tlieskajú, tí najoddanejší hokeju(alebo azda chuti chmelu alebo slivky?) sa snažia o mexickú vlnu. Telom sa mi preháňa pocit neznámeho napätia. Napriek dianiu na ľade verím vo víťazstvo.
Hejduk pridáva na konto súpera druhý gól, napriek skvelému Budajovi. Ľudia sa dvíhajú zo stoličiek so slovami: „Radšej si idem ľahnúť.“ Aj my, vytrvalí priaznivci, tíchneme. Alebo sa hráme na trénerov. Chalan za mnou len letmo podotkne: "Jasné, keby vyhrávali, chválime ich do nebies. Ale keď prehrávajú, každý nadáva." Má pravdu...O to ale v prípade tohto zápasu nejde. Jeho vývoj je pre nás totiž úplne nepochopiteľný. Čím prestíznejši turnaj, tým väčšia nevraživosť(nenávisť, pomsychtivosť...) voči Čechom. A ich voči nám. Provokačné smsky mi chodili od poslednej minúty zápasu so Švédmi. A ja som vášnivo vracala údery späť. Zvláštne, ako slovenský fanúšik v kútiku duše vždy dúfa, že predsa teraz už našich českých bratov musíme poraziť
V Taliansku nás bezpochyby reprezentovala hviezdna zostava slovenského hokeja. Titulky v novinách spomínajú nejaký komplex zo západných susedov. Je pravdou, že na systém turnaja sa vyhovoriť nemožno, pre ostatnych je rovnako krutý. Pravdou je aj fakt, že Česi boli odjakživa krok pred nami, nielen v hokeji. Práve hokejom by sa ale mohol uskutocniť prevrat... Tak prečo ten zakríknutý prejav našich vo štvrťfinále? Zváštne, ako sa s nami niektoré veci nesú celou existenciou... Bude to rovnako so zápasmi Slovensko: Česko?