Je to asi 15 minút čo sme schádzali (ja a sestra) od Petřínu dole k lanovke. Práve sme rozoberali, že tu v Prahe okrem pamiatok (ktoré sú každý rok tie isté) nieje načo pozerať. No vtom nás niečo veľmi zaujalo. Na smetnej bedni si sedí malá hrdzavo-hnedá veverička a vo svojich labkách zviera kelímok od zmrzliny. Keďže si asi ešte neuvedomila, že ju sledujeme pomalými ťahmi jazýčka čistila kelímok. No o chvíľu si asi všimla, že tam stojíme akosi dlho preto zdvihla zrak, pozrela sa na nás svojimi čokoládovými očkami.
Keby mohla prehovoriť povedala by niečo ako :„čo pozeráš práve olovrantujem to ani tu pri bedniach nemám kúsok súkromia“ no a keďže sme jej radosť neurobili tým, že sme ostali, opäť ku nám zdvihla hlavu opravila si kelímok ktorý ešte stále držala (veď väčšina obsahu bola ešte dnu) a prehodila : „ no keď nejdete vy idem JA“ a šup z bedne na zem .
Lenže teraz kade, k parku sme jej odrezali cestu my a už sa dalo ísť iba jednou cestou a tá viedla popod mreže do akejsi záhrady. Veverička nelenila a už sa aj hnala s kelímkom popod bránu šup a bola na druhej strane no kelímok ostal na našej „ nieže mi ho zoberiete“ prísne sa na nás pozrela znova preliezla na našu stranu a už to aj skúšala znova. Najprv na stojato no to ihneď pochopila, že to nejde, potom si našla správny smer no uhol jej akosi nevyšiel a tak sa na nás znova zadívala „ no a ako teda“ no kým sme sa stihli čo i len usmiať už to skúšala znova (veď mať zmrzlinu v takom sparnom dni a ešte k tomu zadarmo to nieje každý deň ) .Tento krát jej to vyšlo, uchňapla kelímok urobila jeden rezký skok a už si svoj olovrant vychutnávala v tieni na konári starého buku.
Ešte chvíľku sme sa na ňu pozerali, no keď sme videli jej prísny pohľad rozhodli sme sa, že ju necháme vychutnať si to málo čo si dnes v kontajneri našla (a začo bola dotyčnému čo to vyhodil veľmi vďačná)a pobrali sme sa ďalej a bohatší o zážitok z pražským obyvateľom parku, ktorý nám vyčaril úsmev na celý deň.
