Ráno sa to ešte dalo. Bolo to len jemné sneženie. Po vonku ste videli ľudí i stroje, ktoré nám chceli trocha pomôcť tým, že rozsypú soľ či kamienky na cesty a chodníky. Ich pomoc ale stála za prd. Chodníky a cesty za necelú hodinu totiž nebolo ani vidno.
Začali teda ako prvé odhŕňať cesty. To by bolo, aby sa nejaké auto nedostalo včas tam kam má. Ale čo my, čo o aute môžme iba snívať ? Chodníky sa pod vrstvou snehu nedali ani rozpoznať.
Keď som sa okolo 18 hodine vybrala vonku čakalo ma nepríjemné prekvapenie. Cestu, ktorú inokedy zvládam za 15 minút, tak tá mi teraz trvala presne o 12 minút dlhšie. Chodníky neprehrnuté a dokonca ani neprechodené. Však ľudia vedia prečo ostať doma, len ja sa musím v tomto nečase trepať von.
Mestská doprava má u mňa tiež jedno veľké mínus. Električky mrznú na každom kroku a autobusy meškajú niekedy aj vyše 15 minút.
Proste ideálne podmienky, kedy aj mne začína zima liezť krkom. Už sa nepozerám na sneh ako na nádheru, ale ako na niečo čo prišlo, len aby ma naštvalo ako sa len dá. Určite to nie je len u nás, ale aj tak. Sťažovať sa predsa môžem :D
Košická zima je ale inak krásna. No to až vtedy, keď napadne sneh, vyjde slniečko, cesty sú upravené a ľudia sa prechádzajú tou nádherou. Najkrajšie je ale vidieť deti, ktoré sa snehu nevedia nabažiť. Keby mohli, ostali by na zasnežených kopčekoch, medzi budovami mesta, so svojími sánkami celý deň.
Aj ja som taká bola. No vek ma zmenil. Hľadím na sneh, ako na vec ,ktorá mi iba znepríjemňuje život. No iba ak je vo väčšom množstve, ako je moja konštanta snehu v mestách. Inde mi sneh nevadí a moja konšta sa rovná "celoročnému sneženiu"
