Keď som prvý krát dostala Harryho, pamätám sa, že to bolo pod stromčekom. Začala som ho čítať až na ďalší deň. Viem, že ma to vôbec nebavilo. Prečítala som prvú kapitolu a so slovami, že ma to nebaví som chcela knižku odložiť. Vtedy zakročil otec a povedal: „Čítaj ďalej!“ Tak som ju v polke cesty zasa pritisla ku tvári a čítala ďalej. Po druhej kapitole som ju už nepustila z ruky. Môj svet sa zmenil. Ja som sa zmenila.Stále som bola zarytá do knižky. Nejedla som nepila som, ba dokonca ani nespala a potajomky som ju čítala v noci na záchode. Bola som doňho zbláznená. Keď mi rodičia knižku skryli a nedovolili čítať, myslela som si, že sa zbláznim. Keď prišla druhá kniha zhltla som ju za necelé dva dni. Možno aj skôr, už neviem. Ostatné išli ešte rýchlejšie.
Postupom času, keď sa vydávali posledné diely myslela som si, že príde niečo extra, čo si autorka nechávala naozaj až na koniec. Po prečítaní šiestej knihy mi začalo dochádzať, že to možno nebude ani pravda. Keď som si prečítala zopár recenzií na poslednú knihu, bola som ohromená, prečo sa im nepáči. Chcela som vedieť prečo a tak som sa chytila možnosti , tak ako viacerí, prečítať si knihu skôr ako vyšla v slovenčine.
Zdá sa mi akoby autorka chcela zo seba dostať čosi do jednej knihy, čo sa tam proste nezmestí. Najhorší sa mi zdá spád na konci knihy, kde ide neskrotnou rýchlosťou. Nič to ale nemení na mojom názore, že celá séria Harryho Pottera je najlepšia knižka v mojom živote. Aj keď, práve čítam Nesmrteľného alchymistu a ten tiež rozprúdil moje city ako aj Eragon či Artemis Fowl.
To Harry ma totiž naučil, ako čítať knihy. Naučil ma snívať a za to mu ďakujem najviac. Žiadna iná kniha vo mne nevzbudila to, čo Harry. Každú Potterovku som prečítala minimálne sto krát a tie prvé tri aj viac krát.
Najviac sa mi páčila tretia časť, Harry Potter a väzeň z Azkabanu, pretože to nekončilo typickým Voldemordovským bojom.
A teraz je koniec... Dúfam ale, že sa objaví takáto knižka aj keď budem mať deti ja.
Chcem aby sa aj oni naučili snívať.
