Hovoríte si: Má predsa paličku či psa. Ale toto je o inom. Medziľudské vzťahy s postihnutými, či už mentálne alebo telesne, sú pre nás ešte stále tabu. Nevieme robiť väčšie kompromisy než tie, ktoré nezasahujú do nášho bežného života. Až kým sa s nimi nestretneme naozaj tvárou v tvár a nebude sa im dať vyhnúť.
Keď som ešte bola na základnej škole, naša učiteľka matematiky nám na konci jednej hodiny povedala, že na budúcu hodinu k nám príde slepé dievča. Každý sa tešil, aké to bude. Predsa len sme boli ešte malí a nikto z nás nemal takúto skúsenosť. Učiteľka nás upozornila na veľa vecí i nato, ako sa máme správať aj to, že keď príde do triedy, niekto jej bude musieť pomôcť usadiť sa do lavice, keďže ešte nepozná toto prostredie. Každý mal vtedy hrdinské reči.
Prišiel deň D a každý bol plný očakávania. Zazvonilo na hodinu a dvere sa za chvíľu otvorili. Najprv vošla učiteľka a za ňou dievča. Nepamätám sa síce koľko mala rokov, len viem, že bola staršia. Učiteľka sa na nás pozrela pohľadom, ktorý doslova kričal : „Kto ju odvedie do lavice ?“, no odpovede sa nedočkala. Nakoniec povedala, že keď je tu prvý krát odvedie ju ona. Na ďalšiu hodinu sme mali poriadnu kázeň. To čo nám povedala nás trochu zahanbilo, ale aj posmelilo.
Na druhej hodine sa to už nezopakovalo. Spolužiačka ju pekne odviedla až ku lavici a na dievčati bolo vidieť, že má radosť z toho, že sa jej už nestránime. Pravdu povediac ešte veľa žiakov bolo takých, ktorým to pripadalo trocha „divné“. všetci to ale perfektne tajili.
Po niekoľkých spoločných hodinách sa ukázalo, že sme si všetci do jedného zvykli. Dievčina nám ukázala ako píše na svojom špeciálnom stroji a dokonca sa na ňom dá aj sčítavať pod sebou. Bolo to neuveriteľné ako rýchlo to dokázala. Keď sa niekto opýtal, koľko ešte ostáva do zvonenia, učiteľka sa dokonca nenaštvala a vyzvala dievčinu nech nám to povie. My sme so zatajeným dychom čakali, ako to zistí. Na naše prekvapenie si vyhrnula rukáv chytila hodinky otvorila ich a nahmatala čas. Bolo to fascinujúce ako to spravila, pre nás čo si to ani nevieme predstaviť, ale ona len mávla rukou a povedala, že je to to snáď najjednoduchšie čo sa dá po slepiačky urobiť. Odvtedy sme si boli rovnocenní. Už sa nikto ani nehanbil a ani nebál. Napriek tomu, že na začiatku nám to všetkým prišlo „také divné“.
Keď prišla posledná hodina, dievča prišlo aj so svojím štvornohým miláčikom a zároveň svojou pravou rukou. Vysvetlila nám, v čom všetkom jej pes pomáha a aj to, že bez neho by si už ani život nevedela predstaviť. No pridala aj niekoľko negatívnych vecí, čo sa týka žitia so psom. Napríklad to, že sa nesmú vodiť do reštaurácií a ani do potravín.
A tak sme sa počas hodín matematiky naučili aj čosi viac. Čosi, čo by sme sa mali naučiť v normálnom živote, ale skoro každý sa tomu stráni lebo mu je to buď nepríjemné alebo sa bojí pomôcť z iného dôvodu.
Musíme si preto uvedomiť fakt, že slepí alebo hluchí alebo inak hendikepovaní sú síce od nás niečím odlišní, ale zároveň majú s nami veľmi veľa spoločného. A aj to, že vôbec nie sú „divní“. Nebojme sa ich len pre to, že je to niečo neznáme. Nebojme sa ich, lebo sú iní než my ostatní. Oni sa nás tiež neboja, aj keď sme iní ako oni.
