reklama

Bitka pri Cušime, Admirál Kuznecov alebo dve frašky ruskej flotily

Tragikomédia ruskej flotily za cára a tie isté problémy dnes. Pozor, blog je dlhý.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (65)

Rusko rozumom nepochopíš. To ale nepochopí ani samotný Rus. Nepoznám podobný národ s takým potenciálom a takým biednym výsledkom ako je práve ruský. Nepoznám tak rozporuplného človeka ako je Rus. Veľa kecov, žiaden výsledok.

Na jednej strane je to výsledok najzvrátenejšieho režimu histórie – komunistického, s jeho genocídami, vyhladzovaním vlastnej elity, desiatkami miliónov mŕtvych v hladomoroch, s jeho etnickými čistkami, od ktorých by sa aj nacisti mohli učiť. Áno, 90 rokov systematického rezania vlastnej elity sa prejaví – prírodný výber platí aj v Rusku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale ono to tak vlastne bolo veľmi dlho predtým. A nasledujúce dva príklady sú dokonalým príkladom tragédie tohto národa.

 

1.      Predohra k Cušime

V ruskej histórii neexistuje asi hanebnejšia porážka ako námorná bitka pri Cušime. Cušimský prieliv je tá masa vody medzi Japonskom a Kóreou, resp. tá jej východná časť bližšie k japonským brehom. Japonsko a imperiálne Rusko majú za sebou celú sériu konfliktov a je len zaujímavosťou, že obe krajiny i 77 rokov po skončení druhej svetovej vojny nemajú stále podpísanú mierovú zmluvu!

Teraz sa však budem venovať obdobiu o trochu skoršiemu, konkrétne ešte z čias posledného cára, Mikuláša II. Na konci 19. storočia skončila japonsko-čínska vojna, kedy Japonci Číňanov rozmlátili a v rámci mierovej zmluvy im mal pripadnúť polostrov Liaodong, čo je územie hneď na západ od Severnej Kóreje. Na tomto území ležal prístav Port Arthur, dnešný Lu-šun-chou. Rusko má pri brehoch Pacifiku problém s vhodnými prístaviskami, ktoré mu umožňovali obchod s touto stranou planéty, a Port Arthur mu prišiel ako veľmi dobrý kauf. Teda nie kauf, Rusi prístav obsadili. Vtedy ešte boli aspoň trocha civilizovaným národom, takže tam nenabehli tak ako od čias revolúcie všade inde. Nie, oni presvedčili Francúzsko a Nemeckú ríšu, aby Japoncov donútili Číňanom polostrov vrátiť...načo si ho cárske Rusko prenajala. Prístav zmodernizovali, opevnili, presunuli tam flotilu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre Chryzantémový trón to bola ťažká urážka. Tokio budovalo námorníctvo, rokovalo s Britániou a podobne. V roku 1903 sa Japonci snažili o diplomaciu, ale Petrohrad, vtedajšie hlavné mesto cárskeho Ruska, s nimi jednal veľmi ponižujúco. Každá odpoveď prišla s veľkým oneskorením, prakticky po mesiacoch. Naviac Rusi robili vo svojej propagande z Japoncov podľudí, proti ktorým sa vznešení Rusi mali postaviť v mene záchrany krvi a rasy. Petrohrad posilňoval svoju prítomnosť.

A v roku 1904 teda Japonci zobrali záležitosť do vlastných rúk – a vylodili sa pri spornom prístave, ktorý zároveň blokovali. Rusi nečakali a podnikli niekoľko protiútokov. Každý prehrali. Ruská flotila na východe bola značne zdecimovaná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre cára, v tom čase mimoriadne nepopulárneho, nepripadalo mierové riešenie a pokojné vysporiadanie sa so žltými podľudmi do úvahy. Ako aj dnes, ak máš problém s nespokojným ruským národom, prehoď zodpovednosť na nepriateľa.

Riešením boli baltická a čiernomorská flotila. V tom čase pomerne moderné loďstvo malo kapacitu nato, aby Japoncov spacifikovalo.

Lenže – nikto nedovolil Rusom doplňovať palivo, rozumej uhlie, vo svojich prístavoch. V tom čase nemohli kvôli Británii preplávať cez Suezský kanál, teda z jednej strany Impéria sa každá jediná loď musela dostať k Port Arthuru prakticky oboplávaním celej Zeme. Takisto kvôli ušetreniu času sa velenie rozhodlo napechovať každučkú loď uhlím doslova až na prasknutie. Možnože by Mikuláš II. uspel, keby sa flotila dostala do Pacifiku v normálnom čase. Ale plavba spomaleným, preplneným lodiam trvala pol roka...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

2. Bludní Holanďania

Ruská flotila bola možno silná v porovnaní s druhotriednymi flotilami (ako rakúsko-uhorská alebo samotná japonská), ale reálne v porovnaní s francúzskou či britskou zaostávala. Kľúčovými boli tzv. pre-dreadnought lode, čiže masívne, vysoké kolosy s rozsiahlymi nadstavbami a nie príliš vysokou stabilitou (kvôli vysokému ťažisku). Len pre ilustráciu, vlajkovou loďou trestnej flotily bol Suvorov, ktorý mal tak zlé ťažisko, že počas vetra nemohol používať dokonca ani signálne vlajky, inak by skončil ako Moskva pred mesiacom.

Čudesná flotila vyplávala 16.10.1904 z prístavu v Libave, dnešnej lotyšskej Liepaje. Keďže dnes sledujeme patologicky sprznenú špeciálnu vojenskú operáciu na Ukrajine, nemôže nás ani náhodou prekvapiť spôsob, akým flotila vyplávala. Najprv Suvorov narazil do plytčiny a musel byť vyprostený; jedna nákladná loď chytila požiar, jedna bojová loď sa zrazila s torpédoborcom a krížnik stratil kotvu – a to akcia trvala ešte len minúty!

Po jedinom dni plavby, medzi švédskymi a dánskymi brehmi, omylom strieľali po vlastnej (!) kuriérnej lodi – lenže posádka bola tak neskúsená, že netrafila.  Krátko nato opravárenská loď Kamčatka nepravdivo hlásila, že na ňu útočí až osem torpédových člnov (Japonci vo švédskych vodách - žeby ruský námorníci konzumovali príliš veľa vodky?). Pri nórskych brehoch sa plavba trochu skomplikovala tým, že niekto nahlásil japonské (!) mínové pole. Na spomínanej opravárenskej lodi asi užívali značné množstvá vodky, pretože v Severnom mori znovu spustili poplach, tentokrát, keď zbadali švédsku loď. Panika viedla k tomu, že slávna to ruská flotila rozstrieľala flotilu prítomných britských rybárov na padrť, zabila dvoch rybárov, šiestich zranila a potopila jednu rybársku lodičku. Aby bola hanba ešte väčšia, Rusi si v hrdinskom boji so zákernými anglickými rybárskymi udicami strieľali na vlastnú loď, ktorou nebol nik iný ako neskôr preslávená Aurora. Trafili ju až 4x! Zabili si pritom jedného vlastného námorníka a palubného popa poslali do raja vo forme leča.

Ale pozor: ani toto nie je koniec tohto podivuhodného stretnutia! Posádky boli buď tak vystresované alebo naopak naložené v liehu, pretože v blízkosti anglického brehu hlásilo niekoľko posádok útok Japončíkov, útoky torpédami alebo dokonca útok Japoncov na bodáky! Časť posádky bitevnej lode Borodino z nejakého dôvodu došla k záveru, že anglickí rybári/japonskí matrózi im poškodili loď a preto radšej preskočila zábradlie a nahádzala sa do príjemnej vody Severného mora. Iná bitevná loď, Orlov, minula pri boji s rybármi 500 granátov bez toho, aby trafila čokoľvek!

Akonáhle sa rozodnelo, vyšla na svetlo (doslova) celá fraška a admirál nariadil zastavenie paľby. Aj takáto triviálna situácia ako zastavenie paľby nemôže byť v Rusku spracovaná ako na zvyšku planéty, takže nielenže niektorí vojaci neposlúchli, ale jedného musel admirál nechať prehodiť cez palubu (nepodarilo sa mi zistiť, čo sa s ním stalo).

Anglicko teda stratilo civilistov a civilné plavidlo, čo ich zodvihlo zo stoličky – Rusko sa ale zaviazalo odškodniť pozostalých, zaplatiť za zničenú loď a oficiálne sa Londýnu ospravedlnilo. Tipol by som si, že Angličanov hlavne od odvety odradila absurdnosť tejto situácie, pretože v Buckinghame sa museli smiať týždeň v kuse.

Kráľ Eduard VII. (inak Mikulášov bratranec) nechal ruských babrákov eskortovať čo najďalej od britských brehov, až k Portugalsku. Tu cársky admirál vysadil zodpovedných dôstojníkov – a ja neviem, či to bolo za trest alebo za odmenu. Flotila ľahšia o pár mužov a popa doplávala do marockého Tangeru (na africkej strane Gibraltáru) a tu sa k nej pripojila opravárenská loď Kamčatka – áno, tá, ktorá za celú situáciu v Severnom mori mohla. Loď vystrieľala v bitke s rybármi až 300 granátov (!) a hlásila tri potopené japonské lode. Síce nepotopila žiadnu a tie, na ktoré neúspešne strieľala, boli loďami švédskymi, nemeckými a francúzskymi, ale aspoň hlásenie bolo pompézne Admirál im možno poďakoval za polovicu zničenej japonskej flotily...

Smola ale nekončila. Pri odplávaní z Tangeru jedna z ruských kotiev pretrhla podmorský telegrafický kábel a Afrika a Európa boli niekoľko dní hluché.

Človek by povedal, že po toľkej smole sa už preboha muselo na ruskú flotilu usmiať šťastie. Nie, toto bola ruská flotila, tam je akékoľvek šťastie vyžehlené ruskou náturou. Aby flotila zvládla ďalšiu etapu plavby, námorníci naložili zakúpené uhlie vo vrstvách na palubu. Rozfúkavaný uhoľný prach spôsobil dýchacie problémy viacerým námorníkom a udáva sa, že niekoľko z nich sa udusilo. Na konci decembra sa úbohá flotila dostala na Madagaskar, čo značilo, že polovicu cesty mala za sebou. Nadšení námorníci si tak obľúbili miestnu exotickú flóru, že si nanosili plné lode domácich miláčikov ako malých krokodílov, hadov a podobne. Jeden z námorníkov zomrel na uštipnutie hadom.

Tropické prostredie a séria tragikomických situácií si vyžiadali svoju daň. Admirál dostal až dvojtýždňovú migrénu a posádkou všetkých lodí sa prehnala epidémia malárie, úplavice, týfusu a na Madagaskare aj kvapavky.

Keďže časť posádky bola nepoužiteľná, admirál využil nechcenú prestávku pri ostrove na nácvik strelieb. Áno, tušíte správne, pri streľbách sa ukázalo, že nikto nedokázal trafiť cvičné ciele ani jediný raz! Hromady vystrieľaných (a aj trafených) nábojov na britských rybárov, ďalšie hromady (trafených) na seba samotných a ďalšie stovky (netrafených) na určené ciele spôsobili, že flotile sa míňala munícia. Nevadí, prišlo zásobovanie... a prinieslo námorníkom sužovaným tropickými chorobami a teplotami zimnú výstroj ale žiadnu muníciu.

Opravárenská loď Kamčatka, presne tá, ktorá nedokázala urobiť nič iné ako nonstop sériu škôd, signalizovala útok a v následnej panike sa dve z lodí zrazili. Neskôr sa zistilo, že dotyčný námorník chcel iba oznámiť, že všetko je v poriadku, ale proste si pomýlil signál. V horúcom prostredí sa ktorejsi lodi pokazili mraziace zariadenia a preto musela celý náklad mäsa vysypať do mora. To malo za následok, že ruskú flotilu prenasledoval veľký húf žralokov. Následne umrel jeden matróz; spolubojovníci ho chceli uctiť čestným výstrelom, pričom si ale Kamčatka (!) pomýlila muníciu, vystrelila ostrým nábojom a zasiahla inú sesterskú loď. Mimochodom, znova Auroru (slepé náboje túto loď paradoxne neskôr preslávili).

Táto flotila nevedela, že za ňou smeruje posila vo forme malej flotily zastaraných lodičiek z 19. storočia, ktorým posmešne hovorili samotopky. Plavbou cez Indický oceán mali stále pocit, že ich niekto naháňa – ale boli to zásoby. Keď sa konečne obe ruské flotily stretli, zistili, že k omylu došlo preto, pretože za koordináciu bol zodpovedný jeden z dôstojníkov, ktorých vysadili v Portugalsku a jeho kompetencie proste zabudli preniesť na niekoho iného.

 

3. Koniec flotily

Táto paródia na námornú bojovú silu sa konečne dostala na konci mája 1905 do Juhočínskeho mora, do svojej destinácie. Niekde tam na ňu čakala japonská flotila, ktorou Rusi tak pohŕdali. Aby hanba bola o čosi väčšia, lekárska loď Orel signalizovala nepriateľskej japonskej lodi plány ruského admirála, mysliac si, že to je sesterská loď. Tá informáciu predala ďalej.

27. mája 1905 si teda japonský admirál Tógó počkal na cársku flotilu. Výsledkom bola katastrofa, pri ktorej Mikuláš II. prišiel o väčšinu svojich námorných síl. Masaker bol tak nesúmerný, že čo do počtu ľudských strát tie ruské prevyšovali japonské v pomere takmer 100:1. Čo do počtu lodí, 21 bolo nenávratne stratených, 14 zajatých. Jediným pozitívnym výsledkom bitky pri Cušime bolo to, že oná neuveriteľná loď Kamčatka išla ku dnu a už nemohla svojej flotile škodiť. Iba trom ruským lodiam sa podarilo uniknúť skaze a dosiahli ruské prístavy. Úbohé zavŕšenie neuveriteľnej cesty dlhej 33.000 km.

Devastácia podkopala cársky režim a dotiahla Petrohrad takmer ku kolapsu. Ten skutočne prišiel, ale vďaka malej výpomoci prvej svetovej vojny o trochu neskôr.

Japonské straty mohli byť, skutočne mohli byť o trošičku vyššie ako reálne boli. Mladý poddôstojník na krížniku Nisshin, v tom čase len 24-ročný Takano Isoroku, neskôr známy ako admirál Isoroku Yamamoto, prišiel pri nechcenej explózii granátu  vo svojom dele o dva prsty. Vtedajšie zákony hovorili o tom, že ak matróz príde o tri prsty, bude zo zdravotných dôvodov vyradený z japonského námorníctva. Ktovie, ako by vyzerala história vojenstva, keby japonské straty boli vyššie ešte o jeden prst. Isoroku by sa živil inak a Pearl Harbor by možno nenastal.

 

4.      Rovnaká flotila, rovnaký chaos, len iná doba

Prenesme sa v čase o takmer osem dekád neskôr. Cárske Rusko padlo a hoci svet o tom ešte nevedel, aj jeho nasledovník, Zväz sovietskych socialistických republík, takisto dožíval. Z trápnej „veľmoci“, ktorá neprežila prvú svetovú vojnu, sa stala veľmoc, ktorá dobyla Berlín. Z éry parolodí sme sa dostali do éry mazutových a dokonca aj nukleárnych lodí. Svet sa bál rakiet s jadrovými hlavicami na palubách nielen lodí, ale dokonca aj ponoriek. Stíhačky lietajúce rýchlosťou Mach 2,3 štartovali z palúb a jednotlivé lietadlové lode pripomínali malé mestá, schopné plávať celé mesiace bez dopĺňanie zásob. Svet proste pokročil v námornej technike celé dimenzie... ale nie Rusko.

 

5.      Loď s mnohými menami

Kým druhá svetová vojna bola vybojovaná na hladine pomocou lietadlových lodí (kľúčová bitka pacifickej vojny, Midway, je známa tým, že sa flotily ani len nezhliadli), ZSSR malo svoje vlastné doktríny. Tým, že je to v istej miere vlastne vnútrozemská krajina (nesmejte sa, o tejto téme nabudúce), vo svojej flotile nemalo zaradené lietadlové lode tak ako Británia, Japonsko alebo USA. To ale Najvyšší soviet a celkovo Zväz nemohol pripustiť – keď to zvládne zahnívajúci Západ so svojimi bitými černochmi, zvládne to aj národ Stachanovcov! Moskva sa rozhodla vybudovať svoju prvú lietadlovú loď. Postavila Kyjev, o ktorom bude krátka zmienka nižšie. Ale Moskva chcela viac, preto rozhodla o stavbe novej triedy, tzv. ťažkých krížnikov nesúcich lietadlá. Ekvivalent špeciálnej vojenskej operácie. Ani ryba, ani rak. Takisto vysvetlím nižšie. Kremeľ objednal hneď dve tieto lode.

Najväčšie doky v krajine boli v ukrajinskom Mikolajive. Tento závod sa špecializoval na budovanie čohokoľvek veľkého hladinového, čiže vlastne držal monopol na všetky krížniky, bitevné lode a aj plánované dve lietadlové lode Zväzu. Plavidlo bolo značne odlišné od západných náprotivkov, čo je logické, keďže ZSSR nemalo skúsenosti so stavbou takýchto lodí, ale ani palubných lietadiel pre ne. Na rozdiel od väčších západných lodí, tie ruské dostali tzv. ski-jump, akýsi skokanský mostík, ktorý stíhačky „vystrelil“ viac nahor; americké lode boli dostatočne dlhé nato, aby proste vzlietli ešte v rámci paluby.

Nová loď takisto na rozdiel od Západu dostala mazutový pohon a nie reaktor alebo plynové turbíny. To vedie u lodí s týmto pohonom k charakteristickému čiernemu oblaku (k nemu sa tiež vrátime neskôr). Sovietsky priemysel bol pomerne zaostalý a mazutu bolo veľa, pretože ho nemali ako spracovávať.

Loď teda odklepli takmer presne na moje narodenie, konkrétne 3.3.1981, stavba bola zahájená o rok neskôr v spomínanom Mikolajeve. A už na začiatku s ňou boli typicky ruské trampoty. Najprv ju pomenovali Riga, podľa lotyšského hlavného mesta. V roku 1985 je spustili na hladinu a pri tejto príležitosti ju premenovali na Leonid Brežnev. Lenže nastával čas glasnosti a perestrojky, takže Brežnev ako symbol starých čias sa plaviť nemohol. Druhé premenovanie bolo na Tbilisi, a to tesne pred rozpadom ZSSR a východného bloku (1989). V tomto roku vykonávala hladinové skúšky. Lenže – Rusko. Máme novú, propagandisticky vhodnú loď? Máme! Čo na tom, že nemáme pre ňu lietadlá s posádkami... A ZSSR skutočne nemal pre svoju lietadlovú loď výzbroj vo forme lietadiel s použiteľnými posádkami. Taký bezvýznamný detail, lietadlová loď bez letuschopných strojov (upresňujem nižšie).. A keby len to! Loď nemala vyvinuté systémy a dokonca ani podpornú infraštruktúru. Proste, sovietske námorníctvo dostalo loď a iba loď. V ZSSR to takto fungovalo – síce sa vyčlenili politickými predstaviteľmi peniaze na vývoj a výrobu, ale už načo by ste našli peniaze na údržbu, prevádzku a tak. Komunizmus v praxi, kde o lietadlových lodiach rozhodujú bývalí komsomolci a absolventi Marxizmu-Leninizmu.

Ak by ste si mysleli, že toto je koniec frašky, asi ste sa nepoučili počas čítania prvej polovice blogu. Samotný prvý kapitán lode Riga Leonid Brežnev Tbilisi, kapitán Viktor Jarygin, sa nechal v médiách počuť, že sovietske námorníctvo na takúto loď nie je pripravené.

Jarygin mal síce pravdu, ale už ho to až tak nemuselo trápiť, pretože krátko nato sa Sovietsky zväz rozpadol a po gruzínskom hlavnom meste pomenovaná, Moskvou objednaná, no na Ukrajine budovaná a zakotvená loď sa stala horúcim zemiakom. Najprv jej meno -  Tbilisi sa jedného dňa dostala do štádia, že niesla meno cudzieho mesta. Takže do tretice, Soviet sa rozhodol o premenovaní lode na Admirál flotily Sovietskeho zväzu Kuznecov, podľa legendárneho admirála z druhej svetovej vojny (ten mimochodom mal rovnakú kariéru ako pomenovanie svojho menovca – raz tak, raz onak).

Tentokrát už bola Moskva spokojná s menom tak dlhým, že by som za ten čas vymenoval kompletnú flotilu USA. Meno sa používa dodnes.

Jej sesterská loď, mala podobne zvláštny osud. Najprv aj druhú loď tej istej triedy pomenovali Riga, neskôr ju zmenili na neutrálne označenie Varjag, podľa vikingských zakladateľov Kyjeva a Kyjevskej Rusi, neskôr, po desiatich rokoch v polodokončenom stave ju predali do Číny, o čom píšem nižšie, na záver blogu. Len na okraj: čínska lietadlová loď dostala meno Liaoning, teda ju pomenovali podľa polostrova, kvôli ktorému vyššie spomínaná cárska flotila dostala takú nakladačku.

 

6.      Ukradnutá loď

Takže Kuznecova (nebudem používať celé meno, toľko atramentu v tlačiarni nemám) zanechali zmeny v geopolitike mimo dosah Moskvy. A to bolo zlé. Čo s tým spraviť? Ukrajina po rozpade ZSSR nemala veľmocenské ambície (to vlastne nemala nikdy), ale v jej prístavoch kotvilo jadro Čiernomorskej flotily. Ako všade v armáde ZSSR, aj tu väčšinu dôstojníckeho zboru tvorili etnickí Rusi. Leonid Kravčuk, prednedávnom zosnulý prvý prezident nového štátu, vyhlásil, že Kuznecov je majetkom jeho krajiny, teda Ukrajiny. Prezidentským rozkazom teda poveril kapitána Jarygina, aby zostal kotviť v Sevastopole.

Ten to ale neposlúchol. Bol to Rus. Podľa jeho slov Ukrajina ešte ako štát neexistovala (v istej miere mal pravdu). Jarygin ako starý morský vlk využil fakt, že prvého decembra 1991 prebehlo na Ukrajine referendum o nezávislosti od ZSSR a v tento deň s loďou Kuznecov aj s tretinou posádky zdrhol do Ruska. Ukrajina dostala pri otázke ZA/PROTI nezávislosti 92% pozitívnych hlasov, ale stratila svoju jedinú lietadlovú loď.

Jarygin ale nenasmeroval svoju (ruskú) loď do ruských čiernomorských prístavov, ale na základe rozkazov do Murmanska. Vzdušnou čiarou sotva 3.000 km, okolo celého kontinentu ale viac ako 10.000 km – a to loď bola vlastne nedokončená!

Tak či tak, Kuznecov doplával do Murmansku, vysoko v Arktíde. Ako to už v Rusku býva, nevadí, že nemáme prístav a zariadenie na obsluhu takej lode, ale máme aspoň veľkú loď, takže aké starosti. Aby všetko vyzeralo charašó, nedokončená loď bola zaradená do oficiálnej ruskej flotily mesiac a pol po „únose“, v januári 1992. Lietadlová loď sa stala vlajkovou loďou ruského námorníctva...ale nevadí, že nemala na palube žiadne lietadlá. Tie mimochodom nemala ešte ďalšie dva roky, čo z nej asi robilo svetový unikát a jedinú loď novej triedy, zvanej (ne)lietadlová loď.

Na Vianoce 1995 podnikla rusko-ukrajinská sirota svoju prvú 90-dňovú misiu. Úlohou bolo pochváliť sa tým, že Rusko má aj po rozpade ZSSR gule a že dokáže operovať aj v Stredozemnom mori. No, dokáže... Ťažko to hodnotiť práve takto. Poďme sa zasmiať.

 

7.      Trampoty pána Kuznecova

Treba si najprv vysvetliť, prečo sa loď postavená v Čiernom mori, čo je vlastne akýsi záliv Stredozemného mora, a ustajnená v Barentsovom mori na svere, drala nazad na juh. Išlo o to, že v tomto čase v Barentsovom mori je len 1 hodina svetla denne. Šíry oceán a ruská technika hrozia fiaskom, a tak teda šli do Stredozemného mora, pretože na každú stranu to v prípade núdze majú len pár kilometrov, povedané obrazne. Áno, Kuznecov mohol počkať pár mesiacov do leta, kedy by naopak mali svetlo 23 hodín denne, ale panenskú plavbu Rusi naplánovali symbolicky, na trojsté výročie založenia ruskej flotily Petrom Veľkým.

Prvá misia skončila typicky rusky. 2000 mužov na palube Kuznecova bolo odkázaných na dodávky vody ako niekde v rozvojovej krajine – desať minút ráno, desať večer. Dôvod? Zariadenie na odsoľovanie vody sa pokazilo. Je skvelé mať námorné plavidlo, ale na druhej strane nemať inú vodu ako nepitnú. V jednom okamihu museli dokonca zúfalí Rusi požiadať o pomoc nepriateľskú americkú loď, ktorá im vyhovela.

A to bol len začiatok fiaska. Kuznecov je poháňaný ôsmymi tlakovými parnými kotlami, ktoré práve nevynikajú spoľahlivosťou. Kotle sa neustále kazili...a v jednom okamihu sa pokazili všetky naraz. Toto mechanici nevyriešili na kolene a Kuznecov, pýcha ruského námorníctva, musel byť odtiahnutý do prístavu. Sýrsky prístav Tartus je blízko izraelských pobrežných vôd a tak sa ruské stíhačky často dostávali do konfliktu s izraelskými vzdušnými silami, ktoré ich sprevádzali nazad do Sýrie.

Prvá misia teda skončila na stupnici úspešnosti niekde medzi stupňom fiasko a Rusko. Ale toto nebol koniec tragédie. Kuznecov po dvoch rokoch služby musel byť zreparovaný. Ale ako vždy v Rusku, déngy ňet.

Pýcha severnej flotily potrebovala opravy. Nie modernizáciu, opravy! Fondy na to ale neboli. Nakoniec predsa len uvoľnili prachy a Kuznecova začali reparovať...a po 20% kompletizácie peniaze došli a opravy sa zastavili. Čo mi to pripomína?

Po ročnej prestávke a akože opravách sa loď vrátila do služby. Fraška nekončí.

 

8.      Nelietadlová loď

Ako som písal vyššie, ZSSR/Rusko nielenže nemalo lietadlové lode, oni nemali ani lietadlá pre takéto lode. Hoci vtedajšie (70. + 80. roky) letectvo v ZSSR dosahovalo pomerne veľkú konkurencieschopnosť, skrátka sa prirodzene sústredilo na iný typ nasadenia.

A teraz krátky a rovnako humorný exkurz do minulosti. Úplne prvá ruská lietadlová loď menom Kyjev mala ten problém, že ZSSR síce disponoval kvantami skúsených pilotov, ale nedisponovali dostatkom vhodných lietadiel. Konštrukčná kancelária Jakovlev navrhla a začala vyrábať stíhačky s kolmým vzletom Jak-38. V čase nasadenie Kyjeva malo celé námorníctvo len šesť kusov týchto lietadiel (Není to málo, Antone Pavloviči?). Aby sa pred západnými rozviedkami tento trápny nedostatok zamaskoval, velenie lode sa rozhodlo pre zákerný (a účinný) trik – pred každým vzletom jedného zo šiestich strojov v hangáre premaľovali číslo lietadla. Fungovalo to, CIA si myslela, že Kyjev má letku ako Brno a desaťnásobne nadhodnotila reálne čísla Jakovlevov.

Kuznecov mal o generáciu neskôr opačný problém. Síce už mal lietadlá, dokonca aj nadzvukové a relatívne moderné, ale nemal dostatok vycvičených pilotov. Je len otázne, že keď si objednáte v Rusku tisíc párov topánok, či bude nadbytok pravých a ľavých nedostatok alebo naopak. V konečnom dôsledku teda nejako polepili na plavidle lietadlá aj pilotov aj pitnú vodu aj tlakové kotle. Skoro vynikajúci výsledok nato, že sa o to snažili 20 rokov.

A teraz sa vrátim k tomu označeniu ryba-rak, teda ťažký krížnik nesúci lietadlá. Ak máte na nejakom plavidle vzletovú plochu, bez ohľadu nato, že je kratšia ako na US lodiach a musí byť doplnená ski-jumpom, a táto loď má prúdové stíhačky (napr. nadzvukové Su-33 a menšie podzvukové Su-25), je to lietadlová loď, nie?

Nuž, je. Ale lietadlové lode majú od Konvencie z Montreaux, teda od roku 1936, zákaz preplávať turecký prieliv Bospor (presnejšie je vyjadrenie, že v konvencii nie je vyslovene zakázané preplávať práve lietadlovým lodiam, ale kapitálnym lodiam nad 15.000 tonový výtlak – čo je dnes aj najmenšia lietadlová loď. Celkovo je tento dokument trochu rozporuplný, čo je jedným z dôvodov, prečo Turecko chce postaviť nový prieplav severne od Bosporu; tu by Konvencia z Montreaux bola krátka). V každom prípade sa teda ZSSR/Rusko rozhodlo zatriediť Kuznecova ako ťažký raketový krížnik nesúci lietadlá a nie ako lietadlovú loď. Niečo, ako keď máte niekde v jednosmerke značku Zákaz vjazdu nákladným autám a vy tam pekne napochodujete svojou plne naloženou LIAZkou, lebo veď vy nemáte nákladné auto, ale len ťažký osobák nesúci desať ton hnoja.

 

9.      Závratná kariéra Admirála Kuznecova

Kuznecov sa zúčastnil šiestich nasadení v Atlantiku či spomínanom Stredozemnom mori... za 32 rokov. Teda jedna akcia za takmer šesť rokov! Predstavte si, že si kúpite auto a odparkujete ho v garáži. O šesť rokov ho naštartujete – v akom stave asi bude? Dosť možné, že sa už nebude ani len vyrábať ako model.

Tak či onak, Kuznecov strávil viac času v doku rôznymi opravami a pseudoopravami ako na hladine oceánov. Každá misia mimo prístav trvala v priemere 15 dní – asi ako pionier v pionierskom tábore.

Západné lode s podobným zaradením strávili v boji tisíce hodín; druhá svetová vojna ale nielen ona, bola plná gigantických zrážok lietadiel z nosičov a buď nepriateľských lietadiel, alebo nepriateľských lodí. Prvé bombardovanie Japonska cez WWII sa udialo z lietadlovej lode Hornet a predchádzalo totálnemu ruinovaniu Japonska z pozemných báz. Admirál Kuznecov túto slávu nezožal. V akcii bol len raz. Ako inak, skončilo to fiaskom. Je to predsa ruská loď.

 

10.  Prvé bojové nasadenie

Rusi majú už sto rokov afinitu ku každému diktátorovi, bez ohľadu na krutosť, primitivizmus alebo ideológiu, hlavne že je proti západný. Takto to je aj v prípade diktátora Baššára al-Assáda v Sýrii. Je jedno, že toto monštrum zdevastovalo predtým prosperujúcu krajinu do stavu mesačnej krajiny so státisíckami mŕtvych a ešte väčším počtom utečencov, je na čiernom liste USA a Západu, takže je to molodéc a treba mu pomôcť.

Na konci roka 2011 teda Rusko poslalo menšiu flotilu na podporu sýrskeho bezzubého leva. Ako vždy, Rusi nepovedali pravdu a len sa vyjadrili, že tu nejde o podporu Assadovi ale len ďalšie cvičenie v Stredozemnom mori. Admirál Makarov prehlásil, že prístav Tartus, ruská námorná základňa v Sýrii, je aj tak príliš malá nato, aby Kuznecova prijala, čo značí, že sa asi vekom scvrkla, pretože Kuznecov tam predsa už zakotvený bol v časoch prvej neslávnej misie (tej bez vody)...

Makarov sa ale tentokrát poistil a v rámci eskorty priradil k pýche ruského námorníctva aj remorkér (keby sa zasa pokazili všetky kotle). Rozhodnutie to bolo skvelé, pretože veľmi krátko po dorazení do Tartusu sa flotila otočila nazad a pri Francúzsku sa Kuznecovu pokazili dva kotle... vďaka čomu musela byť daným remorkérom odtiahnutý. Bojov sa nezúčastnila, to ešte len malo prísť.

Nasledovala ďalšia oprava pri Murmansku. Mimo iné dostala loď protilietadlové systémy Pancir, elektroniku, konštrukčná agentúra Mikojan-Gurjevič prisľúbila náhradu zastaraných Suchojov-33 vo forme MiG-29K.

Na prelome rokov 2013 až 2014 loď znova vplávala do svojho obľúbeného Stredozemného mora a znova vlastne na nič. Skutočného nasadenia sa dočkala až v roku 2016. Na jeseň tohto roka menšia flotila, ktorá vzhľadom na skúsenosti musela obsahovať aj remorkér, vyplávala na juh. Preplávala okolo Británie, kde ju eskortovali britské lode. Na detekciu takýchto plavidiel používajú armády buď radary alebo podmorské akustické bóje; tuto nemuseli ani jedno ani druhé, pretože docafraný mazutový pohon Kuznecova bol docafranejší ako zvyčajne a celá flotila bola zahalená takým oblakom čierneho dymu, že pripomínala skôr explóziu podmorskej sopky ako flotilu 21. storočia. Keďže od spustenia na hladinu bola loď na mori len 450 dní, technici sa čudovali, ako môže byť pohon tak málo využívanej lode tak zdevastovaný a vydratý. Potom sa nato došlo – keďže pýcha ruského námorníctva prakticky celý čas nečinne stála v Murmansku, slúžila takmer celý čas ako plávajúca elektráreň pre základňu! Predstavte si, že si kúpite nové Lamborghini, odstavíte ho pyšne v garáži...a tridsať rokov s ním nonstop napájate domácu mikrovlnku, umývačku a cirkulár.

Len pre info, na palube boli lietadlá Su-33 aj spomínané novšie MiG-29, ale v celkovom množstve 10-12 kusov. To nanovo podnietilo špekulácie o katastrofálnom stave medzi ruskými pilotmi, teda niečo, čo sa s loďou ťahalo už 30 rokov. Dva Suchoje havarovali pri pristávaní, čo sa skutočne sem-tam stáva aj inde. Jednému sa pretrhlo lano a stroj prepadol cez palubu; pilot sa katapultoval a zachránil. Druhé lietadlo vyštartovalo ako súčasť perute troch strojov, ale keďže druhé z pristávajúcich strojov pretrhlo laná, tretí pilot dostal príkaz krúžiť okolo lode, kým technici neopravia závadu. Neopravili a nešťastný pilot takmer bez paliva musel stroj nasmerovať nad oceán, kde sa katapultoval.

 

11. Finálna oprava?

V roku 2017 sa loď vrátila do Murmanska, kde zasa mala prejsť opravami, ktovie koľkými už. V rámci opráv, ktoré životnosť Kuznecova mali predĺžiť o 25 rokov, mal byť vyzdvihnutý do suchého doku. Lenže ako sme písali na samotnom začiatku tejto časti blogu, Kuznecov stavali v lodeniciach v Mikolajive, kde na to boli pripravení po technickej stránke. Murmansk mal iný typ doku, ktorý nevyhovoval. Prebytočná záťažová voda v doku musela byť vyčerpávaná von z doku čerpadlami – ktoré samozrejme potrebujú elektriku. A prívod elektriky sa v októbri 2018 prerušil. Následkom toho sa dok naklonil nabok a potopil. Nad dokom sa týčili dva 70-metrové žeriavy – tie sa naklonili takisto, následne jeden spadol na palubu Kuznecova a vyrazil v ňom dieru ako pod Braniskom.

Všade na Západe sa takýmto situáciám zabraňuje tým, že máte náhradný zdroj energie vo forme generátorov, ktoré spustíte, keď je problém. Ale murmanský dok ich mal! Lenže rovnako ako je vám naprd lietadlová loď bez lietadiel, rovnako naprd sú vám dieselgenerátory bez dieselu. On totiž nebol vôbec nakúpený. Generálny riaditeľ dokov, Jevgenij Zudin, totiž defraudoval 650.000 USD z procesu modernizácie Kuznecova. Samozrejme, skončil za mrežami.

Až táto udalosť prebudila súdruhov a rozhodli sa spojiť dva doky do jedného masívneho, ktorý bude schopný poňať plavidlo tejto veľkosti. Myslím si, že to bude pre Kuznecova neskoro. V kontexte dnešnej vojny na Ukrajine, kde sa Rusko dobrovoľne rozhodlo zdevastovať vlastné ozbrojené sily až do úrovne, že musia zúfalo odkonzervovávať staručké tanky T-62 a od Iráncov žobrú PL systémy, nebude mať Kremeľ na nové doky ani kopejku navyše. Putin sa nechal pred časom počuť, že Rusko bude mať do roku 2030 blue water navy, teda flotilu lodí s nukleárnym pohonom, ktorú majú dnes len dve mocnosti (a ďalšie štyri s prižmúrením očičiek), stále ale zabúda, že lietadlová loď s moderným vybavením, nukleárnym pohonom a dostatočnou leteckou výzbrojou nie je rovnaká záležitosť ako nechať si skapať tank Armata na Červenom námestí. Dokonca ani len tie suché doky mikolajivskej veľkosti by som si netrúfol očakávať.

A po rozpútaní vojny proti Ukrajine sa zverejnili satelitné zábery poranenej pýchy ruského námorníctva. Hrdzavá kopa šrotu tupo stojaca niekde v Arktíde, smutná pripomienka toho, že preceňovať vlastné sily sa nemá.

 

12. Varjag, Kyjev, Baku, Novorossijsk

Ako som písal vyššie, Riga/Kuznecov mala vlastnú sestru rovnakej triedy. Neviem prečo, ale znova ju na začiatku pomenovali Riga a takisto ju premenovali. Dnešné meno v čínskom námorníctve je Liaoning, ako som už spomínal; teraz ale budem stručne písať o jej osude kým sa stala Liaoningom.

Nedostavaný Varjag bol na predaj. Torzo hrdzavelo v prístave a Ukrajina (a ani Rusko) nemalo prachy na dokončenie a prevádzku stroja. Záujem prejavil kupec z Macaa, ktorý ale nebudil veľkú dôveru, pretože nemal ani telefónne číslo a adresu, čo je pre kupca schopného zložiť 20 miliónov USD podozrivé až nad mieru. Deklaroval, že v Macau vybuduje plávajúce kasíno a hotel – ale zistilo sa, že sa jedná o firmu bývalého dôstojníka čínskeho námorníctva, ktorému Macao zamietlo akékoľvek kasíno prevádzkovať. Situácia bola jasná – Čína chce lietadlovú loď, hoc aj nedostavanú. Západní experti ale tvrdili, že Varjag je príliš rozbitý nato, aby z neho bola akákoľvek bojaschopná loď. Loď nakoniec kúpil hongkongský milionár, ktorý musel uplácať ukrajinských predstaviteľov.

A tu neskončili problémy. Torzo lode bolo ťahané smerom k Bosporu, ale Turecko zakázalo preplávanie z dôvodov obáv o prevrátenie Varjaga v búrlivých vodách prielivu. Neuveriteľných 16 mesiacov (!) sa teda remorkér aj torzo tackali okolo celého Čierneho mora, minúc takmer 9000 USD denne za ťahanie. Až v auguste 2001, tesne pred Dvojičkami, Turecko bolo dotiahnuté k súhlasu s preplávaním Bosporu. Pri Grécku sa loď v búrke odtrhla a až po čase sa znova dostala do vleku (pri akcii umrel jeden z námorníkov).

Suezský prieplav neumožňuje preplávať lodiam bez vlastného pohonu, čo skomplikovalo kratšiu trasu. Lode museli smerovať okolo Afriky, ako kedysi nešťastná cárska flotila. Pre Čínu to stálo na koštoch 25,5 milióna (cena torza a poplatky) a 5.000.000 dolárov za 17 mesiacov ťahania. Len pre informáciu, onen hongkongský biznismen zaplatil zo svojho 120 miliónov dolárov, pričom Čína mu nedala ani cent.

Niečo aspoň trochu pozitívne na záver: Kyjev a Minsk, dve lietadlové lode z pôvodnej triedy Kyjev, boli predané bez problémov a slúžia v Číne ako atrakcie. Tretia loď triedy, Novorossijsk, bol zošrotovaný. Baku, premenovaný na Admirála Gorškova a neskôr predaný Indii. Tam slúži pod menom Vikramaditya dodnes.

Ján Valchár

Ján Valchár

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  228
  •  | 
  • Páči sa:  27 017x

Jedna veta: chcem písať blogy o vede, technike, prírode a ekonomike. Druhá veta: máte to tu príliš komplikované, Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu