1. Natalinka. Miesto, kde nechcete žiť.
Počuli ste o dedine Natalinka? Leží v ruskej Rjazanskej oblasti, juhovýchodne od Moskvy. Rjazanská oblasť je rozdelená na niekoľko okresov, jeden z nich je Michajlovský. Od oblastného mesta leží asi hodinu jazdy na juhozápad, smerom na Novomoskovsk. Okres prezentuje nie lesk a biedu vidieckeho Ruska – on prezentuje biedu a väčšiu biedu Ruska. Pred druhou vojnou mal tento okres vyše 73.000 obyvateľov, no hoci sa ho priamo WWII nedotkla, postupne a vytrvale upadal. Napriek všetkým žvástom komunizmu o podpore vidieka, za 80 rokov populácia spadla na 30.000 duší, teda niečo ako môj rodný okres Myjava. Prepad zo 73.000 na 30.000 je niečo, čo by sa dalo označiť ako holocaust, zombie apocalypsa alebo následok pandémie gigantických rozmerov. V podstate je to len následok komunizmu a kryptokomunizmu Putinovej éry. A to ešte nie je všetko.
Kúsok od Michajlova na juhozápad, doslova na hranici s Tulskou oblasťou, hneď vedľa hlavného ťahu na Novomoskovsk, leží kúsok od magistrály dedina Natalinka. Priznám sa, zapotil som sa, kým som ju našiel. Neveril som vlastným očiam.
Táto oblasť Ruska je tým typickým, čo si od Ruska predstavujem. Ploché polia, len sem-tam preťaté riečkami, prakticky žiadne lesy, nič také, čo by vás ako turistov pritiahlo. Nečudujem sa, že Rusáci patria k národom s najväčšou spotrebou liehu na hlavu. Nulová zábava, nulové vyžitie, prakticky len dochádzka do fabriky do okresného mesta alebo na miestny kolchoz, poobede doma na záhrade; okrem elektriky a autobusu nulový pokrok od Kataríny Veľkej.
No a presne takto vyzerá dedinka Natalinka. Romantický názov obce, realita podstatne tragickejšia. Pätnásť domov, na satelitnom zábere rozpadnutých chájd z čias cárskeho Ruska alebo možno z čias Stalina. Rozvoj nula, dokonca aj cesta je len vyjazdená do hliny, v zime zamrznutá, v lete prašná, medzitým rasputica. Kto by tu chcel bývať?
Prečo som v tomto blogu spomenul práve túto dedinu – derevnju?
Pretože pred dvomi rokmi jeden z obyvateľov tejto dediny narukoval ako sapér na Ukrajinu. Valerij Vasiljevič Chotencev by mal o dva týždne 47 rokov. Mal deti a ženu a podľa všetkých náznakov bol členom typickej vidieckej ruskej strednej triedy – teda na slovenské pomery de facto žobrák z Hornej Dolnej. Nejaký ekvivalent letanovského cigána alebo toho človeka, ktorého každý z nás mal vo svojom okolí, člena rozvrátenej alkoholickej rodiny. Taký ten chudáčik, ktorý chodil celý rok v jedných menšestrákoch a nikdy nič nemal.
Valerij Vasilijevič prednedávnom na Donbase padol. S vysokou pravdepodobnosťou podpísal kontrakt, aby do toho svojho Natalinského hnojiska priniesol trochu tých dengušiek, možno výsluhový dôchodok, možno nejakú tú korisť. Čo keby sa podarilo Ukrajincom denacifikovať nejaký ten keramický hajzlík alebo dokonca jazdenú škodu? Manželka by bola predsa len spokojnejšia a o pár rokov by dedo Valerij rozprával vnukom, ako to tým Ukrofašistom on a jeho spolubojovníci ukázali! Nebolo to síce za tri dni do Kyjeva, ale snáď do konca roku 2024 v Slavjansku, Kramatorsku, možno aj v Charkove...
Valerij to nedal. Dnes som od Šoloma dostal z vďaky za spacáky, ktoré sme kupovali minulý týždeň, vojskovú knihu sapéra Chotenceva, otca detí a manžela.
Vydržal dva roky (presný dátum zalomenia neviem). V obale knižky má kreditnú kartu (úprimne by ma zaujímalo, či na nej niečo má alebo či ho nadriadení dôstojníci stihli o všetko ošklbať). Len náhodou sa mi podarilo z obalu vytriasť poskladanú xerokópiu fotografie jeho rodiny. Fotka je tak tragická ako celá vojenská kniha – doslova devätnáste storočie. Vyhotovenie tlače, vyhotovenie poznámok, v podstate som rád, že na to použili pero a nie nejaké husacie brko a atrament z dubeničiek. Fotka Valerija je katastrofálna, ako keby našiel niečo spred 20 rokov, keď sa ženil, lebo na iné foto nemal. Jedinou ako-tak modernou vecou je kreditka Promsvjazbanky datovaná na september 2025 (dlho mu teda nevydržala).
Šolom s ironickým úškrnom hovorí, že toto bol dobrý deal. „Vy nam zakupili mješky, my jemu takož“ (Vy ste nám kúpili spacáky, my jemu tiež jeden). Video tu.
O jedného okupanta menej, ale priznám sa, že normálne mi jeho osud vŕta hlavou. Čo ho motivovalo k podpisu, aké mal rodinné pomery, ako jeho žena a deti znášajú jeho smrť. V podstate je aj otázka, či sa jeho telo už dostalo domov, do Natalinky (na fronte je obrovské množstvo mŕtvol v zóne nula, teda niekde medzi pozíciami oboch strán. Tam doslova mesiace alebo roky hnijú; mám správu o litovskom alebo lotyšskom dobrovoľníkovi, ktorý padol pred dvomi rokmi niekde okolo Kupjansku a hoci na drone mali záber jeho rozsekaného tela, formálne nebol mŕtvy len nezvestný. Na jeho účet teda chodil žold, ale rodina nemohla dostať odškodné a pokiaľ sa aspoň jedna kosť s DNA analýzou nevráti do ukrajinských rúk, bude braný ako nezvestný). Valerijova vojenská knižka je v mojich rukách, takže telo sa našlo a ten svoj čierny spacák dostal. Či už ale prebehla výmena tiel na oboch stranách, neviem. Ukrajina svojho času mala dakde na vidieku odstavený mraziarenský vlak s tisíckami tiel, ale po roku 2023 došlo k výmenám padlých po tisíckach. Ak ale padol prednedávnom, možno je ešte zamrazený na ukrajinskej strane bojiska a manželka čaká naďalej.
Dnes vybavujem povolenia na prevoz artefaktov na Slovensko, tento nový prírastok, knižka, kreditka a xerox fotky vojaka-sapéra Chotenceva bude medzi nimi.
P.S. Pozdravuje Šalom, ďakuje všetkým Slovákom za podporu (čujky, spacáky, teraz čerstvo musíme vyzberať na opravu auta okolo 500 Eur, lebo ho pochrámali) a do budúceho múzea posiela aj svoju nosenú uniformu, v ktorej bojoval posledné mesiace (a možno v ktorej odkrágľoval okupanta Chotenceva).
Až mám trochu pocit, že vás stále otravujem, ale na opravu Kyrylovho auta.
Aby neskončil ako sapér Chotencev...
Heslo: Kyrylo.
Ďakujeme!
