A keďže skončila WWII, tak o nej. Nie je to síce politický blog ako taký, ale nechám to v tejto sekcii. Snáď to nebude vadiť.
Kamarátov dedo bol partizánom. Zomrel pred dvadsiatimi rokmi, ale pamätám si ako nám, malým čoklom, spomínal na druhú svetovú. Volal sa ako ja aj kamarát Jano a teda ho budem spomínať takto, len ako Jana. A budem banovať, že som jeho spomienky nezapísal masovo.
1. Rýchla divízia v Rusku
Jano bol od malička veľmi technicky nadaný. Asi to bolo niečo v génoch, pretože sa to prenášalo ešte prinajmenšom dve generácie po ňom. Schopnosť opravovať stroje bola po rozpade prvej republiky a vstúpení Slovakštátu po boku Tretej ríše do vojny devízou. Mladý Jano teda dostal povolávací rozkaz. Vtedy sa už komunisti a fašisti spoločne neobjímali ako pri obsadení Poľska, ale naopak sa začali vyvražďovať s takou vervou, aká bola v civilizovaných končinách nepredstaviteľná. Dve socialistické ideológie...
Jano teda spravil nejaké skúšky, na základe ktorých ho priradili k mechanizovaným zborom. Do vojska sa vtedy na rozdiel od prvej republiky moc mladým ľuďom nechcelo, ostatne je inou muzikou, keď si špacírujete počas mierového obdobia po Prahe vo vyfintenom mundúre a keď tiahnete s miliónmi ďalších chudákov ruskými stepami pod paľbou artilérie. Mnohí mladí muži si radšej vopchali prsty do sečkovice, aby ich komisia uznala ako bojaneschopných. Jano však poctivo narukoval.
Rozprával nám viacero príhod, ale väčšinu som zabudol. Keď sa vrátim na Slovensko, porozprávam sa s jeho potomkami, snáď mi osviežia pamäť a ja dopíšem zvyšok. Jedna zo spomienok mi ale obzvlášť utkvela v pamäti. Stála by zato sfilmovať.
Ak sa nemýlim, bolo to v úvodných dejstvách bitky o Stalingrad. Slovenská divízia si to smerovala južnou Ukrajinou a priľahlými oblasťami Ruska smerom na Volgu. Toto je stepná oblasť bývalého Sovietskeho zväzu, takže sa jedná o nekonečné roviny, stepi, v tom čase zorané a osiate pšenicou, prerušené len korytami riek, ktoré medzi odmäkom a letnými horúčavami prudko stúpali a klesali. Pre nemecké mechanizované zbory to bolo požehnaním, pretože po masakroch ruských tankových síl pri Brodoch, Dubne a počas oboch bitiek pri Charkove Stalin príliš veľkým počtom kvalitných tankov nedisponoval. Stalingrad je od ukrajinských hraníc prekvapivo blízko nato, čo by si predstavoval laik, vzdušnou čiarou je to zhruba toľko, koľko od Bratislavy do Košíc alebo do Ružomberku. To, čo mohli mať tankisti ako výlet, si však musela pechota vydrieť až na hranice síl. Sucho, v noci chladno, neustále páliaci prach, rozodraté nohy, plná poľná... Proste peklo.
Raz sa však – a bolo to asi dakedy na jeseň, kedy naopak nastáva rasputica – Slováci a Nemci dostali do oblasti, kde sa rodilo hrozno. V istom okamihu nastala príšerná plušť. Dva týždne sa nedalo nikam pohnúť. Našťastie pre našich vojakov sa ich jednotka stihla dostať po nejaký kolchoz, bývalé šľachtické sídlo premenené na vinársky závod. Lenže Rusi držali taktiku spálenej zeme. Čo sa dalo, odviezli preč, čo sa nedalo, spálili alebo rozbili. V okolí zámočku sa pestovalo asi veľa hrozna, pretože v pivnici stavby boli až do obsadenia obrovské klenuté pivnice plné gigantických sudov s vínom. Vojaci boli neustálym pochodom vyčerpaní, takže oddych v suchom zámočku im prišiel vhod, o to viac, že to bol vínny sklad. Ale Rusi im to nedarovali.
Tesne pred opustením pozícií NKVD alebo partizáni nahádzali do pivnice množstvo granátov. Sudy boli dubové, takže šrapnely ich prederavili alebo rovno aj roztrhali. Pivnicu zaliali stovky hektolitrov vína. Jano spomínal, že to bolo ako bazén, akurát namiesto vody tam bola hladina vína siahajúca na schodisku po siedmy schod. Samozrejme, víno po rozliatí sa nabralo všetku špinu a na hladine plával bordel, no ale vojakom to bolo jedno a s ešusmi chodili ako do studničky. Dnom rozohnali mrdník na hladine, načreli a odišli medzi druhov v zámočku. Takto to opakovali niekoľkokrát denne, pričom zväčša už poobede mali problém trafiť dole aj nahor. Víno asi nebolo po tomto pozmývaní dlážky valnej kvality – ale priznajme sa, keby sme šľapali cez druhú svetovú južným Ruskom, asi by zlé hygienické normy pri skladovaní vína boli tým posledným, čo by nás trápilo, nie? A tak dva týždne vonku šťalo prúdom, a presne to isté robila celá jednotka slovenskej rýchlej divízie. Raj uprostred frontu.
Jano spomínal, ako im trvalo päť dní na vypitie „jedného schoda.“ Päť dní toľko chodili po víno, až zo siedmeho schodu bol šiesty. Ďalších päť a hladina klesla na piaty (pripomína mi to hlásenie slovenského rozhlasu spred rokov, pre posádky sovietskych lodí. Uraveň vadý podnimájaťsa. V tomto prípade pádajet. Kto si to pamätá?).
Desať dní boli všetci spoločne v liehu. Predpokladám, že všetci z nich sa medzitým stokrát z nekvalitného vína a jedla zgrcali, ale okrem toho, že im bolo zle, bolo im dobre.
No a na jedenásty deň sa stalo to, s čím nikto nerátal. Buď Jano osobne alebo niekto, kto s ním išiel „s krčahom po víno,“ s ešusom rozohnal bordel na hladine a potom načrel. Tentokrát na ich prekvapenie to zapružilo. Ten s ešusom zatiahol...
...a za manžetový gombík vytiahol mŕtvolu. NKVD síce nahádzala do pivnice granáty, ale nie všetci z jednotky stihli pred šrapnelmi utiecť. Vojaka dosekalo tak, že sa nedokázal mŕtvolne nafúknuť a vyplávať na hladinu; víno ho asi aj trošku pred rozkladom zachránilo. Telo desať dní ležalo na dne pivnice, až sa k nemu ako k čerešničke na torte – alebo skôr ako k višni v griotke - prepracovali smädní Slováci.
Pointu neviem. Buď ho vylovili a pochovali (predstavujem si situáciu, ako mu niekto ešte žmýkal uniformu, „Ja ti dám brať si do hrobu toľko vína!“) a bolo im to jedno, alebo ho nechali tam a dvojtýždňové víno už viac nepili. Už sa to asi nedozvieme.
Ale Janove príhody s pitím na fronte ešte nekončia.
2. Pitie vody škodí zdraviu
Jano neskôr jazdil na fronte na sanitke. Neviem, aké stroje sa predtým používali ako sanitné vozy, ale predpokladám, že to rýchle mašiny neboli, plus ruské cesty... Nejasne si pamätám, že niekde na Kubáni šiel po vyvýšenej ceste, keď tu zbadal ruskú stíhačku, buď Lavočkin alebo Jakovlev. Boli to rýchle stroje, obratné, a keď sa spustili na obmedzený priestor akým bola cesta zdvihnutá nad terén, z ktorej sa nedalo len tak mirnix dirnix vyjsť do poľa, tak museli byť vražedné. Skrátim to: stroje po so svojimi palubnými kanónmi potrápili a Jano sa vyváľal niekoľkokrát naľavo aj napravo cesty, kým stroju došla munícia a opustil step. Sanitka musela vyzerať ako rešeto.
Ale raz sa Jano dostal do väčšieho problému, a áno, bolo to kvôli pitiu. Prekvapivo nie kvôli alkoholu. Viezol raneného z pozície do lazaretu. Vojak bol smädný a Jano vody nemal. Dokonca nemali ani nejaké kanistre, bandasky na vodu, len akési mechy.
Bola hmla a medik aj ranený sa cítili teda koľko-toľko bezpečne. Malá zastávka po vodu nemala byť na škodu. Jano vedel, že kdesi po ceste je studňa. V kryte hmly tam zastavili. Zobral mechy a išiel ich naplniť, aby uľavil sebe aj pacientovi.
Lenže hmla neznačila bezpečie. Obďaleč ležal ruský vojak s guľometom. Vojak to urobil rafinovane: v hrozbe padajúcej hmly namieril guľomet presne na miesto za rumpálom. A Jano presne takto padol do pasce. Akonáhle podišiel k strieške a spustil vedro, ozvalo sa čľupnutie vedra o hladinu. Ivan ležiaci niekde pár desiatok metrov v kryte potiahol spúšť a vypálil dávku len tak naverímboha.
Jano samozrejme pustil rumpál a zdrhol, čo mu nohy stačili. Nasadol do sanitky, ktorej stále bežal pre istotu motor, a zmizol v hmle. Až na ceste si všimol, že napriek tomu, že vodu nevytiahol, čľapká mu v čižme. Dostal ranu do lýtka a v chaose si to nevšimol. Neviem, čo sa stalo s tým raneným, no Jano sa dostal do lazaretu v poriadku (inak by nám to logicky nerozprával) a odtiaľ ho letecky dostali do Banskej Štiavnice (neviem prečo práve tak, toto mám z druhej ruky od jeho vnuka). Tam sa doliečil a dezertoval.
Doliečil sa tak, že mu rana do smrti hnisala a nezaberali mu na ňu antibiotiká, ale keď ho už staručké zranenie príšerne sralo, nechal si jazvu vylízať jazvečíkom a mesiac mal pokoj.
Len pre info pre Kopaničárku, Jano pochádzal z Moravského Lieskového.
3. Ako nestratiť hlavu...a iné veci.
Aj z mojej rodiny, resp. z maminej strany, máme pár vojenských historiek. Babka vyrastala na Kopaniciach, takže takisto ako Ľubka bola Kopaničárkou, ale z Krajného, odkiaľ je mimochodom aktuálne už tri dni bývalý náčelník generálneho štábu generálmajor Zmeko. Boli pomerne širokou rodinou, jej mama, moja prababka mala päť detí a šieste sa narodilo po vojne; plus žili so svojimi rodičmi, mojimi praprastarými rodičmi v jednom dome. Babka bola druhou najstaršou a zomrela tesne pred koronou, paradoxne, jej najstarší brat Štefan zosnul až teraz pred Vianocami ako tuším 94-ročný a paradoxne jej najmladšia sestra umrela ako prvá, štyridsiatnička.
Ale späť k vojne. Vtedy samozrejme moja babka a jej najstarší brať boli snáď jedenásťroční až trinásťroční. Kopanice boli luteránskym regiónom, takže ľudácky režim kolaborujúci s Hitlerom tu nemal veľkú podporu; niektorí poprední Gardisti dokonca hrali od začiatku na dve strany aj s odbojom. Na rozdiel o väčšiny Slovenska tu prežilo v úkrytoch aj pomerne veľa Židov. No a pre riedke osídlenie, bohaté hory, blízkosť hranice a antipatiu k režimu sa tu koncentrovalo aj Povstanie viac ako inde na Slovensku.
V apríli 1945 tadiaľto prechádzal front. To už sa tu trištvrte roka bojovalo, pretože sa partizáni, mimo iné aj Jano z prvých dvoch kapitol, činili. Dodnes sú hory plné nemeckých hrobov. No a Nemci tu napriek pomerne malej rozlohe mali pri ústupe čo robiť.
Babka mi spomínala – a akiste to je nepresné, bolo by to potrebné upresniť historikom – že jej dedo bojoval pri Piave. Raz na jar im večer niekto zaklopal. Cez deň už bolo pomerne teplo, ale v noci teploty zliezali k nule. Presne preto si ich samotu všimli nemeckí vojaci, ktorí z Považia smerovali peši smerom na Moravu (tá je vzdialená deň pochodu smerom na Myjavu a ďalej na severozápad). Pred barákom mali totiž veľkú stodolu, ktorá síce prerobená ale dodnes stojí. Nemec sa slušne opýtal, či môžu prespať v nej a že ráno v pokoji odídu. Čo mal dedo robiť, súhlasil.
Pokiaľ mi je známe, jednalo sa o pomerne starých mužov, nejaký výber nie úplne prvotriednych vojakov, možno preto tá slušnosť. Ráno skutočne vypadli bez slova a bez zbytočného vzruchu. Decká sa samozrejme išli ihneď zo zvedavosti pozrieť na ležovisko, ale dedo ich s krikom vyhnal. Akiste mal z Piavy svoje spomienky, a tak zobral vidly a všetku slamu a seno „stebiélko po stebiélku vyhádzal ven a potom zasek spátky.“ Našťastie tam nejaký stratený granát nenašiel, takže v poriadku.
Ale tým to neskončilo. Podľa toho, čo mi spomínala babka, jednotka Nemcov neprešla ďaleko. Bolo už ráno, svetlo, a asi ešte v katastri Krajného ich spozorovala letka sovietskych lietadiel. S palubnými kanónmi väčšinu skosili dakde na okraji jarku.
Bolo by zaujímavé zistiť, že kde spočinuli. Máme podozrenie, ale to je len hypotéza.
A ani týmto to ešte neskončilo. Babkin najmladší brat (a druhý najmladší súrodenec) mal vtedy zhruba rok a pol. Nad Myjavskou pahorkatinou sa to v jednom okamihu zahustilo stíhačkami, ktoré sekali ustupujúcich Nemcov aj naďalej.
Prababka nečakala, kým im na hlavu spadne zostrelené lietadlo alebo bomba. Vzala decká a utiekla s nimi do Jarku, erodovanej strže za ich humnami. Je to pomerne hlboké a bezpečné miesto, takže ak ste sa ako rodinka skryli dakde pod liesky, tak to bolo pomerne bezpečné. Ako som vravel, päť detí už bolo na svete, z toho štyri už boli takpovediac sebestačné, rozumej, chodili po svojich. Ale (vtedy) najmladší, Milan, bol ešte v perinke. Prababka ho vzala do nejakej deky a ako husy, s plačom a krikom, utekali k Jarku a potom dole korytom do kríkov. Nad nimi pár desiatok minút lietali stíhačky a buď bombardovali kolóny Nemcov, alebo bojovali s nejakými stíhačkami, to už si moja babka Anička nespomínala. V každom prípade strojom došlo palivo a stiahli sa na stredoslovenské letiská. Vzdušný priestor nad Kopanicami potíchol.
Teda až na tie „staršie“ decká, ktoré jačali ako Šturmoviky nad ich hlavami.
A vtedy si prababka s naprostou hrôzou uvedomila jeden fakt: ona v tom panickom behu dole Jarkom niekde vytratila najmladšieho Milana. Iste, vlky ani medvede tam nemali, no ale nad nimi prebiehali letecké súboje a palubné kanóny vypálili tisíce nábojov a akiste aj pozhadzovali nejaké bomby. Prababka vyštartovala tak, že jej deti nestačili.
Človek by čakal, že ročné decko vytrasené v hline bude jačať takisto a jeho mama ho nájde ein-zwei. Lenže malý Milan počas vzdušného boja povzbudzoval správnu stranu tak intenzívne, až od vyčerpania zaspal. Našťastie Jarok v Nebojsi nie je Grand Canyon v Colorade a tak ho pomerne hravo našla. A Milanko sa stal prvým deckom v histórii civilizácie, ktoré prespalo Druhú svetovú vojnu.
Práve balím nejaké artefakty a nakladám ich do ruksaku, ktoré mi tesne pred odchodom na Ukrajinu kúpil práve on, Sedmospáč. Druhosvetospáč.
4. A ešte jedna storka z našich hôr
Môj starý otec z otcovej strany by mal pred mesiacom sto rokov. Bol jediným synom zo štyroch detí a jeho otec aj s najstaršou sestrou odišli asi rok pred vojnou do Štátov za prácou. Mal nejaké zdravotné problémy a tak skončil v nemocnici tuším v New Yorku. Keď Nemci rozbili Československo, tak sa nahneval, že dostal infarkt a ako cca 40-ročný umrel v USA. Paradoxne, asi to bola prvá obeť druhej svetovej vojny.
Jeho syn, môj starý tatko, takisto Jano, mal v tom čase asi 15. Narukovať už nestihol, skončil ako tovariš v obchode na Brezovej (obchod už dlhé dekády nestojí a namiesto neho je malinký parčík s jedinou sochou Jana Husa na Slovensku až do revolúcie). Obchod je obkolesený dvomi cestami, jednou hlavnou z Piešťan na Senicu a trochu vyvýšenou, druhá je len taká skratka medzi rodinnými domami, trochu zapadnutá pod parkom. Tam boli brány do obchodu (čo bol zároveň krčmou) a vozy stáli na nakládku a vykládku tam, hostia chodili z hlavnej cesty. Starý tatko mal v čase Povstania asi 19 rokov a na starosti mamu, babku a dve z troch sestier. Povolaný nebol, slúžil v obchode.
Starý tatko mal v tom čase práve novú frajerku a keďže mal ako zamestnanec nielenže prístup k nedostatkovému zbožiu ale aj nejakú tú zľavu, frajerke nosil voňavky a cukor. Práve raz balil pre ňu nejaký ten tovar, keď prišiel za ním majiteľ obchodu, že čoskoro príde po tovar jeden zákazník. Nepamätám si označenie, ale povedzme že Lojzo.
Čo značilo, že na nakládku prídu partizáni. Starý tatko vedel, čo robiť. Začal chystať to, čo Lojzo vždy bral, teda nejakú tú múku, slaninu, možno ovocie alebo nejaký trúnok, proste nerobil to prvýkrát. A chystal to od tej dolnej uličky.
No a v tom okamihu prišla z hornej strany rota nemeckých vojakov. Asi niečo kupovali – to by sa dali partizáni pozdržať pár minút a nechať ich zaparkovať niekde v blízkom dvore, aby si vozy hliadka nevšimla. Ale Nemci mali pohov, takže si dali pivečko, dve, tri... Ako za komunistov vo fabrike. No a partizáni nemohli čakať v meste dlho, pretože nejaký nenechavec by si ich mohol všimnúť a udať ich.
Starý tatko im teda povedal, že nech zaparkujú voz pod krčmou na tej uličke. Otvoril bránu do skladu a začal nosiť zbožie z budovy na voz. Dohodol sa s nejakým kamarátom, aby naskočil na voz (ktovie, či kamarát vedel, o čo ide) a robil zo seba nejakého gazdu.
Nakladali jedna radosť, vrece za vrecom, slaninu za slaninou.
Ako sa dá domyslieť, keby ich Nemčúri prichytili pri čine, išli by asi k múru alebo niekam do Dachau. Mladosť, pochabosť...
No a Nemčúri ich pri čine prichytili!
„Was laden sie den hier?“ ozvalo sa im nad hlavami. (čo to tu nakladáte?)
Starému tatkovi a akiste aj kamarátovi by sa v tom okamihu krvi nedorezal, ale Brezovani sú kmíni, takže s kamennou tvárou a lámanou nemčinou starý tatko zodvihol hlavu a odpovedal Landserovi: „Nicht viel zum Essen.“ (trošku na jedlo)
Nemec bol zjavne hladný, pretože mu oči vraj svietili. Voz bol plný po okraj žrádlom.
„Kann ich etwas nehmen?“ (môžem si vziať?)
„Nein!“ drzo zahlásil starý tatko. „Sie haben nich genug Geld.“ (toľko peňazí nemáte).
Nemec smutne prikývol. „Das ist War...“ (veru tak). Hlava zmizla v okne a majiteľ obchodu urýchlene ponúkol vojakom nejakú kapustnicu, aby ich ukľudnil.
Starý tatko – akiste spotený dvakrát, raz z námahy a raz z krátkej konverzácie – rýchlo prehodil posledné vrecia na voz. Jeho kamarát pomkol kone, kus ďalej odovzdal opraty a podľa mňa sa museli spiť do nemoty. Mame nič nehovoril. Ale svojej frajerke sa pochválil; ktovie čo mu nato vtedy povedala, ale o 60 rokov neskôr nato bola hrdá.
5. Široká-Kopčah alebo ako si zbaliť frajerku na hovadzinu
Ak ste niekedy išli po červenej značke Štefánikovej magistrály/Cesty hrdinov SNP z Bratislavy, presnejšie z Dobrej Vody, smerom na Brezovú, idete po tzv. vrcholovke. Je to ten úsek od Dobrovodského hradu až nad Brezovú. V poslednom kilometri idete ponad starú cestu na Dobrú vodu, takú rozmlátenú asfaltku, ktorá by mohla simulovať cesty na Donbase. V jednom mieste je odbočka z asfaltky na Brezovú a nejaký génius to tam omylom označil ako Hustý Snop, čo je blbosť, pretože to je Hustý Snoh. Snáď dvesto metrov nad týmto stĺpikom je „chalupa“ na Širokej, hájovňa bývalých Pálffyovských hájnikov, o ktorej snáď napíšem raz blog zvlášť. No ale naspäť k tej ceste dole.
Okolo Trnavy bola na rozdiel od Kopaníc podpora Tisovmu režimu silnejšia ako v luteránskom regióne okolo Brezovej a Myjavy. Na Brezovú preto posielali velitelia svojich vojakov ako prepadové oddiely buď od Senice, Piešťan alebo práve od Trnavy, v tomto prípade od Dobrej Vody. Partizánsky veliteľ Repta (zasa Ján) mal asi na každej strane nejaké spojky, pretože napriek opakovaným rajdom sa málokedy Gardistom podarili a väčšinou namiesto partizánov zahučali práve Ľudáci.
Raz tak od Dobrej Vody smerovalo buď jedno alebo viacero áut serpentínami popod úbočia. Dnes sú tam 40-metrové buky a borovice, ale kedysi to musela byť hustá džungľa mladiny pretínaná pasienkami. No a na mieste pod Širokou, kde sa stáča cesta na hrebeňa ďalej bude klesať k Brezovej, došlo k prepadu.
Akiste sa v knihe o povstaní dá dočítať počet padlých, ale myslím, že ich bolo okolo desať. Partizáni vozidlo rozstrieľali a hovorí sa, že padlých Nemcov nahádzali do studne vedľa onej hájovne (práve o tej chcem písať blog). Poznámka: myslím si, že to je len povera, ale ktovie. Dole pri dnešnej asfaltke ostal teda vrak auta, krvavé lístie a partizáni zberali výstroj. V tomto mieste vtedy ešte viedla úzkokoľajka, ktorá o dva kilometre ďalej končila. Násyp, dodnes viditeľný, bol zarastený bordelom, žihľavou a podobne.
No a onedlho po masakre a odprataní vraku a mŕtvol, starý tatko, čerstvo dospelý, sa s najlepším kamarátom, njakým Pavlíkom zo Štverníka (dodnes tam žijú jeho potomkovia) vybral kuknúť si miesto masakru. No a čo sa nestalo, v žihľave našli dva kvéri. Tipujem, že to boli nejaké československé pušky z Masarykovského obdobia, vzor 23 alebo 24.
Áno, tušíte správne. Obaja mladí kmíni si kvéri zobrali domov a nikomu necekli ani mäkké Fň. Starý tatko bol neskutočne zručným chlapom (to zdedil aj jeho syn, môj tatko, a bohužiaľ ma táto vlastnosť obišla mimoriadne širokým oblúkom). S Pavlíkom ze Štverníka sa dohodli, že si pušky prerobia. Strhli pažbu z mechanizmu a hlavne a prerobili ich tak mazane, že sa dali nosiť v mantli, teda kabáte; na jednej strane kovová zložka, na druhej drevená, trochu stenčená, aby moc nebila do očí.
Ako som hovoril, starý tatko bol polosirota, živil dve sestry, matku a babku, a tak samozrejme blahobytom po vojne nesršali. A to napriek tomu, že pracoval v obchode. No tak s oným Pavlíkom chodili po horách, ktoré poznali ako izbu doma, raušit.
Raušili pomerne úspešne a mama aj babka boli strašne radi, keď im raz za čas pristála na stole divina, o ktorej si naivne mysleli, že sú prémie k mzde z obchodu. Chalaniská strelili srnca alebo mladého diviaka, priamo v lese ho vyvrhli a domov doniesli kúsek hovadziny.
Raz bol starý tatko dohodnutý na ktorýsi deň so spomínanou frajerkou na rande. Frajerka poobede v piatok došla na návštevu. Mala sľúbený akýsi darček, ale namiesto svojho milého našla len vyrevanú mamu a babku a mĺkve sestry.
„Janka nám boli zebrali četníci, lebo ho chyteli na Kopčahu raušit.“
Kopčah je kopec medzi Dobrou Vodou a Brezovou, presne na červenej značke Magistrály, neďaleko rezervácie Slopy. Zaujímalo by ma, či tam na nich čakali alebo to bola náhoda, no proste jeho aj Pavlíka zatkli a maršírovali niekam do lochu. Strelený srnec doma na stole tentokrát neskončil, išiel ako dôkazový materiál s nimi.
„Nebojte sa tetula, šak oni ho pustia, uvidíte!“ chlácholila mamu starého tatka frajerka.
O dva týždne oboch pytliakov naozaj pustili. Dokonca nemali ani podmienku, pretože ako polosiroty mali nejakú poľahčujúcu okolnosť. Ja predpokladám, že keby sa tesne po vojne mal každý hladný človek nejako pofidérne si vypomáhajúci, riešiť, sedelo by celé Slovensko. A tak sa obaja dostali domov, pušky sa im nevrátili a starý tatko nikdy neskôr nelovil nič. Viac o tejto téme neviem, hoci by to bolo vtipné zistiť.
Aj tento príbeh mi o 60 rokov neskôr hovorila jeho frajerka, ktorej okolo oslobodenia nosil voňavky, cuker a trošku tej hovadziny.
Tri roky nato sa zobrali. Bola to moja stará mama.
Príspevok na skončenie inej vojny, pre Šoloma, Kyryla a Dianu:
Alebo mne na víno zo dna pivnice:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Oder haben sie nicht genug Geld???
