Včera sme sa druhýkrát narodili.
Ak ste prekvapení, že ste nezachytili cestovný blog číslo jeden a dva, tak nebuďte. Do jednotky, dosť trpkého blogu, mi chýba stále pár videí. Dvojku som ani nezačal. Ale včerajšie udalosti ma prinútili napísať trojku. Blog som začal písať v sobotu večer ale ma vyplo, takže môže sa stať, že niekde píšem ako o dnešku a niekde ako včerajšku. Prípadne ma upozornite na omyl.
1. Včera prišli dobrovoľníci a najprv bolo dobre
S oneskorením včera večer prišla partia s očakávanou humanitárnou pomocou. Pôvodne mali dôjsť dve dodávky narvaté krabicami a sáčkamim, plus jeden osobák. Inna a obe dcéry mali prísť takisto, ale museli to odvolať. Napokon jedna z dodávok nemohla vyraziť pre technické, alebo skôr byrokratické problémy. Autá nakladali po celom západnom Slovensku.
Jedna dodávka však nie sú dve, takže v konečnom dôsledku to celé skončilo biedne a veľká, skutočne veľká časť vecí ostala doma. Dokonca ani termoprádlo, tak ťažko hľadané vojakmi, sme nemohli zobrať, čo nás štvalo teda poriadne. Ale aspoň chalani konečne vyšli.
Hneď za hranicami problém. V Slavjansku je blato a celé dni lialo, no na západnej Ukrajine padal sneh v miere, akú Ukrajinci nezažili pár rokov. Okolo Ľviva alebo Tirnopiľu sa na letných gumách chalanom plietli do cesty stovky áut. Rovnako ako my (stále som nedokázal dokončiť kľúčový blog z konca decembra) sa ich dodávka vliekla krokom. Namiesto štvrtka večera prišli vo piatok večer, vyčerpaní a dokatovaní. Na moje sklamanie len prespali prvú noc a hneď ráno mali vypadnúť smer Charkov a Sumy (a babke Oľhe zaviezť balíček odo mňa).
Večer ešte prišiel vojak Saša, postarší pánko, ktorý slúži v čate mechanikov. Prevelili ho sem do Slavjansku z neďalekej dediny a jazdí s vyprosťovacím vozidlom. Chodí do miest, kde treba vytiahnuť zapadnuté autá alebo strháva poškodené domy. Sašovi treba termosku na čerstvú kávu. Sľúbil som mu v sobotu ráno vybehnúť s ním na bazár a jednu mu kúpiť.
A tak aj bolo. Ráno sme naskočili do auta a vbehli na bazár niečo nájsť. Ja, Vadim (môj známy vojak z Rivne) a Saša sme rýchlo hľadali termosku skôr, ako Slováci a jeden Čech, Honza, prídu na bazár na kafé. Neviem prečo, ale mal som potrebu kúpiť termosky dve. Proste sme dostali zľavu a ja som kúpil ešte jednu, veď niekomu sa jedna navyše zíde.
Asi by som mal začať profesionálne veštiť.
Saša vybehol do roboty, Vadim mal voľno. Poobede mi mal pomôcť sťahovať sa na pôvodný byt (doteraz som spával na humanitárnom centre, ale už som odvčera inde).
Chalani (František, Vlado a Roman) išli domov, resp. najprv do Charkova, babke Oľhe, a potom na Sumy. Okolo Slavjanska sa situácia skomplikovala a niektoré cesty sú pod kontrolou dronov. Naša asistentka Ksénia vyšla s chalanmi na svojej Octávii, aby im ukázala paralelnú cestu z mesta smerom na Izjum a Charkov. Ja a Honza, dvaja Janovia, sme ostali na humanitárnom centre sami. Rozhodli sme sa pre bojovú poradu.
„Čo budeme robiť najbližšie dva týždne?“ pýta sa Honza. Prišiel pomáhať z Prahy a je ochotný robiť čokoľvek, kde jeho ruky pomôžu. Na evakuácie z frontovej zóny nemôže ísť, pretože nemá na to potrebné povolenia, takže hľadáme praktický plán.
„Budeme dokončovať inventúru,“ hovorím ja. „Máme dokončiť mozaiku. A pre mňa je momentálnou kľúčovou úlohou hľadať peniaze na fungovanie centra. Ale neboj sa nič, Honza, tu o nedostatok zábavy núdza nebude. To si blízko frontu.“
A vtedy to došlo. Tento zvuk som počul iks-krát ale nikdy nie takto blízko. Také to svistenie vzduchu, ktoré keď počujete raz v živote, už naň nezabudnete. Zlomok sekundy a s Honzom sa nám stretne pohľad. Predstavte si, že si teraz odpremýšľate nejakú sekvenciu myšlienok. Zaberie vám to trebárs desať sekúnd. V prípade ohrozenia, kedy vám ide o kejhák, to celé skomprimujete na sekundu alebo len jej čiastku. Okamih, kedy viete, že je zle.
2. Zvuk, ktorý reže mozog
Prvá myšlienka bola, že nám na hlavu padá raketa. Vzduch sa nad humanitárnym centrom rozrezal a ja s Honzom sme sa hodili na zem. Sekunda – a úder. Desivý úder, ktorý vám presne v tom kratučkom okamihu hovorí, že to síce prežijete, pretože vás raketa preletela, ale že ste až po uší v prúseri. Strela drbla – bola to prvá myšlienka – do vedľajšieho dvora. Naše sklo do dvora sa rozletelo a nás, hodiacich sa na zem, zasypalo sklo. Zo strechy sa nám uvoľnila sklená vata a drevo a takisto to hodilo medzi nás. Pes Cézar vybehol tak rýchlo, že som ho ešte tak nevidel pobehnúť a zmizol pod kredencom. A presne v tej istej sekunde sa otvorili dvere. Stála v nich Ksénia, ktorá sa vrátila z vyprevadenia chalanov na Izjumskú cestu.
Vyštartoval som rýchlo za ňou. Ksénia je bledá, drží sa za hlavu a dvor je plný dymu.
„Šo slučílo? Vsjo charašó?“ pýtam sa jej. Honza vybieha von takisto. Hlavná časť mozgu mi rozmýšľa nad situáciou, ale druhá podvedome zachytáva druhé svistenie.
„Vsjo charašó,“ hovorí Ksénia. Je sinavá v tvári. Z humcentra sa uvoľnilo falošné okno a udrelo ju do hlavy. Našťastie nebolo pribité vysoko a len ju udrelo.
Jedno okno je rozbité. Z kuchynskej strechy na nás kuká diera dlhá tri metre a široká na piaď až dve – to po vyrazenej sklenej vate. V meste sa práve v noci ochladilo, je pár stupňov pod nulou, čo značí, že zbytočne kúrime a teplo uniká nad barák.
Na zemi ležia úlomky omietky a všade je veľa prachu. V kaplnke je odlomený kus omietky, rozhodilo cirkevné sviece a niektoré ďalšie veci vrátane kríža a tubusu z protitankovej strely, ktorú sme dostali od brigády na Vianoce ako prejav vďaky. Ďalšie okná rozbité neboli a pri zbežnej kontrole podkrovia vypadlo niekoľko obrazov a jedna doska. V starej kuchyni popadali kľúče z vešiaka v tvare kľúča. V sprche tlaková vlna poprehadzovala šampóny.
Vybieham na ulicu, v pätách Honza. Ulica je plná dymu. Som len v gumených šľapkách a v teplákoch, ale utekám o pár domov ďalej, kde tuším dopad rakety.
Prílet nebol do vedľajšieho dvora ale o tri či štyri domy ďalej. Celá ulica je na prvý pohľad bez okien a na ceste sú na desiatkach metrov rozhádzané kusy azbestu, krovov a okien. Na ulici stoja prví ľudia, v podstate tí, ktorí bývali od miesta impaktu pár desiatok metrov.
Utekám s Honzom a Ksénia, stále bledá, za nami. Rusáci zvyknú po pár minútach zaútočiť na to isté miesto nanovo, aby pobili záchranárov a požiarnikov. Stále počúvam, či sa neozve ten desivý zvuk novej rakety a ja sa nehodím na zem. Dobiehame k domu.
Dom je rohový baráčik, starší domec, okolo ktorého chodím denne domov. Teda bol. Strecha neexistuje a materiál je rozhádzaný po celom okolí. Krížom od neho stojí ďalší barák, ktorému zmizla strecha. Vbehnem do ruiny toho kľúčového domu. Vychádza z neho veľmi labilne vyzerajúce dedko, asi šesťdesiatnik. Kráča ako ranený, ale krvavý nie je. Oči má vytreštené a je mi jasné, že je v šoku. Priedomie má zasypané azbestom, plechom a tehlami a aj ja, mladý chlapčisko bez zranenia, mám problém sa k nemu domov dobojovať.
„Ktoš postraždavšyj? Poranenyj? Mertvyj?“
„Ni, usy živy,“ vyjachce dedo. Pri pohľade na barák mu neverím. Doslova sa natlačím do jeho baráku ako hyena. Tacká sa po vrstve plechov a obzerá sa v dome dozadu. Pochopím.
Vletím do bočnej izby – kuchyňa je zavalená ako smetisko – a zisťujem, že jeho manželka je v kúpeľni. Od prahu kuchyne vidím, že úder vytrhol bojler, strhol kus steny a vymlátil plafón. Viem, že je zle, babka na sto percent je zavalená a zaliata krvou. Svistenie púšťam z hlavy.
„U meni usjo charašó,“ ozve sa babka s prekvapivo živým tónom. Je tam nie zavalená v tom pravom slova zmysle ako skôr zahádzaná bordelom; aj bojler aj tehlová stena ju minula.
Vychádza von a je vidno, že je v lepšom stave ako manžel (kúpeľňa leží smerom po trajektórii dopadu, takže bola de facto v najvzdialenejšej časti domu). Pomôžem jej von a utekám o barák ďalej. Ten leží za malou križovatkou.
Dom prednedávnom zatepľovali, hoci sa jedná o starú ruinu. Pred našimi očami vietor ošklbe izoláciu, ako keby sa dom pred nami vyzliekol. Na ulici pred barákom, v hromade postŕhaného elektrického vedenia, stojí zakrvavený dedo.
„Zvonili švidku? Zvonili švidku? Tut poraneny“ kričí na mňa a drží si poranenú hlavu.
Nemám najmenšiu šajnu, aké číslo je švidka pomošč, ale našťastie promptná Ksénia už mala aj zložený telefón. Na ulici sa zbiehajú ľudia, susedia, náhodní okoloidúci aj obyvatelia štvrte, ktorí prišli pomôcť alebo len očumovať. Na moje prekvapenie, polícia prišla doslova do minúty. Pravdepodobne mali hliadku niekde okolo a zbadali zryv. Ihneď nabehnú v nepriestrelných vestách pomáhať zraneného dedovi. Ja sa vraciam do prvého baráku.
Honza zostáva v tomto druhom dome. Prvýkrát v živote ošetruje zranených (oprava: prvýkrát vo frontovej zóne, sorry Honzíku!). Pomáha sa vyprostiť domácim spod prepadnutej strechy, obväzuje rozbité hlavy. Chvalabohu, napriek tomu, že napokon máme sedem ranených, všetko sú to drobné poranenia. Pri fakte, že dopadla letecká bomba a nie raketa, ktorú som pôvodne predpokladal, je to doslova zázrak.
Babka aj otrasený dedo sa v halde sutín ledva hýbu. S Honzom nabiehame a začneme prehadzovať kusy krytiny, najmä nebezpečný plech a väčšie kusy azbestu. Strecha prakticky neexistuje, všetko je dolu. Vedľajšia stavba, v podstate garáž alebo kôlňa, je z jednej strany zdevastovaná na kašu – a to som ešte nevedel prečo. Auto na dvore je rozmlátené a zasypané sutinami. Je jasné, že pôjde do šrotu. Lenže auto a na ňom ležiaca halda bráni východu z domu. Dedo stále chodí tak, že neverím, že nie je zranený, prinajmenšom nemá niečo zlomené. Púšťame sa do roboty, bez rukavíc a rúšok proti azbestu.
Do desať minút je ulica narvatá záchranármi, plynármi, policajtmi, samozrejme aj rýchlou pomocou. Na ceste stoja desiatky ľudí, niektorí pomáhajú iní očumujú, no rýchlosť reakcie ma pozitívne prekvapuje. Ja s Honzom asi pol hodinu odhadzujeme sutiny (a spokojne konštatujem, že druhý prílet nezaznamenávam. Zväčša Rusáci vysielajú druhú strelu tak do cca 20 minút. Slabá barlička ale predsa).
Prišiel jeden z Jeepov – nejakí záchranári. Majú plné auto náradia.
„Májete topor?“ V podstate sekeru nepotrebujeme, skôr veľké kladivo alebo pajser. Napokon sekerou vytíname polámané orgovány, ktoré mi na jar každý deň intenzívnou vôňou spríjemňovali cestu domov z humcentra, a chalani nám dávajú pajser. Začnem roztĺkať bloky tehál, ktoré en masse vypadli z budovy na dvor. Bloky musia vážiť tak stopäťdesiat- dvesto kíl, proste nimi my dvaja nepohneme ani keby sme ako chceli.
Dedo chodí po dvore, snaží sa niečo porobiť ale stále je vidno, že je v šoku.
„Zabjeríte svoji reči i davajte na parafju,“ vyzývam ich. Kývajú rukou, že netreba.
Potom si všímam psa, menšieho vlčiaka. Trasie sa príšerne, takisto je v šoku a je zalezený hlboko za sporákom či drezom. Stislo ma pri srdci. Niečo iné je vidieť staršieho chlapa v šoku, s tisícyardovým pohľadom, ale niečo iné dieťa alebo zviera. Snažím sa ho upokojiť.
Je poobedie a čoskoro sa začne stmievať. Oslovujem chlapíkov na Jeepe, či by nám pomohli vytiahnuť rozbité auto ďalej od baráku. Domáci – už sa trochu zotavuje zo šoku, aj keď miestami má také pársekundové fázy, že nonstop potichu nadáva, čo pripisujem zotavovaniu sa z otrasu – vyťahuje lano. Zapriahame, Jeep zaberie...a lano praská. Pod Hyundayom je zaseknutých niekoľko tých tehlobokov, ktoré sme si nevšimli. Znova mlátime sekerou a pajsrom a uvoľňujeme aj zvyšok vozidla. Záchranári znova zapriahajú –a znova im lano praská. Do tretice sa viacerí postavíme za nebohý Hyunday a ťahom aj tlakom auto vyhadzujeme na ulicu. Totálka, auto hodné šrotu.
Myslel som si, že chlapík alebo jeho manželka sa rozplačú pri pohľade na barák, no chvalabohu sa držia prekvapivo dobre. Potom dedo príde za mnou a až plačlivo hovorí, že stratil kľúče od svojej mamy (on má okolo šesťdesiatky, takže si domýšľam, že niekde má mamu osemdesiatničku a chodí sa o ňu starať). Kľúče boli vsunuté vo dverách garáže a náraz šrapnelov z rakety ich katapultoval von. Niekam. Niekam medzi tony sutín. Všetko pokrýva vrstva prachu, čiastočne azbestového.
S Honzom letíme pre rukavice – v humcentre máme od nejakého sponzora celú krabicu pracovných rukavíc – berieme zo desať párov a prinášame ich dedovi. Dedo nás poprosil o kávu a cukor. Znova letím nazad a prosím Kséniu, či by nevedela uvariť plnú termosku horúcej kávy.
Termoska!!! Asi budem veriaci!!! Preto som mal ráno tušáka kúpiť dva kusy namiesto jedného!!! Elektrika stále nejde a tak Ksénia púšťa plyn a pomaly zohrieva väčšie množstvo vody. My sa vraciame na miesto a pár záchranárom dávame rukavice. Pokračujeme v čistení.
Obídem dom – a po chrbte mi prebehnú zimomriavky.
3. Šťastie v nešťastí
Ako môžete na obrázkoch vidieť, vedľa domu stála spomínaná garáž. Za garážou majú domáci, podobne ako väčšina miestnych, malý dvor, taký ten zhnitý kút, kam vyhadzujú drevo, majú tam nejakú hriadku alebo pár stromov. A práve strom im zachránil život.
Strela – napokon sme zistili, že sa jednalo na kĺzavú bombu FAB, ktorú Rusáci spúšťajú z lietadiel desiatky kilometrov od frontu – preplachtila okolo panelákov kúsok od humcentra, prakticky nad našimi hlavami a mierila niekam náhodne do štvrte, zhodou okolností na tento barák. V ceste jej stála stará slivka. FAB – podľa mňa to bola maximálne FAB-250, čo je číslo označujúce jej hmotnosť – narazil do slivky a vybuchol doslova dva metre od garáže. Tlaková vlna rozmlátila celú stavbu a zhodila strechu aj na dome aj prístavbe, no tie dva metre rozhodli o tom, že dom nespadol a dedo aj babka prežili.
Priznám sa, že málokedy v živote ma tak striaslo.
4. Záchranné práce pokračujú
Medzitým Ksénia priniesla kafé a cukor. Dedo už je OK, ďakuje a ja s Honzom im pokračujeme v pomoci. Postrádajú mačku (podľa mňa je zabitá pod sutinami) a psa pripútali v tmavej miestnosti, aby si nedorezal labky. Je zhruba hodina od dopadu. Ulica je bez elektriky, plyn je odpojený a my sme vyčistili prístupový dvorček aj cestičku popod okná.
Utŕžim ďalší kultúrny šok. Štyri roky trojdňovej operácie priniesol na Ukrajinu potrebu všetko zintenzifikovať a zjednodušiť. Predstavte si, že vám uprostred zimy vymláti všetky okná. Budete sa dovolávať kde-kade po okrese, aby vám poslali sklenárskeho majstra? Predstavte si, že na okná vymláti na polovici ulice... Na Slovensku – sorry ale je to tak – by pomrzla polovica mesta. Tu to bolo presne ako u nás so sanitkou. Po pár desiatkach minút tu niekoľko teamov sklenárov vymeriava okná dom po dome, poschodie po poschodí; teamy stolárov priviezli OSB dosky, režú ich na požadované rozmery a mravčím spôsobom zabedňujú dom po dome, aby domáci nepomrzli. Elektrikár už naťahuje padnuté drôty. Plynári odchádzajú. Odchádza žeriav, hoci neviem, či tam niečo robil. Keďže už je podvečer, resp. poobedie ale pod mrakom, tipujem, že nepristavia kontajnery ešte teraz ale až ráno.
My sme s Honzom a aj domácimi (volajú sa Oľha a Slavik) odstránili základný bordel z dvora a chodníkov, našli sme stratené kľúče od babičky (v živote som nevidel takú úľavu ako keď zaštrngali pod Slavikovými nohami, štyrikrát sa prežehnal a ten výraz by bol na Pulitzera) a začali sme upratovať vnútro domu. Najmä sklo, kvôli psovi.
Pes – volá sa Veri a ako hovorí domáca, má to znamenať Very Húd (very good) sa už netrasie, ale dáva najavo, že by strašne potrebovala pomojkať. Chvíľu sa s ňou hrám, ale potom zametáme sklo a musím ju ignorovať. Nejakí dobrovoľníci priniesli ďalšie kafé alebo čaj v termoske. Mám deficit, no nechcem im to piť. Zmetáme sklo v kuchyni a obývačke. Je to bizarný pohľad. Vianočný stromček s vymlátenými guľami, na zemi kilá skla, vytrhnuté vešiaky, popadané obrazy, rozsypané kusy výbavy. V detskej izbe fotka dcéry (našťastie je v Odese), niekoľko detských kníh a detských ilustrácií, za tým vysklené obloky a popadaný nábytok. V spálni, kde sa triasla Veri, prežil nejakým zázrakom veľký televízor. Odkladáme ho a zmetám sklo. Plný kýbel nemáme kam vykydnúť. Nechávame ho tak.
Už dosť skoro po zryve došiel team reportérov. Najprv mi to príde ako hyenizmus (niežeby my s Honzom sme nefotili a nebrali videá), no títo prišli vyslovene ako veľká voda. Domáci sú z toho nervózni. Potom to reportéri vysvetlia.
„Všetky vojnové zločiny Ruska a Putinovho režimu musia byť zdokumentované pre budúce právne kroky,“ povedia Slavikovi a on sa upokojí. Rozmýšľam nad tým. Slavjansk je tak rozbitý, že je to tu na encyklopédiu vojnových zločinov. A ja robím rýchle video.
Potom prichádza týpek a mne sa už ikstý krát potvrdzuje, že keď robíš niečo dobre, tak sa ti to vráti. „Pómniš meni?“ Nie, nepamätám sa na neho, ale reportér zjavne vie, kto som. Vysvetľuje, že sme sa stretli asi rok naspäť práve v humanitárnom centre. Má robotu, ja tiež, ale prisámbohu si ho nepamätám ani zbla.
S Honzom nachádzame zmietnuté košíčky s vianočnými cukríkmi. Sú rozsypané po celej zemi. Zberáme ich a ja som dostal nápad. Domácim bude potrebné pomôcť. Prinajmenšom hrubú stavbu im zabezpečí deržava (štát), no interiér bude v ich réžii. Takisto došli o Hyunday, čo im pri opatrovaní staručkej mamy príliš nepomôže. Rozmýšľam nad zbierkou v ich prospech. Košíčky s cukríkmi, ktoré ešte pred dvomi hodinami čakali pod stromčekom, berieme a prenášame ich na humcentrum. „Netróhaty!“ vyzývam všetkých. Nebudú sa toho dotýkať.
Ani nie je tak neskoro ako je pod mrakom (krátko nato začalo snežiť) a ja si vymieňam so Slavikom a Oľou číslo. Desiaty krát ju ubezpečujem, že môžu spať na humcentre (ja som dohodnutý s vojakom Vadimom, že ma dnes sťahuje preč), no oni odmietajú.
Prichádza nejaký sused, podľa tváre nejakého orientálneho pôvodu, možno Kazach alebo Kórejec. Buď to bol miestny blbeček alebo bol otrasený útokom, pretože viac posunkami ako plynulou rečou nám niečo naznačuje, no mal som pocit, že je proste mimo samotným úderom. Po chvíli odchádza a zasa mám taký blbý pocit, ktorý neviem vysvetliť.
Som pokrytý prachom, pália ma oči a azbestový prach ma začína drhnúť. S Honzom sa lúčime s domácimi. Ubezpečujem ich, že zajtra nás môžu zavolať kedy chcú. Vravia, že idú do vedľajšieho okresu staručkej matke a zajtra pokračujú. Strašne nám ďakujú.
A my ideme naspať na Slovenské humanitárne centrum.
5. Humcentrum a potom
Ako som písal vyššie, vysklilo nám jediné sklo (zhodou okolností na tamtú stranu moc okien nemáme). Prišiel Vadim a ako bývalý sklenár nám pomáha okno zatĺcť dekou. Medzitým náš kolega Ruslan pribieha z mesta (mal mať dnes voľno a bol niekde na návšteve) a upratal poopadávané omietky z kaplnky. Sklená vata pozrážaná na zemi zo strechy už je na mieste, takže v noci nebudeme mrznúť. V kúpeľni nachádzame armageddon. Všetko je hore nohami. Zametáme zvyšky omietky a mňa začne drieť v uchu, páliť oko aj hrdlo. Dávam si acylpyrín. Mám deficit kofeínu. Medzitým mi volajú chalani, ktorí doobeda išli na Charkov, Roman a Vlado, že ich omylom znavigovalo na inú ulicu (presne to sa nám stalo pred dvomi týždňami, viď asi zajtra ten nepublikovaný blog). Medzitým je nálet na mesto a Ukrajinci rušia službu GPS, takže sa ani len nedostanú ďalej. S bolesťou hlavy ich z pamäti navigujem a oni s dvojhodinovým meškaním prišli k Oľhe a Jurijovi. Vykladajú zásielku a v chvate uháňajú na Sumy. Oľha medzitým vie, čo sa stalo, takže s obavou mi volá.
Tlaková vlna poškodila garážové dvere. Až teraz si uvedomujem, že protiľahlá škola, ešte dobrý kus za humcentrom od výbuchu, je vysklená takisto. Pozerám na okolité paneláky a tie, ktoré majú okná k epicentru, sú zničené tiež. Môj tip vážne od buka znie, že je tu vymlátených tak do dvesto okien, staticky porušených zo päť domov a cca do desať áut. Práve vďaka slivke nie je nikto zabitý a odhadom traja ľahšie zranení.
No a dvaja vyčerpaní, hladní a premrznutí dobrovoľníci. Rýchlo jeme čerstvo zohriatu polievku. Stále nejde prúd (o desiatej večer stále nejde), takže po kávu si idem do obchodu. Cestou nazad pozerám do temnej uličky. Padá sneh, v uličke svietia autá. Ozýva sa zatĺkanie okien OSB doskami a zvuk píl. Elektrika nie je už druhým dňom. Z dvorov počuť dieselgenerátorov. My potrebujeme nabiť telefóny a pustiť čerpadlo, aby sme sa vedeli osprchovať. Som vyčerpaný. Od prachu ma kolú oči. Počas záchranných prác som nenosil čiapku, bolia ma aj uši. Potom zisťujem, že ja od obeda chodím v zaprášených okuliaroch (ako inak, azbest). Vlasy mám šedivé a asi nehorľavé...
Na fare zisťujeme ešte, že nám vytrhalo z konštrukcie izoláciu (resp. OSB a vatou), čo je vcelku jednoduché, stačí len trochu nanovo potĺcť kladivom. Na poschodí má Honza nad posteľou vytrhnutý malý trojuholník OSBčka, ktorý drží len slovenská vlajka. S unaveným smiechom ho pribíjame naspäť. Vypijem kafé, začnem písať blog, no čoskoro ma vypína.
Akýmsi zákonom schválnosti celú noc je v Slavjansku pokojne.
6. Ráno, nedeľa
Na dnešný deň bola ohlásená bohoslužba. Náš farár, Viktor, je na svadbe svojej netere v Žitomire, tak namiesto neho prišiel otec Wojciech. Opracujem svoju dánsku poľštinu, a s veľkou námahou s ním rozmlavjam. Ako vždy, každý ukrajinský katolík nevie pochopiť, že katolícke humanitárne centrum na východnej Ukrajine má na starosti slovenský ancikrist. S Honzom samozrejme omšu ignorujeme a čakáme na kafé.
Rusi nám kávu osladia kazetovou muníciou, ktorá zasypáva predmestie Slavjanska a kafíčko v šálke sa mi natriasa ako v známej scéne z Jurského parku. Vypadáva elektrika.
Som zvedavý, čo ešte prinesie dnešok...
Post scriptum: tri dni nemáme prúd, resp. naskočil len nakrátko. Aby sme šetrili dízlom do centrály, púšťame ju len nárazovo, aby sa dočerpala voda alebo dobili baterky. Je pondelok obed, z dokladania fotiek na blogy sme som doslova vyčerpaný. Ruská armáda v podaní sme.sk.
Som poprechladaný, najmä uší sa mi chytajú, oči ma našťastie začali poslúchať.
K tým "ukradnutým" cukríkom: po dohode s kamarátkou ich dávame do dražby. Včera sa nám Slavik a Oľga neozvali, pretože celý deň lialo a rozhodne tam nemali čo spraviť. Ale rozhodol som sa, že výťažok z tých vianočných košíčkov pôjde na opravu ich baráku. Zároveň som mal sľúbenú Felíciu, ktorú som promptne sľúbil im. Bohužiaľ sa mi ozvala majiteľka, že dala preskúmať toto auto a je v tak zlom stave, že nemá zmysel ho smyčiť dvetisíc kilometrov na Ukrajinu len preto, aby sa o mesiac zadrelo. Ak by niekto vedel o aute podobnom tomu Hyunday v dostatočne dobrom stave a dostatočne dobrej cene, prosím, ozvite sa.
Z uploadu fotiek (dva dni, sakra!!!) mám hlavybôľ a depresiu. Niekoľko hodín úplne zbytočnej roboty. V sme.sk by mali vyzabíjať ajtíčkarov. Ak mi chcete zlepšiť náladu, tak hoďte mi na kafé.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
A stále zberáme na humcentr. Dnes nám oznámili cenu opráv, našťastie sa zmestíme asi do sto eur, ale akýkoľvek dar privítame.
Ďakujem. A úplné P.S.: Dnes je okrúhle výročie trojdňovej. Ak budem mať psychické sily, tak dám ešte jeden blog.
Update 15.45: Honzo si vydobil miesto na svoj odkaz na Slovensko.
"Pokud se vám po shlédnutí toho, co se děje "kousek" od vás, zdají problémy kterými žijete menší, než vám ještě před chvílí připadaly, vězte, že podobné životy, jaké jsou ty naše stále ještě dnes, žily před pár lety i místní. Jestli necheme jít v jejich stopách, přemýšlejme o tom, jak můžeme pomoci nepustit "Русский мир" blíže ke svým domovům. Hranice jsou v tomto smyslu pouhou čárou na mapě - pokud se jen otočíte a budete se dívat jinam, stejně tak jako jiné, ani tento problém nezmizí... a zlo se před vaším zápražím samo nezastaví... FAKT NE..."
Update štvrtok: Honzovi sa napokon asi podarí ísť na evakuácie. Po protekcii mu sľúbili sa jednej zúčastniť. Zajtra vezieme práčky na jednu posádku, dáme vám echo.
