1. Prečo je Slavjansk škaredý?
Slavjansk – po ukrajinsky Slovjansk, ale ja zo zvyku používam starú ruskú verziu - je jedným z najškaredších miest, aké som kedy videl. A paradoxne je rovnako škaredý ako väčšina ostatných miest na okolí, resp. od Dnepra na východ. Neuveriteľná znôška architektonických bizarností z bielej kremičitej alebo klasickej červenej tehly v totálnej nesúhre s betónom, absencia prírodných krás viditeľných z mesta, pomerne málo zelene, to všetko sa mieša spolu si špinou prifrontového mesta. Ale ako vravím, v tejto časti Ukrajiny je to štandard. Len veľmi málo budov má nejakú architektonickú hodnotu, niečo, čo by ste vystavili napríklad na pohľadnici alebo v knihe o výročí mesta. Prečo to je ale takto?
Odpoveď je v pomerne nedávnej histórii. Predstavte si dejiny prakticky každej krajiny v západnej alebo strednej Európe. Okolo roku 1000 nášho letopočtu sa kryštalizoval každý národ a významnejšie presuny obyvateľstva, také bežné v časoch Rímskej ríše ako aj po jej páde, prestali. Začali vznikať kompaktné celky. Tie už boli alebo čoskoro mali byť christianizované. Králi aj menšia šľachta si na svojom území zakladala kostoly, kláštory a hrady, okolo ktorých vznikali stabilné osady. Tie postupne dosť často prerastali do mestečiek alebo významnejších miest. Ak sa lokácia nachádzala na mieste, ktoré bolo strategické (napríklad prístavy Nizozemska a Nemecka) alebo sa tu našli rudy (Kutná Hora, Štiavnica), tak sa z malej osady stalo bohaté centrum. No a bohatstvo prinieslo estetiku. Kostoly a kláštory, hrady a zámky, bohaté gildovné alebo meštianske domy, výstavné paláce, mestské hradby, veže, bastióny, mosty, komendy... Bežný zapadákov si nič také logicky nemohol dovoliť, pretože obyvateľstvo makalo na poli a bolo rado za chatrč alebo v lepšom prípade menší zrubový dom či dom z nepálenej tehly. O estetiku ani dlhodobú stavbu nešlo. Rýchlo postaviť, nech máme strechu nad hlavou, čo nás po ďalších generáciách. Ak v osade vznikla trvanlivejšia stavba, tak prakticky výlučne patrila cirkvi (menší kostolík) alebo zemanovi (kamenná tvrdza). Ak sa krajom prehnala smršť vo forme brutálnejšej invázie, napríklad ako u Mongolov alebo Turkov, v ČR v podobe Švédov, tak rozsiahle oblasti prišli nielen o bežné stavby sedliakov ale aj o v tom čase už historické budovy. Slovensko tak stratilo veľké množstvá románskych kostolíkov (a asi aj veľkomoravských na južnom Slovensku). Ale napriek tomu, máme na Slovensku veľa pamiatok z gotického obdobia až trebárs z baroka a klasicizmu, teda to, čo vyhľadávajú turisti.
Toto bolo aj na východ od nás...ale nie príliš na východ. Ukrajina po mongolských vpádoch bola dlho spájaná s poľskou a litovskou nadvládou (hovoríme o jej západnej časti, teda pozdĺž Karpát, Rumunska a Moldavska). Litva, dnes zakrpatený štát menší ako my, siahal od Baltického mora až k tomu Čiernemu, takže vo svojej najväčšej sláve pravdepodobne presahoval veľkostne dnešnú Ukrajinu. A tá nie je práve malou krajinou.
Tam, kde boli Poliaci a Litovci s ich rámskym katolicizmom a európskym vzdelaním, tam prišla prosperita, mier a aspoň aké-také vzdelanie. Toto územie, dnes absorbované Bieloruskom a Ukrajinou, je pomerne pekné. Keď prekročíte hranice smerom na Ľvov, nemáte tušáka, že ste už v bývalom postsovietskom priestore, ale cítite sa ako v Poľsku. Rozdiel je minimálny.
O to väčší rozdiel je medzi týmto západným územím a východom. Tu na východe totiž presne tento proces opísaný vyššie chýbal. Nebolo malej šľachty ani kráľa; rozsiahle nížiny na západ aj východ od Dnepra, ale na juh od Kyjeva, boli neobývané, resp. obývané len veľmi riedko. Dôvodom bola dŕžava Tatárov na Kryme a na dolnej Volge a Turecké impérium, ktoré sa od bitky pri Moháči začalo sťahovať z Malej Ázie a Balkánu do strednej Európy. Geografia tejto časti Európy, teda nížinatá a stepná oblasť, kde rieky tečú prevažne zo severu na juh, podmienila moslimské národy juhu na výpravy za otrokmi. Prvá výprava sa udiala ešte hlboko v 15. storočí a zasiahla až juhovýchod vtedajšieho Poľska. Kresťanskí otroci bolo žiadaní na trhoch Malej Ázie a severnej Afriky (len pre info, malá časť obyvateľov južného Egypta a severného Sudánu má maďarské korene a Maďarsko im ako historickým Maďarom pridelilo akúsi formu víz). Jedna z otrokýň z priestoru Ukrajiny, Roxolana, sa dokonca stala matkou tureckého sultána Selima II. – za ktorého čias otrocké nájazdy rástli.
Výsledkom tohto pretláčania síl bola opustená obrovská oblasť južnej Ukrajiny a Ruska. Vznikli tzv. Divé polia, úrodná no prakticky neobhospodarovaná step, do ktorej sa odvažovali len štvanci, vojaci hľadajúci otrokov alebo bohatstvo, alebo kupecké, dobre bránené výpravy.
Rajdy za otrokmi trvali presne 333 rokov. Skončili tureckou porážkou a odstúpením rozsiahlych oblastí Ruskej ríši. Rusko sa stalo dominantnou silou v regióne a čoskoro pohltilo aj samotný Krymský chanát. A v týchto rabovačkách a vojnách vznikli Kozáci.
Bola to zmeska utečencov, kriminálnikov ale aj profesionálnych bojovníkov oslobodených od zásadných povinností voči nejakej šľachte (aj význam slova je z turkického kazak, slobodný muž). Kozáci mali bojovnosť a slobodu v krvi. Niekde som zachytil, že v tomto čase, povedzme v 17. storočí, mali jednu z najväčších mier slobody v Európe, čo je paradoxné, keďže sa jednalo o nepokojnú oblasť a v Británii alebo Nizozemsku prekvitalo osvietenstvo, pričom vtedajší ruskí vladári, práve začínajúca dynastia Romanovovcov, pokrokom netrpela.
No a tento zlom v držaní južnej a východnej Ukrajiny priniesol prvé svetlo (budúcemu) mestu Slavjansk. Stalo sa tak už za druhého cára, Alexeja Romanova.
Potreba chrániť severnejšie a západnejšie oblasti (budúcej) Ukrajiny priniesla nutnosť výstavby opevnených bodov. Krajina je tu rovinatá a kedysi bola prevažne stepná, pretkaná močiarmi a pomerne strmými a hlbokými stržami, tzv. jarmi. Kopcov je tu málo a neohurujú výškou. Systém našich hradov by sa tu neuživil. Vodné hrady na štýl Caernarfonu alebo Trakai by bolo komplikované vystavať, pretože pracovná sila bola nepočetná. Zvolil sa systém tvrdzí, v tamojšom dialekte torov, teda opevnených táborov odrezaných od stepi nejakým riečnym tokom alebo jarom, do ktorého tatárski nájazdníci nemali šancu nečakane preniknúť. A vznikol prvý Slavjansk, v tom čase ešte pod menom...Tor.
Malo by to značiť niečo ako tvrdza, pevnosť. Označenie, ktoré mu pristane ako vyšité aj dnes.
2. Od Toru po Slavjansk
Keďže prvými osadníkmi boli Kozáci a bedač, nevznikali tu trvalé štruktúry. Miestni boli radi, že sa uživia. Dokonca aj prvé cerkve boli drevené. Budúce mesto ale malo veľkú výhodu, ktorá ho predurčovala prosperovať: ložiská soli. Oblasť nemala dostatok zdravej pitnej vody (nie nadarmo sa hlavná rieka vola Kazennyj Torec), no na povrch prerážali soľné pramene.
Na konci 17. storočia sa kozácky štát zosypal. Osadníci sa sťahovali z nepokojných severných oblastí na juh, kde bola voľná a bohatá pôda a po zabezpečení hraníc o trochu pokojnejšia situácia. Z pevnosti sa stalo opevnené mestečko Tor.
V 18. storočí mesto opakovane vyhorelo. Po anexii Krymu sa miestna, pomerne drahá produkcia soli odparovaním soľanky stala nekonkurencieschopnou a jej produkcia ustala, prinajmenšom v priemyselnom meradle. No a v roku 1784 sa Tor premenoval na... Slovenske.
Áno, toto bol prvý rýdzo slovanský názov budúceho Slavjansku. Vydržal dekádu. Na sklonku 18. storočia sa z neho stal Slovjansk alebo Slavjansk, podľa národnosti.
Extrakcia soli síce prestala, ale miestni si všimli liečivých účinkov bahna na dne miestnych slaných jazier. V mieste dnešného Kurortu, teda na severe mesta, začali stavať kúpele. Mesto mohlo znova začať prosperovať, čomu dopomohla výstavba železnice v roku 1869. Prvé trvalé budovy, teda kamenné alebo tehlové, mohli začať rásť.
A to je jedna z odpovedí, prečo je Slavjansk hnusným mestom. Nemá dostatočnú históriu.
Jeho tvári nepomohlo niekoľko ďalších epoch. Obdobie Lenina a Stalina neprinieslo krásu nikde, práve naopak. V okolí mesta sa prudko stavalo a industrializovalo, lenže toto obdobie volám degeneračné. Masívna výstavba nevzhľadných budov bez estetického cítenia, hnusná kombinácia tehloviny, bielej tehloviny a betónu, dymiace komíny fabrík... Mesto muselo byť dokonca ešte hnusnejšie ako dnes (a pre NKVD a teror ešte ponurejšie).
O Slavjansk sa bojovalo štyrikrát. Najprv ho dobyli Nemci na jeseň 1941. Židovská populácia bola zmasakrovaná. Počas sovietskej ofenzívy po Stalingrade ho prebrala Moskva, ale krátko nato generál Manstein Sovietov vytlačil a definitívne sa stal oslobodeným až po pol roku, po úspešnej bitke o Donbas. Nastal prudký rast obyvateľstva vrátane rýchlej industrializácie.
A ako v mnohých podobných prípadoch, mesto sa stalo výzorov ešte zhovadilejším.
3. Od oslobodenia po prvú vojnu
Slovjansk je v rámci politického delenia hraničným mestom Doneckej oblasti, teda súčasti Donbasu. Donbas nie je úplne presne definované územie, ale v užšom slova zmysle sa zaň považuje Luhanská a Donecká oblasť. Najmä Donecká je známa gigantickými ložiskami čierneho uhlia, čo pre komunistov značilo niečo ako Emiráty. Značná časť obyvateľstva sa venovala ťažbe uhlia, vápna, tehliarenských surovín alebo kaolínu. Už za Stalina bola značná časť pôvodného ukrajinského obyvateľstva zmasakrovaná a nahradená imigrantmi z celého Zväzu. To bolo typické pre celé ZSSR, no Donbas sa extra rusifikoval.
V Slavjansku vyrástlo niekoľko veľkých fabrík, napríklad (údajne) najväčšia sovietska fabrika na obkladačky, porcelánka, chemická fabrika naviazaná na staré známe soľné ložiská, závod na plasty a dokonca sa tu lisovali aj LP platne. Elektrikou zásobovala mesto miestna elektráreň postavená neďaleko Kazeného Torca a soľných jazier, na severovýchodných predmestiach. Tú mimochodom niekoľkokrát vybombardovali.
No a na sklonku ZSSR dosiahol Slavjansk rekordnú populáciu, 143.000 obyvateľov. Po rozpade žalára národov sa uvádzalo národnostné zloženie cca 1/3 Rusov a 2/3 Ukrajincov, samozrejme s náplavami ako Bielorusi, Poliaci, Cigáni, Arméni, Gruzínci a dokonca aj Turci a Gréci. Paradoxne (vlastne vôbec nie, skôr ako výsledok prílevu celosovietskeho obyvateľstva, ktorí si logicky ako lingua franca zvolili ruštinu a nie miestny ukrajinský dialekt), pomer jazykov bol presne opačný, teda 1/3 ukrajinskojazyčných a 2/3 ruskojazyčných. Keď to prepočítame na pomer obyvateľov, jeden z dvoch Ukrajincov hovoril po rusky. Môj odhad je, že sa jednalo prednostne o potomkov zmiešaných ukrajinsko-sovietskych rodín, kde sa reč prispôsobila inému pôvodu jedného z rodičov. Časté boli jazykovo zmiešané rodiny.
Prepad Sovietmi protežovaného a nekonkurencieschopného ťažkého priemyslu viedol k chudobe a nezamestnanosti. Ukrajina ako štát bola od vzniku do prvej vojny prakticky skrachovanou entitou, kde čokoľvek lukratívne si rozobrala mafia (označovaná ako ukrajinská mafia, ale jednalo sa o kohokoľvek, kto za ZSSR mal v regióne väzby, často Rusi alebo iné nesovietske národy). Ani dvadsať rokov po vyhlásení samostatnosti sa situácia nezmenila.
Ale potom sa udiali tri veci, ktoré značili nešťastnému status quo koniec.
Tou prvou bol objav gigantických ložísk zemného plynu na Donbase a v okolí Krymu.
Tou druhou bol obrat prezidenta Janukovyča oproti predvolebným sľubom a následným vyjdením do ulíc po celej Ukrajine, no prednostne v Kyjeve. Začal tzv. Majdan.
Tá tretia bola logickým vyústením prvých dvoch bodov. Susedné Rusko si nemohlo dovoliť vzdať sa lukratívneho európskeho trhu s plynom. Aj keby nový režim prebral čo len desať percent dodávok do EÚ, Rusko by stratilo nielen desiatky miliárd Eur ročne, ale navyše by jeho surovinová páka na Úniu oslabila. Rusko nie je konkurencieschopný štát, takže obe situácie by značili pre neho geopolitickú a ekonomickú katastrofu.
To Putin nemohol dopustiť. Začala prvá ukrajinská vojna.
4. Prvá vojna, okupácia a oslobodenie
Podľa zdrojov sa Majdan v značnej miere Slavjansku aj väčšine Donbasu vyhol. Toto územie bolo ruskojazyčné, rodiny vo veľkej miere zmiešané a značná časť populácie ruská. Priemysel aj obchod východnej Ukrajiny bol značne viazaný na ten ruský. Kyjev bol ďaleko a na excesy skorumpovaných vlád ľudia hromžili. Lenže čoskoro sa to zmenilo.
V polovici apríla niekoľko desiatok proruských „separatistov“ obsadilo stotisícový Slavjansk. Tých separatistov dávam do úvodzoviek preto, pretože separatista môže byť niekto, kto bojuje za odtrhnutie svojej oblasti. Tí slavjanski z apríla 2014 boli etnickí Rusi priamo z Ruska. No a neviedol ich nik iný ako náš starý známy Igor „Strelkov“ Girkin, Moskovčan a v tom čase blízky spojenec Vladimíra Putina. Vďaka momentu prekvapenia rýchlo obsadili kľúčové budovy mesta vrátane budovy SBU. Už nasledujúci deň sa odohrávali prvé boje medzi silami Ukrajiny a teroristami z Ruska. Straty hlásili obe strany.
Starostka, Nelja Štepa,miestna rodáčkam, bola unesená Rusmi. To je vcelku vtipné, pretože najprv im ako kovaná komunistka a prevracačka kabátov vyjadrila podporu. Lenže následne ukrajinské sily na teroristov udreli a ona otočila. Áno, komunistka aj v krvi. V rozhovore s novinárom prezradila, že Slavjansk je na 75% proukrajinský. Podľa jej slov ju po unesení mučili, ale o dva týždne sa zjavila v plnej nádhere a podporila separatistov.
Len pre info, po oslobodení Slavjanska sa dostala do regulérneho lochu a hrozilo jej za kolaboráciu doživotia (oj, Ukrajina je civilizačne vpred oproti nám!).
Paradoxne okupantov privítala značná časť mesta. Proruská naivita je ale liečiteľná pri prvej konfrontácii s realitou. Nový starosta, Vjačeslav Ponomarev, sa stal typickým stvorením Putinových metastáz – majiteľ fabriky na mydlo a afghánsky veterán, ktorý sa dostal do vedenia mesta len vďaka tomu, že bol správne prorusky nalubrikovaný. Jeho rétorika ako vždy musela obsahovať slovník ako „nacisti a homosexuáli,“ ako keby táto forma psychickej choroby, proruský dezolátizmus, zredukovala slovník postihnutého jedinca.
No ale proruský dezolátizmus má ešte jeden tradičný prejav – vzťahy v ňom sú krehké. Girkin ako vojenský šéf, dalo by sa povedať že hlavný okupant, a Ponomarev ako administratívna hlava, sa rýchlo rozkmotrili. Girkin „kolegu“ uniesol. Namiesto neho nastúpil iný kolaborant, Volodymyr Pavlenko. Nepoznám národnosť prvého, podľa priezviska je to etnický Rus, ale viem, že je rodák z mesta. Ten druhý je podľa mena aj priezviska Ukrajinec, ale nepoznám jeho pozadie. Ponomarev sa dostal do lochu, následne do domáceho vedenia, kde sa predávkoval drogami (samovražda? Pokus o vraždu? Narkománia?).
No a o mesiac nato zradca zdrhol do Moskvy. Podľa správ pracuje už 11 rokov ako roboš na stavbe. Jeho „kolega“ Girkin hnije dva roky v ruskej base, kde dáva svoje zasvätené svedectvá a sem-tam dopraví na svetlo sveta aj svoje foto okrášlené množstvom monoklov.
Holt, karma je zdarma. V Mordore o to viac.
Naspäť k samotnému mestu. O Slavjansk prebiehali na tú dobu ťažké boje (ale proti dnešku to bol nevinný zápas). Ukrajinci nasadili špeciálne sily a na kriedovom útese juhozápadne od mesta, Kračune, známeho z mojich blogov, teroristi zostrelili a zabili najvyššie postaveného Ukrajinca celej vojny, generálmajora Serhija Kulčytského (a skupinu ďalších vojakov).
Pre obyvateľov nastali krušné časy. Ponomarev ohlásil lov na ukrajinskojazyčných ľudí a separatisti začali prenasledovať miestnych Cigánov a rabovať majetky Ukrajincov. Niekoľko miestnych bolo zavraždených a únosy boli na dennom poriadku.
Kolaborant Ponomarev dostál zvykom krajiny, ktorej slúžil. Osobne vyhlásil, že nedovolí, aby na Donbase boli prevedené voľby a dožadoval sa priamej vojenskej intervencie Moskvy (ktorá bola tak či tak, len oficiálne sa skrývala). Vyzýval k popravám domácich, ktorí sympatizovali s vlasťou. Dokonca sa vyhrážal ukrajinským silám, že zo Slavjansku spraví druhý Stalingrad, pokiaľ by na mestom zaútočili. Čo sa aj stalo. Mesto bolo obkľúčené a začala fáza oslobodzovania od ruskej špiny. Najprv sily SBU zatkli Ponomarenkovho zástupcu. Ten otvorene kolaboroval s Rusákmi. Na začiatku mája ZSU udreli na mesto druhýkrát. Separatistom sa podarilo zostreliť ďalšie vrtuľníky. Keďže ukrajinské sily disponovali ručne odpaľovanými strelami PVO typu MANPADS, ktoré vedeli rozlíšiť svoje stroje, jednalo sa o novovyrobené ruské rakety, čo dokazuje priame zapojenie Moskvy a Putina do tejto vojny a nanovo rúca mýtus o domácom odboji a separatistoch.
Igorovi Girkinovi sa „jeho“ dobyté mesto začalo rúcať. Napriek veľkohubým vyhláseniam, že mal len málo mŕtvych a ranených, mesto sa začalo čistiť. Sám sa vyhlásil za najvyššieho veliteľa Doneckej ľudovej republiky – lenže to má význam ako keď sa Trump vyhlási za nesmierne inteligentného človeka alebo Andrej Danko vám povie, že je dobrým rečníkom.
Na konci júna sa obe strany dohodli na týždňovom prímerí. Ihneď na druhý deň separatisti zostrelili ďalší vrtuľník. V tomto čase už bol samozvaný starosta Ponomarev zabásnutý. Dvaja separatisti boli popravení Girkinom za rabovanie civilného majetku.
Piateho júla bol koniec. Nad mestom zaviala dvojfarebná vlajka namiesto trojfarebnej ruskej alebo umelovytvorenej separatistickej. Potkany opustili mesto smerom na Kramatorsk. Straty separatistov mohli byť podstatne drvivejšie, ale v ešelóne sa nachádzali civilisti držaní ako ľudské štíty. Napriek ich postupu na Kramatorsk, v rozpätí dvoch dní po páde Slavjanska ZSU oslobodili aj druhé mesto rovnako ako Družkivku, Kostyantinivku a Bachmut.
Mesto bolo poškodené, populácia zredukovaná na polovicu. Závody čiastočne neschopné produkcie. Neďaleko mesta sa objavil typický produkt ruskej prítomnosti, masový hrob. Množstvo miestnych ale aj zahraničných ľudí sa stalo obeťou únosu a mučenia. Medzi nimi aj český pozorovateľ, podplukovník Přerovský a poľský vojak Kobielski, plus dvaja Škandinávci. Ešte pred oslobodením mesta sa stali terčom štyria muži z miestnej letničiarskej sekty, vrátane dvoch bratov Pavenkovcov. Všetci boli umučení a ich telá zapálené na Karačune.
5. Nemierové interbellum
Po júli 2014 nastal v oblasti akože mier. Rusáci a ich kolaborantské filcky vyšli z prvej vojny čiastočne porazení (museli sa vzdať niektorých území vrátane Slavjanska, no mali citeľne vyššie straty ako ZSU. Front, resp. nová hranica, skončila za Bachmutom.
Donbas stratil tretinu populácie. Napriek tvrdeniam proruskej špiny, že Rusi tu boli utláčaným etnikom a ruskojazyční obyvatelia boli prenasledovaní, zvyšný, teda ukrajinský Donbas ostal prevažne ruskojazyčným. Značná časť obyvateľov utiekla „na Ukrajinu“ alebo na Západ. Dve tretiny boli buď ruské filcky, chudobní ľudia bez možností zmeny bydliska alebo kolaboranti, prípadne takí nešťastníci, ktorí nemali morálny kompas a proste to nechali tak.
Podľa tvrdení mimo iné Inny, mnohí situáciu využívali, či vlastne zneužívali, a raz za mesiac išli na Ukrajinu, aby si ako občania de facto iného štátu vyzdvihli penziu a nakúpili si lacného tovaru (po prvej vojne na okupovaných častiach síce Moskva istý čas dotovala chod „štátu,“ no následne sa samozrejme na čiernu dieru vysrala a miestnych nechala na holičkách).
Na celom Donbase zahynulo okolo 15.000 ľudí. Z toho cca polovica boli ruskí teroristi a miestni separatisti, tretina ukrajinskí vojaci a zvyšok civilisti. Tých bolo dokopy 3.400 a väčšinou padli ako bočné efekty ostreľovania, no v mnohých prípadoch boli zavraždení alebo popravení. Dezolátska scéna a celé Rusko dostalo číslo, že zhruba tých 15.000 obetí boli obeti zlovôle ukrajinskej chunty a že sa jedná o zavraždené deti. Nuž, retardovaná zložka populácie asi nepochopí, že ak má konflikt takmer 8 rokov, tak z 15.000 obetí nemôže byť 15.000 zavraždených detí, no u poloopíc Smeráckeho a Republikového rangu logiku nehľadajme. V istej miere však aj Slavjansk zanechal pozitívny efekt – Zbrojné sily Ukrajiny sa začali reformovať. Kolaborantské jednotky boli rozpustené, kolaboranti vo veľkej miere pozatváraní (a ja dúfam, že mnohí aj mimosúdne popravení pozostalými). ZSU v roku 2014 boli len tieňom. Mali na viac. A možnosť dokázania premeny dostali čoskoro.
6. Druhá vojna a front tesne vedľa
Od Slavjansku na novú hranicu to bolo vzdušnou čiarou približne 55 kilometrov. Dostatočne ďaleko nato, aby ruskí separatisti a teroristi nedokázali mesto ohroziť delostreleckými salvami alebo raketami z Gradov. Mesto ostávalo čiastočne vyľudnené, no prudko sa posilnila vojenská posádka a obrana mesta. Ukrajina zažívala ťažké časy, no s prísľubom novej zmeny. Nastúpil Volodymyr Zelenskij a jeho kabinet začal robiť zmeny. Ak sa chceli proti pomerne slabej a zle vyzbrojenej bande teroristov a kriminálnikov ubrániť, museli reformovať. Armáda dostala nové zbrane vrátane protitankových a PVO. Pozdĺž novej línie sa síce pravidelne strieľalo a hlásili sa mŕtvi aj ranení, no aspoň navonok sa to hralo na mier.
Zmena nastala v 24. februára 2022. Rusáci udreli a tentokrát sa už nehrali na nejakých miestnych baníkov a komsomolcov. Po mesiacoch ruských provokácií si to Putin alibizoval útlakom ruskej menšiny na Ukrajine, prednostne Donbase. Poznám tu desiatky miestnych, no v mojej bubline je rusko- a ukrajinskojazyčná populácia zastúpená približne 50:50, na rozdiel od oficiálnej štatistiky 65:35 (plus mínus). Na trhu alebo aj u nás vojaci striedavo hovoria rusky aj ukrajinsky a nikto nikdy nemal s tým problém.
Ruské sily sa na začiatku blitzkriegu dostali neďaleko na severozápad od mesta, na delostrelecký dostrel od slavjanského Kurortu. Kúpele, ktorých história siaha takmer dvesto rokov do minulosti a kde sa liečili desiatky tisícok aj ruských vojakov, skončili ako púšť. Kurort bol pre trochu vyvýšenú pozíciu nad slanými jazerami a vďaka krásnemu prírodnému prostrediu vyhľadávaným miesto slavjanskej smotánky. Miestne rodinné domy patrili k luxusnejším a aj architektonicky hodnotnejším ako všade na okolí. Celé okolie bolo plné hotelov, sanatórií a dokonca aj budov, ktorým som hádal na východoukrajinské pomery historickú ochranu. Prakticky nič z toho neexistuje. Pretože to bola jediná štvrť Slavjanska, ktorú mohli Rusáci poškodiť. Samozrejme, využili to.
Dnes tu prakticky nežijú pôvodní obyvatelia. Ak áno, tak v opravených barákoch so zníženým komfortom ako predtým. Rekonštrukcia po vojne bude zdĺhavá. Ostreľovanie bolo tak intenzívne, že mnohé budovy a dvory stále nesú nevybuchnutú muníciu.
Mesto malo ale enormné šťastie, že hmyz stál pred jeho bránami len dva mesiace.
Bezprostredné okolie Slavjansku bolo oslobodené na jeseň 2022 pri prekvapivom blitzi od Charkova na východ. Rusáci sa stiahli mimo dostrel artilérie, čo viedlo k istej úľave obyvateľstva. Nasledovala paradoxná situácia, kedy kolaboranti navigovali ruské sily na konkrétne ciele v meste, ktoré ale Orkovia museli zasiahnuť iba raketami S-300 prerobenými na protizemné určenie. Lenže tieto rakety nie sú natoľko presné (lietadlá sa dnes nezostreľujú kontaktne ale rozprsknutím sa ako keď strelíte brokovnicou) a po istom čase, kedy v Slavjansku bolo rozmlátených kvantum budov a ciest, tie isté filcky prosili Rusákov, aby vojenské ciele nebombardovali týmto typom rakiet (znova karma).
Takže už zhruba tri roky vedie Slavjansk trošku normálnejší život ako prvého pol roka. Front dnes je ďalej ako bol v prvé mesiace vojny. V meste je z pôvodných 105.000 obyvateľov na začiatku vojny údajne okolo 20 – 25.000, no tento údaj sa hovoril pred rokom, takže predpokladám, že reálne tu býva ešte menej obyvateľov. Naopak, pribudlo vojakov. V meste je nadštandardný počet vojakov z juhu, z Odesskej oblasti a priľahlých regiónov (viď príklad Serhija Halahana, Dekku a Vasju z mojich blogov) a od Žitomiru. Tí chvalabohu nemajú také väzby na ruskej strane, hoci najmä tí odeskí sú často ruskojazyčnými. Front skáče sem a tam, no po páde Bachmutu a začiatku bitiek o Časiv Jar a Toreck je pomerne stabilným.
Zásobovanie mesta funguje skvele. Ukrajinská vláda nechala zásobovanie na civilnom sektore, jedno z najgeniálnejších opatrení, ktoré kedy niekto mohol vydať. Súkromníci zabezpečujú potraviny, hygienu, lieky, opravy áut aj zabezpečovanie náhradných dielov; v meste fungujú reštaurácie, kaviarne ale aj obchody s elektronikou a hračkami (akurát kníhkupectvo tu nie je a ja trpím). Taktiež opravy domov po náletoch si vyčlenil súkromný sektor, nie nejaká štátna, pomalá a potenciálne skorumpovaná agentúra.
Na uliciach vidieť následky prakticky denného ostreľovania. Mnoho domov je poškodených natoľko, že sú neobývateľné. Jedná sa najmä o rodinné domy, kde domáci zahynuli alebo utiekli preč. Podobne však aj bytovky sú v mnohých prípadoch vyľudnené. Niektoré chruščovovky sú obývané sporadicky, čo v zimných mrazoch musí viesť k strašným účtom za vykurovanie. V Slavjansku sú údajne dve nezničené školy (predtým malo mesto minimálne tri univerzity a viacero stredných škôl). Je otázkou času, kedy budú denacifikované aj tie. Len medzi rečou, mal som dojem (a lokálni mi to potvrdili), že práve školy a škôlky boli medzi prioritnými cieľmi úderov. Rusáci opakovane udierali aj na trhoviská alebo obchody, našťastie si to nevyžiadalo také obete ako v Kostyantinivke.
Svoj prvý nálet na mesto som zažil v podobe dvoch KABov asi v auguste 2024. Tlaková vlna prebehla mojim telom ako tornádo, hoci úder bol vedený možno dva kilometre odo mňa. Systematickejšiemu náletu som však svedčil v marci 2025, v moju druhú noc vlaňajšieho pobytu v meste. Šesť kusov Šáhidov dopadlo medzi dve mnohoetážovky; cieľom bolo menšie stavanie, kde sídlila akási vojenská správa. Útok sa udial v noci cca o pol desiatej a výsledkom bol jeden ranený vojak (vrátnik), zničená budova (poškodená je dodnes) a desiatky vysklených okien civilistov. Počas troch mesiacov som zažil nálety odhadom každú druhú noc a občas aj počas dňa. Prakticky vždy sa jednalo o Šáhidy.
Pri našej návšteve na prelome októbra a novembra sa niekoľko útokov zopakovalo. Teraz sú tu útoky prakticky denne a bolo ich počuť aj na Vianoce. V posledné dni aj domáci hovoria, že ostreľovanie sa zintenzívnilo. Tam Molnija na sídlisko, kde okrem okien zhoreli autá, no nikto nebol zranený. Tam útok na bytovku a niekoľko zranených. V piatok dopadla neďaleko od nás neznáma strela (ale asi Šáhid) a vysklil okná na byte môjho kamaráta Andrjuchu (mám s ním v pláne urobiť pre vás prvý rozhovor, no nevyšlo nám to zatiaľ). Úder zranil dve deti okolo pätnásť rokov. V nedeľu zhorelo niekoľko áut a dnes ráno pristála štvorica KABov pomerne neďaleko v rade rodinných domov. Dvaja mŕtvi, o trochu starší odo mňa. Dokonca aj na humcentre sa bavia o tom, či ho zbalíme a prenesieme ďalej od mesta, prinajmenšom o dvadsať kilometrov. Medzi vojakmi je ale pozitívna nálada, aspoň v mojej bubline. Front sa viac-menej drží, hoci pri Lymane a Siversku je zaznamenaný ruský postup.
Problémom ostávajú okrem náletov aj žduni, miestni ľudia bližšie k frontu. Väčšinou tvrdohlaví a postarší ľudia, ale sem-tam aj mladé rodiny, ktoré sa odmietajú premiestniť. Následkom neskorej evakuácie bývajú mŕtvi a zranení nielen na ich strane ale aj medzi evakuátormi, viď príklad Slavik Ilčenko, ktorého sme pochovali po Vianociach.
No a aký je osud pevnosti Tor-Slovenske-Slovjansk-Slavjansk? Nevieme. Ruská ekonomika padá a podľa správ z frontu ruskí, zle zásobovaní vojaci trpia chladom a nedostatkom jedla. Ukrajinskí vojaci sa boria s tými istými problémami, no v menšej miere; dobrovoľníctvo tu funguje násobne lepšie a celá infraštruktúra je menej založená na korupcii a zneužívaní systému ako na ruskej strane. Nemocnica v Kramatorsku je údajne preplnená ranenými ukrajinskými hrdinami, ktorých už musia držať aj na chodbách – lenže toto bolo hlásené z ruských lazaretov v blízkosti frontu už dakedy na jeseň 2022. Väčšina vojakov po rekonvalescencii sa dostane naspäť na front, či už priamo do línie alebo ako trebárs obsluha dronu, kamionista alebo opravár techniky. Na ruskej strane je vážnejšie zranenie takmer rozsudkom smrti. Pokiaľ sa pevnosť Slavjansk udrží možno už len pár mesiacov, vojna sa zastaví na ruskom kolapse. Či už Kyjev získa Donbas celý alebo aspoň sa zastavia boje, to netuším. Domáci nechcú konzervovať front, pretože hranica na dnešnej nulke línii bude značiť ďalšiu vojnu o pár rokov a nekonečné ostreľovanie a porušovanie prímeria zo strany Orkov. Pre väčšinu je výsledok len jediný, hranice Ukrajiny spred 2014. Teda aj vrátane Krymu. Príliš mnoho ľudí padlo, príliš mnoho bolo ranených, príliš mnoho utieklo preč a prišlo o celý majetok. Mesto stráda ale drží sa.
Je to predsa Tor, mesto Kozákov a hrdinov.
Ak chcete ešte podporiť Nezlamnú Júliu, stále môžete. Pomôžete aj prezdieľaním blogu alebo aspoň linku na sociálnych sieťach. Júlia ďakuje a do týždňa by malo byť s ňou video.
Alebo mne za dnešné slepcovanie sa pri výpadku prúdu. Buy me a nové oči.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
P.S.: K oznámenej aukcii pre technické problémy dôjde až teraz.
Ako som spomenul, na začiatok sa bude dražiť uniforma, resp. zimný návlek čečenského dôstojníka s nomme de guerre Mongol, ktorého vojaci ZSU prehovorili 7,62 milimetrovými argumentami, aby im ju odovzdal. K skupine artefaktov patrí zimný návlek na uniformu, zimný návlek na prilbu, čiapka, prilba s dierkou v tyle a puzdro na pištoľ. Nález je to extrémne vzácny a pravdepodobne na Slovensku podobné veci ešte neboli. Miesto a čas: okolie Charkova, zima 2022/2023.
Potom je tam vzácny ševrónik zo slavjanského Kurortu. Nález apríl 2025, našli sme ho v ruinách rozstrieľaného domu, ktorý sme čistili.
No a tričko venované jednou z vojačiek, žiaľ si nepamätám jej meno (tričko sa poslalo ešte v júni, ale Božie cesty sú nevyspytateľné a celý paket sme našli zabudnutý v aute v decembri).
Pre ďalšie informácie sledujte skupinu
Skupina dobrovoľníkov, ktorá cez aukcie podporuje vojakov a civilistov v Ukrajine. Skupina je uzavretá, treba požiadať o vstup. Po schválení adminom sa môže člen zúčastniť akejkoľvek prebiehajúcej aukcie.
Táto skvelá partia predtým dražila viaceré veci odo mňa a našej partie dobrovoľníkov v Slavjansku, takže za nich ručím. Výnos z týchto dražieb pôjde na Slavjansky front vrátane humcentra.
