1. Kultúrne dedičstvo v plameňoch
Sto rokov po páde Veľkej Moravy, na začiatku 11. storočia, sa jeden mladý mních z vtedy ešte vo veľkej miere pohanského Uhorska vybral z Transylvánie na východ. V tom čase ešte o nejakej Moskve nebolo chýru ani slychu a dá sa povedať, že aj slovanská populácia, kmeň Vjatičov, tam žil len veľmi krátko, možno druhú generáciu. Mladý muž zamieril do centra východného kresťanstva v tejto oblasti, do Kyjeva.
Kyjev bol v tom čase na rozdiel od miesta budúcej Moskvy rušným, bohatým a kultúrnym centrom Kyjevskej Rusi. V meste, inak jednom z najväčších na kontinente, sa v tom čase nachádzalo viac ako 400 chrámov, čo je pravdepodobne viac ako v celom Uhorsku.
Tento mních sa volal Mojžiš/Mojsej (nemýliť si ho s iným mimoriadne kultúrnym a vplyvným Mojsejom, ktorý pije fernet cez internet), usadil sa v jaskynnom komplexe pri Kyjeve a neskôr tu zomrel na starobu. Jeho pozostatky, kosti svätého Mojžiša Uhorského/Mojseja Uhrína tu ležia doteraz a je to jeden z mála stredovekých svätých (pravdepodobne) slovenského pôvodu. Na mieste jeho skonania vznikol krátko nato kláštor, tzv. Kyjevo-pečerská lávra alebo v preklade kyjevsko-jaskynný kláštor. Ten bol napriek opakovanej devastácii centrom kyjevskej cirkevnej vzdelanosti a ako taký by sa dal porovnávať napríklad s horou Atos v Grécku alebo s neskoršími stavbami ako Westminster alebo El Escorial.
Lávra nie je jedinou budovou alebo jediným chrámom. Na ploche niekoľkých desiatok hektárov tu stoja desiatky kostolov rôznych vekov plus príslušné stavby, cirkevné aj svetské. Komplex sa skôr podobá na opevnené mesto ako kláštor v našom ponímaní. Malo to svoj zmysel. Už po pá rokoch svojej existencie ho vyplienili kočovní Kumáni, neskôr Mongoli, ktorí sa nepriamo zapríčinili o to, že Kyjev ako metropola východu upadla a naopak, z močiara povstala Moskva. Ďalšiu deštrukciu ale aj rozkvet mu priniesli vojny v sedemnástom storočí.
Katastrofou bol nástup komunistov po WWI, kedy priamo na dvore umučili metropolitu Vladimíra, a druhá svetová vojna, kedy bol vzácny chrám vyhodený do luftu nie fašistami, ale jednotkou NKVD, vďaka ktorej Stalin a jeho svoloč mohla zburcovať ukrajinskú populáciu proti Nemcom – barbarom. Ruiny chrámu, kolísky ruskej civilizácie, stáli desiatky rokov, kým ho za samostatnej Ukrajiny konečne nákladne zrekonštruovali.
Písal sa prelom dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. To už mala mať takmer tisícročná stavba konečne pokoj a užívať si fokus turistov a kunsthistorikov.
Lenže vypukla trojdňová operácia a stavbu znova poničili zdegenerovaní barbari. Kumáni, Mongoli aj boľševici prišli z východu. Štvrtá deštrukcia nie nadarmo tiež.
V noci na dnes dostal chrám zásah. Podľa všetkého do strechy narazila Gerbera alebo niečo podobné. Ruskí degeneráti a podľudia, ktorých existencia je založená na patologickom klamstve, vyhlásili, že v skutočnosti si chrám zasiahli Ukrajinci sami. Ako dôvod uviedli, že Američania dodali Kyjevu zastarané rakety po záruke. Čo iné má urobiť raketa tri mesiace po garancii ako naraziť práve do kultúrneho dedičstva?
Asi to, čo úspešne robila doteraz. Zostreľovať rakety a drony mongoloidných barbarov z východu. Bez ohľadu na dátum výroby.
2. Aké sú škody a aký zámer?
Fyzické škody asi budú pomerne veľké, hoci pri kultúrnych by som bol opatrný. Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky, teda tá súčasť celej lávry, ktorá utrpela najväčšie škody, je z väčšej časti len rekonštrukcia. Nie je to oná tisícročná byzantínska stavba, ktorú kedysi postavili na mieste zosnutia Mojžiša Uhorského. Dnešná stavba je pár storočná, čo zasa v tejto časti Ukrajiny nie je až taká vzácnosť (tu v Slavjansku by to bola pecka, ale nie na západe a severe krajiny). Môj odhad je, že škody na freskách alebo inventári asi nebudú až také veľké, vzhľadom na pohnutú históriu stavby.
A k samotnému útoku. Prvotné ohlasy boli samozrejme negatívne. Ale ruku na srdce: degeneráti za štyri roky poslali na Kyjev tisícky rakiet, leteckých bômb, striel s plochou dráhou letu alebo dronov. Kyjev je obrovské mesto, ale je pomerne vysoká šanca, že niektorá strela je zarušená, poškodená alebo proste sa vychýli zo smeru letu bez pôvodného zámeru. O to viac, že lávra stojí na pahorku na centrálnym mestom. Môj tip je, že toto nebol pôvodný zámer nejakého ruského veliteľa zodpovedajúceho za nálety.
Ale neprestane mi vŕtať hlavou, či tá primitívna zberba v zúfalosti neprejde na ničenie kultúrnych pamiatok systematicky. „Hups, to váš Patriot! Nemáte ich používať, dobre viete, že sú to zastarané shity!“ Niečo na ten štýl. Rusák je nižšia forma civilizácie, zviera, u neho proste inteligenciu nehľadajme. Je to možné, že do kúta zahnaný panárod siahne aj po tomto extréme. Len pre pripomenutie, až na výnimky napríklad Nemci a Angličania sa vyhýbali systematickému ničeniu pamiatok; dohoda znela, že tuším Heidelberg a Oxford či Cambridge nebudú bombardované, pretože boli vzájomne príliš vzácnymi.
3. Chrám ako univerzálny symbol národa
Z desiatok moskovských chrámov je len pár, ktoré by sme mohli označiť ako stredoveké alebo „staré.“ Väčšinou sa jedná o malé stavby z konca 15. alebo začiatku 16. storočia a pokiaľ je známe mne, nie sú to práve architektonické skvosty (až na výnimky v múroch Kremľa).
Jednou výnimkou je stavba, ktorú by sme si popri samotnom Kremli mohli označiť ako architektonický symbol Blát. Stojí vedľa Kremľa a zasvätený je Vasilijovi Blaženému.
Sotva by sa dala niektorá stavba označiť ako zrkadlo svojho národa. Vasilij Blažený je však niečím ako multizrkadlom, univerzálnym symbolom Ruska a Rusov.
Posúďte sami: chrám postavil najkrvilačnejší a najpsychopatickejší z ruských vládcov až do čias Stalina, Ivan Hrozný. Bol to symbol jeho porátania sa s Tatármi v Kazani a Astrachani; obrazne by sa dalo povedať, že so stavbou tohto chrámu je spojená expanzia Rusov.
Vcelku sa zaujímam o kunsthistóriu, takže iste sa viem k niektorým veciam vyjadriť viac ako úplný laik. Čo vám napadne, keď vám spomenú niektoré notoricky známe stavby? Napríklad Kolínsky dóm? Monumentálny. Versailles? Veľkolepý. Pyramídy alebo Stonehenge? Tajomné.
Pri Vasilijovi Blaženom mi od malička nenapadlo nič iné ako ultragýčový. Ten chrám mal byť tak krásny, až je škaredý. Ako keď stretnete pubertiačku, ktorá si na svoj celkom pekný ksichtík nahádzala pol tony omietky a štyri tetovania. Na centrálnom moskovskom chráme by sa možno dali nájsť pekné veci, ak by sme ho rozstrihali a posudzovali jeho jednotlivé súčasti, ale nie ako celok. Je proste hnusný a so západnými dómami sa zrovnávať nedá ani po LSD.
Podruhé: ten chrám vlastne nevie, čím chce byť. Každá súčasť je iná. Ako keď cigánovi dáte neobmedzený rozpočet a on si začne nakupovať. Ako Nora Mojsejová (pche, zasa sme pri tejto ex-rodinke úžasňákových) na Pereši. Západné rokokové stavby sú preplácané, ale s vkusom. Tam je ornament a kudrlinka súčasť plánu. Tu je proste ornament preto, aby tu bol. „Tu ešte máme voľné miesto, tak sem niečo capnime!“
Potretie: tento chrám nemá ducha. On má len fasádu. Vnútro v ňom nie je podstatné, len vonkajšok. Asi vážne ako tá zmachľaná pubertiačka. Vnútri síce sú fresky, ale táto stavba a jej interiér je tak vnútri nepodstatná, že sa ťažko po fotkách čo len dogooglite.
Môže byť pre Rusko niečo symbolickejšie, zvonka preplácané a namyslené a vnútri prázdne ako táto prázdna cukornička? Pochybujem. Ivan Hrozný musel predvídať Putinovu éru.
Štvrtý bod. Stavba sa podľa niektorých zdrojov napriek neveľkým rozmerom ťahala na cca sto rokov. Je otázkou, či sa jednalo o samotnú stavbu alebo len zariaďovanie a skrášľovanie. Iste, stavba sakrálnych stavieb sa takto dlho ťahala bežne. Ostatne Kolínsky dóm sa staval od polovice 13. storočia do konca 19. Lenže tam sa jedná o gigantickú, extrémne komplikovanú stavbu, trikrát takú vysokú a desiatky násobne objemnejšiu ako toto tu.
Ďalší bod. Kresťanstvo v čase založenia tejto stavby poznalo stovky, možno tisícky svätých. Od čias Nového zákona po čerstvo svätorečených, každý mal nejakú históriu a atribút. Niekto umrel ako martýr za vieru, niekto sa preslávil dobročinnosťou, niekto (aspoň podľa hagiografií) spravil nejaký pozoruhodný skutok.
Kremeľská cukornička je zasvätená Vasilijovi Blaženému. Čím sa preslávil on?
Nuž, bol lokálnym blbečkom. Niečo, čo by dnes sedelo na psychiatrii a do mesta by to púšťali len v sprievode dozorcu. Vasilij chodil holý, čo sa vysvetľovalo v tom čas ako prejav chudoby a skromnosti. Ovešal sa reťazami ako otrok.
Najikonickejší chrám Ruska a Moskvy. Zasvätený debilovi, ktorý nemal nič a bol vlastne nesvojprávnym otrokom. Hlbší symbol Ruska si vymyslieť nemôžeme.
Ako fanúšik historickej architektúry som zásadne proti devastácii pamiatok. Jedno je ale isté: ak by sa hypoteticky v Rusku zmenil režim – nie diktátor ale celý režim, začal by som jedným krokom: zrovnal by som túto cigánsku cukorničku so zemou a vystaval by som tam niečo iné. Napríklad knižnicu. V Rusku treba totiž začať úplne odznova.
Alebo by to mohli urobiť Ukrajinci. Za Lávru.
