Niektoré sa stali mne alebo môjmu okoliu, iné som skrátka počul.
Človek by povedal, že na univerzitu sa dostane výkvet, ale ehm... bol som tak aj ja, takže viem, čo sme boli za exotov. Keď sledujem trápne slovenské pseudokomédie v štýle Hornej Dolnej alebo Žandárov, tak by som odporučil scenáristom zahodiť ten ich akože-humor a navštívil by som vysokoškolské kluby a prednášky. Leslie Nielsen by bol handrou.
1. Niekomu to v hlave šľape, niekomu nie...
Prvý príbeh je z kategórie „počul som to ale nezažil.“ Odohralo sa to asi pred desiatimi rokmi v Prahe, ale účastníkmi boli Slováci. Mám to od kamarátky, snáď to prerozprávam dobre.
Kamarátkin vtedajší priateľ bol matematický génius. Ako to často v takýchto prípadoch býva, genialita na počty a integrály bola vyvážená absolútnou nepraktickosťou vo všetkom ostatnom. Výsledkom bol mladý rocker s polodlhými vlasmi, ktorý prišiel do Stovežatej študovať matematiku, ale reálne sa stratil v supermarkete medzi regálmi s rožkami a čučom. Mladý pár sa nasťahoval do štvrte s tými typickými meštianskymi domami z Rakúsko-Uhorska, teda niekoľkoposchodové bloky, kde na prízemí mali prevádzky drobné obchodíky, kaderníctva, pazúre a kancelárie. Ak ste boli v Prahe, viete, že celé štvrte sú z takýchto blokov na pravouhlom pôdoryse, takže vám stačí pamätať si názov ulice alebo nejaký bod, trebárs vysielač alebo kostol, a cestu domov nájdete aj o polnoci. Možno okrem zamestnania a lekára máte všetko potrebné na dosah možno desiatich blokov, teda pol kilometra či tak nejako. Opakujem, nájsť cestu domov musí nájsť aj Steve Wonder bez bielej paličky.
Nie tak Rišo. Keďže orientácia v pravouhlej sieti nie je práve Fourierova analýza, tak mladý slovenský génius permanentne trpel. A s ním aj okolie.
Jeden príklad: na Karlovu univerzitu s ním musela nonstop chodiť priateľka. Nevravím, Praha nie je práve Nová Vieska s jej jedinou ulicou, takže predpokladám, že väčšina ľudí by prvé dni podliehala trošku stresu. Ktorý bus? Ktorá zastávka metra? Potiaľto je to OK. Ale Rišo sa to nenaučil snáď pol roka, celý prvý semester a čosi. Priateľka Barbora bola zúfalá. Ruku na srdce, po pol roku by začal sám dochádzať na univerzitu aj Andrej Danko.
To ale ešte nebol najväčší problém. Obaja mladí rockeri si raz za čas zavolali k sebe nejakú partiu. Poznáte to, čipsy, kola, nejaký ten chľast alebo tráva, veď sme mladí. Výhodou Prahy je to, že večierku s týmito strategickými surovinami máte na každom rohu, a možno aj trávu si zoženiete priamo v baráku, keby bolo treba. A tak proste raz za týždeň mali obaja mejdan.
Ako iste tušíte, vždy, VŽDY sa predtým kúpi menej chľastu alebo viac čipsov, ako sa rátalo. Takže bolo treba vybehnúť do najbližšej večierky, aby sa o desiatej dokúpilo víno a borovička. Večierka bola z druhej strany bloku. Ak by som komunikoval s bežným človekom, ktorý tam nikdy nebol, tak by som mu povedal „Utekaj do večierky, kúp víno a šnaps. Je to za rohom, obíď blok a za päť minút nech si tu.“ Romanke Tabak by som povedal „Romanka, vyjdeš von, odbočíš napravo, potom znova napravo, naspäť sa vrátiš naľavo a znova naľavo.“ Normálnemu matematikovi by som povedal „Vyjdeš von, zabočíš 90° napravo, znova 90°napravo, naspäť pôjdeš inverzne, ten istý uhol ale naľavo.“ Je to jasné, nie?
Rišo však bol príliš zvláštna trieda človeka. Na byte bývali už celý semester, teda prinajmenšom sto dní, ktoré minimálne dvakrát denne vyšiel von. Vo večierke boli hádam stokrát. „Rišo, tu máš peniaze, skoč za roh do večierky a prines toto a toto.“
Rišo vyšiel von. Telefón si nechal doma. Desať minút ho nebolo. OK, možno je tam šóra alebo sa s niekým zakecal (čo bolo málo pravdepodobné, lebo to bol introvert).
Nebolo ho ďalších desať minút. To už bolo divné aj Barbore. Prejsť s igelitkou okolo bloku trvá dve minúty. Po ďalších desiatich minútach sa už všetci zhodli, že to nie je náhoda a že ho pôjdu hľadať. Bola zima, naobliekali sa a vybehli do obchodíku aj oni.
„Jó, jó, taký tady byl před půl hodinou,“ prikývol im predavač. „Išel támhle.“
Čiže prešiel cez ulicu (čo logicky nemal, mal iba obísť blok domov).
Barbora zbledla. Bol december alebo január, Rišo vyšiel len v trigovici.
Skrátim to: našli ho. Zmrznutého, zmäteného, o 800 metrov ďalej, smer univerzita. Jeho mozog skrátka nevyhodnotil to, že nejde do školy ale len sa potrebuje vrátiť domov. Najdivnejšie bolo to, že do školy chodil v sprievode a za svetla, teraz išiel sám a potme. Mozog mu to vyhodnotil ako správny smer a vôbec mu nezapálila červená, že z domu do večierky išiel poldruha minúty a odtiaľ domov trištvrte hodinu, ani to, že to školy nechodí s igelitkou plnou vína a chľastu. Ako keby ste si za autopilota zvolili Donalda Trumpa.
2. Einstein na druhú
S Rišom a jeho genialitou je spojená ešte jedna legenda. Ako som vravel, v matike mu to vážne pálilo. Bol na konci prvého ročníka, takže nejakým zázrakom už trafil do správnej štvrte Stovežatej a zväčša aj do správnej budovy. Barbora si mohla oddýchnuť.
Raz mal skúšku, ale žiaľ nikto si nepamätá z akej sféry matematiky. Dobehol na Karlovku, našiel prednáškáreň, kde mal mať skúšku a počkal si na test. Keď si ho prečítal, vybehlo mu obočie. Rišo bol známy tým, že na prednášky moc nechodil; proste mu to v hlave šľapalo dostatočne nato, aby sa nudil ráno po opici nad učivom. Ale teraz zistil, že prúser.
Ani jedno zadanie totiž doteraz nevidel. Jeho oči kontrolovali v teste zadanie za zadaním. Nič. Proste úplne neznáme veci. Ale Rišo bol Sheldon. Prekrvil mozog a v pomerne dobrom čase test odovzdal profesorovi. Väčšina skúšaných sa ešte trápila.
„Výsledky budou zítra v devět,“ upozornil ho profesor.
Rišo prišiel domov a posťažoval sa Barbore. „Tak divné veci som ešte nevidel. Ale zdá sa mi, že som to vylúštil. Zajtra o deviatej sú výsledky.“
Rišo na druhý deň docválal do učebne. Profesor si ho pamätal.
„Vy jste to dal člověče nejlépe. A jěšte i nejdřív,“ pochválil ho profák. „Ale je to divné, Richarde, ja vás v seznamu študentů vůbec nemůžu najít!“ dodal skleslo.
Rišo aj profák prebehli zoznam skúšaných ešte raz. Nič.
No a potom profesorovi doplo. „Čověče, vždyť vy jste byl na úplně jiné skoušce! Vy jste přece v prvním ročníku a tohle je skouška pro pátáky!“
Spätným pátraním obaja zistili, že Rišo mal zatočiť do ľavej učebne a omylom vošiel do pravej, kde bol nielenže úplne iný predmet, ale dokonca aj posledný ročník, to čo mali preberať až o štyri roky. Je teda logické, že mu učivo neštimovalo. Skúšku ale urobil najlepšie zo všetkých piatakov (až nato, že bol prvákom). Domov došiel rozzúrený.
„Však som tú skúšku spravil! Prečo mi ju nechcel zapísať do indexu???“
Barborka ho chlácholila. „Nemal si ju vôbec zapísanú, Rišo. Takže na neexistujúci predmet ti ten profák nemôže zapísať známku, chápeš?“ „Ale ja som to dal najlepšie!“
„Nemal si to zapísané. Zapíše ti to o štyri roky.“
„Ale ja so bol najlepším zo všetkých, tak mám mať vystarané!“
Bolo to zbytočné. Matematickú úlohu pre top jedno promile študentov vyriešil hravo, ale nedokázal pochopiť, prečo by nemal mať do indexu zapísanú známku z predmetu, na ktorý ešte štyri roky nemal nárok. Veď bol predsa najlepší!
Barborka rezignovala. „Kašli nato. Je piatok, dáme si víno. Skoč do Lidlu po dve fľaše. Alebo vieš čo? Radšej idem s tebou.“
Ak sa vám príbeh páčil, hoďte prosím pár centov na Ruslana a jeho evakuačné vozidlo. Kráti sa nám čas, o čosi viac ako týždeň končí zbierka. A im na Kostantynivku tlačia Rusi.
