1. Ako sa dostať na intrák
Ako ste z minulého blogu pochopili, na výšku som sa dostal do Nitry. Najprv na PIFU, následne som presedlal krížom cez cestu na SPU. Boli to prírodné vedy podľa môjho gusta, botanika, agrohydrológia, biometeorológia, fyziológia rastlín, proste to, čo ma celý život viac alebo menej bavilo. K predmetom sa dostanem trochu neskôr, v ďalšom blogu. Dnes si povieme niečo o intráku a miestnym spôsoboch. Kto poznáte internát Mladosť, inak pomerne veľkú dominantu centra mesta, budete si to vedieť predstaviť.
Mladosť je najväčší internát SPU. Leží cez rieku Nitru od samotnej SPU. Študáci to majú od auly sotva päť minút peši, čo je fantastická výhoda, pokiaľ ste celú noc parili a ráno máte o siedmej prednášku. Budova sa skladá z dvoch spojených celkov, tzv. Ležiaku a Vežiaku. Ležiak bol koncipovaný ako bydlisko pre masu mládeže, ktorá mala u prdele nejaký luxus. Izby po štyroch a troch v jednej bunke, liaheň dobrých vzťahov medzi spolužiakmi.
Aby sa človek dostal bez legitimizácie do intráku, musel prejsť cez vrátnicu. Vždy tam bývali také fajn tetušky. Odkedy som mal zlomenú nohu (po prváku, cez prázdniny, deň pred nástupom na brigádu), ma tam všetky poznali a legitimizáciu som nepotreboval nikdy (to som dva roky býval na intráku na čierno, u vtedajšej priateľky). Proste známosti...
Aby sa z ulice alebo od dvora dovnútra nikto nedostal, bolo prízemie zamrežované. Ja som so zlomenou nohou dostal izbu na prízemí samotnej budovy, teda na de facto prvom poschodí. No a architekt to urobil mazane, takže balkóny na prízemí a na prvom poschodí boli poposunuté, takže nedalo sa po nich chodiť ako po rebríku. Lenže... Študenti boli blázni a dakedy sa pustili na preskačku sem a tam, poschodie po poschodí. Stačil chybný krok, promilko navyše a mohli ste sa dolámať alebo aj zabiť. Koledovali ste si o to.
A práve z tohto procesu pochádza jedna story. Vravela mi to spolubývajúca, ktorej strýko študoval na SPU, vtedy ešte VŠP, niekedy vtedy, kedy ja som chodil do škôlky alebo na základku. Nedostal intrák, takže prespával u chalanov v spacáku kdesi na piatom poschodí. Jedného zimného dňa vyšli s partiou na pivo, on sa nejako oddelil a kým všetci boli doma na izbe, on ešte blúdil po Nitre. Ale nastal čas, kedy sa mal vrátiť takisto.
Ale na prízemí sa už nikde nesvietilo. Strýko bol podgurážený – no povedzme, že už dobre našrotovaný, takže mal problém sa udržať na nohách aj na rovnej zemi. Čakala ho cesta na piate poschodie. Viete si predstaviť piate poschodie – tak odhadom 18 metrov – a chlapík, ktorý ledva stál na nohách, ide preskakovať z balkónu na balkón.
Týpek to dal. Na tretie poschodie. Tam sa svietilo.
Čo čert nechcel, rýdzou zhodou okolností sa jednalo o jeho spolužiaka. Čo by asi nebol problém, pretože zaklopete na balkónové okno, on vám otvorí a vpustí vás dnu. Po schodoch sa dostanete na päťku ako slušný človek. Nulový problém, nie?
Problém ale bol. Spolužiak mal totiž na stole fľašu domácej a sám sebe ulieval. Zo samoobsluhy ho prebralo klopanie na dvere. Ale na vonkajšie. Na treťom poschodí.
Prekvapene išiel otvoriť. „Nazdar Laco! Ty piješ sám?“
Laco sa nestihol opýtať, čo robí v bunde oblečený Jožo v polovici baráku. Kamarátsky pud sa ozval a pár sekúnd nato sedeli pri stole a slopali spoločne. Čo tam po spôsobe príchodu, hlavne že nemusím piť osamote! Logicky, vypili fľašu do dna. No a potom sa rozlúčili, Jožo sa pobral na piate poschodie a čoskoro spal ako zarezaný. Happy end, čo?
Akurát na druhý deň mu ešte stále trochu bledý Laco hovorí, že či je v poriadku.
„Jasné že som v poriadku. Prečo sa pýtaš?“ odvetil mu stále pripitý Jožo.
„No lebo som ti odomkol dvere na chodbu, ale ty si trval na tom, že polezieš až na päťku!“
Keď Jožo vytriezvel úplne, údajne mu došlo zle. Z tretieho podlažia na piate preskákal ako veverička, a to ho vraj spolužiaci nemohli dostať cez balkónové dvere dovnútra, takú mal narušenú statiku. Keďže to rozprával svojej neteri, mojej spolubývajúcej, je zjavné, že päťročné štúdium dal do konca úspešne a bez zlomenej chrbtice.
2. Dobrý deň, môžem sa spýtať?
Vysoké školy sú skvelé miesta na zoznamovanie sa s partnermi. Noví ľudia, nové zvyky, ostatne, od osemnástky vyššie to vo vás najviac hrá... Kto chcel a nevyzeral ako Quasimodo, na intráku sa dalo vybujačiť, len bolo treba hľadať.
Dakedy to bolo spontánne (fešná holka alebo chalan nemuseli hľadať dlho a cez postele sa im to valilo), dakedy to bolo romantické, dakedy to na diskotéke bolo rýchle a skončilo to deväťmesačným prechodným obdobím a následným prerušením štúdia. Povedzme si na rovinu, mnohí z nás sme to tam zažili prvýkrát a mnohých som poznal takých, čo ani výška im nedala jednu z fyziologických potrieb. Avšak tie staručké postele by vedeli rozprávať...
Takisto to mám z rozprávania zhruba o generáciu starších študentov. Mali spolužiaka, skutočného týpka, ktorý nemal problém s bársjakou prdelou. Aktuálne nemal frajerku, a čo bolo horšie, bolo skúškové obdobie, kedy bola nuda a stres. Ale chuť bola...
Stavil sa s chalanmi, že si nepotrebuje na zašukanie si zbaliť babu. Bolo skúškové, takže vedel, na ktorej izbe sú baby a kde len chlapi, takže to zobral frontálne, ako ruské vojsko.
„Klop, klop, čaute baby, ja som Jožo a mám chuť si zašukať. Nechce niektorá z vás?“
Kamasutra level 10.000. Niekde sa holky smiali, že si z nich robí prču, niektorá sa urazila a dourážala ho ako psa...ale zasunul. A stávku vyhral.
Paradoxne, s tou holkou sa vraj neskôr dal dokopy (bodaj by nie, keď jeden aj druhý vedeli, že u toho druhého majú kedykoľvek otvorené nielen dvere). Či sa aj zobrali, nepamätám.
3. Ako som kamaráta ovrabčil aj rozviedol
Mal som na výške kamaráta z východu. Na praxi som sa zoznámil s peknou holkou z Trnavy, Janou. Sadli sme si, pretože nás spájalo rovnaké nárečie, také to tvrdé kopaničiarsko-trnafské. Jana bola šleha, taká holka takmer 1,90, krásna, prirodzený šarm, tuším volejbalistka alebo basketbalistka, vytrénovaná. Ja, v tom čase ucho, som nemal šancu, ale viem, že ju fascinoval môj zmysel pre humor, tak nám bez hlbších úmyslov bolo dobre.
Kamarát z východu, nazvime ho Ľuboš, bol v tom čase single a pokiaľ viem, asi ani dovtedy nemal. Išli sme dakam na pifko a pýtam sa ho, či mu nebude vadiť nová kamarátka.
Samozrejme, nevadila mu. Janu som znavigoval Pod Agáty – Nitrania vedia.
Hm, málokedy som videl takú reakciu jedného aj druhého. Také to nadýchnutie sa pri prvom pohľade, no proste iskra ako z trápneho hollywoodskeho filmu. Zoznámil som ich a veľmi, veľmi skoro som pochopil, že som v dvojici navyše. Dali sa dokopy.
Toto sa udialo dakedy v máji alebo tak nejako. Ľuboš mal vtedy nejaké problémy, išiel na leto domov na východ, Jana ostala na praxi v meste pod Zoborom. Ale Ľuboš chodil čo najviac sa dalo za ňou, snáď aj každý víkend. A tam sa niečo stalo. Doteraz neviem čo. Možno potrebovala alfa samca, čo on nebol, skôr bol taký gentlemanský. Neviem.
Na začiatku ďalšieho školského roka som prišiel na intrák. Spolužiak tu už ako východňar bol, Jana ako dochádzajúca kúsok od Nitry ešte nie.
Sadol som si s ním na pifko. Po druhom mi napadlo, čo tak zavolať Jane? Ľuboš súhlasil. Zavolal som jej, hodili sme zdvorilostné úvodné slovo, že ako sa máme a tak, a ja som dal telefón rozjarenému Ľubošovi predo mnou.
Ten vývoj mimiky by mohli študovať herci. Od rozjareného po šoknutý až po vyhorený, všetko za asi tridsať sekúnd. Ako keby ste vypúšťali nafukovačku... S pohľadom upretým niekam do blba za mňa mi neprítomne odovzdal telefón. Mal som v sebe nejaké to pifko, takže mi nedoplo. Priložil som si Ericson na ucho a hovorím Jane „Akurát si hovorila s Ľubom.“
Nastalo pár sekúnd ticha. „S akým Ľubom?“
„No s akým asi tak? S tvojim, nie?“
„Akože som hovorila s mojim Ľubom?“
„No sedíme na pive a kecáme, reku ti zavoláme.“
„To akože som teraz vážne hovorila s ním? Kur*a vážne?“ a telefón stíchol.
Vtedy mi doplo, že sa niečo stalo zlé. Dopili sme pivo, dosť nám už nechutilo, a išli sme na izby. Pochopil som, že „mne“ vysvetľovala, že sa s ním chce rozísť, ale tých tridsať sekúnd, ktorými som chcel jedného aj druhého potešiť, som to zabil a ona práve trafila do toho okamihu, aby sa mi niečím posťažovala. Proste som nepotešil.
Skutočne sa rozišli. Ľuboš chodil mesiac ako zombík a sotva mi odzdravil. Janu som stretol ešte hádam päťkrát, ale vždy sme skončili pri nemastnom-neslanom pokece a small tallku.
Od štátnic som ju nevidel nikdy a zaujímalo by ma, čo je s ňou (ženská jej rangu sa musela dosť dobre vydať). Ľuboš sa neskôr oženil a toto celé ostalo epizódkou.
Ale celý čas, je to už takmer štvrť storočie, ma zaujíma, čo mu do toho Ericsonu povedala. „Vieš Johny, on ho má malého,“ „Vieš, je v posteli drevo,“ „Vieš, ja prostituizujem a on si takú nezaslúži?“ Neviem, ale ten prerod mimiky musel mať niečo z tejto kadencie.
4. Opekačka a rande na Kalvárii
Kúsok za Nitrou je Kalvária, v tom čase taký lesostepný pahorok plný smetia. Strašne dlho som tam nebol a teším sa, keď dakedy v lete mi vyjde aspoň dva dni zaskočiť do mesta PNS (Poje*aného Nitrianskeho Severáku). Vybehnem aj na Kalváriu.
S pahorkom sa mi spájajú dve viac alebo menej vtipné príhody. Prvá bola na opekačke v predposledný rok školy. Vybehli sme na noc tam. Ja som neznášal spatie pod širákom, takže som vedel, že budem sprevádzať baby na intrák (asi 25 minút cesty). Chalani ale povedali, že oni ta prespia. Z intráku sme vzali deky, také tie zošúchané prehozy na postele, ktoré vás nezohriali ani náhodou. Nakúpil sa chľast, špekačky a pome na Kalváriu.
Boli sme taká stabilná, zohraná partia. Vtipy, drísty, proste na zasmiatie, len inteligentný rozhovor ste tam nemohli hľadať. Jeden z nás bol Martin, chlapík zo Sobraniec, vážne týpek na pohľadanie. Po troch hoďkách slopania a opekania sa niektorí bez sebazáchovy rozhodli preskakovať cez oheň. Bolo už po súmraku, takže na cestu ste ešte videli ale čítať by sa už nedalo. Martin popil síce dosť, ale o smole rozhodla náhoda.
Ako preskakoval cez vatru, zaplietla sa mu noha do jednej z diek. Nič tragické, ale pred ním horela pahreba jak na kremáciu Cézara. Ako bol dlhý, tak sa aj s fľašou v ruke natiahol do ohňa. Keby nebolo fľaše, ihneď by vyskočil, ale práve butylka ho zdržala o vari sekundu-dve.
Ako som taký zľahka pripitý ležal na deke, zrazu len šum a predo mnou sa vztýčilo nové súhvezdie. Martin bol hore bez a keď sa natiahol do pahreby, tak sa mu vpálili do kože uhlíky, desiatky uhlíkov. Ihneď sa začal oprašovať, ale práve ten okamih navyše ho dokatoval.
Našťastie sme videli, že je akosi v poriadku, „poriadku,“ takže sme to nechali tak. Aj on aj väčšina z nás sme boli príliš ožratí nato, aby sme to brali seriózne.
Ja som sa s pár ľuďmi teda vybral domov. Maťo ostal a ožral sa tak, aby napriek bolesti zaspal. Domov sa dostal ráno, stonajúc, ale po svojich.
Celý deň sa potil od toho, aby nejako potlačil bolesť. Ale večer po nehode sa išiel sprchovať. A to nemal robiť. Akonáhle sa na dopálený hrudník dostala voda, skoro omdlel od bolesti. Okamžite na pohotovosť (zhodou okolností na Kalváriu).
Ženská si ho tam neveriaco pozrela – vyzeral ako Jan Hus v polovici procesu – a začala vulgárne nadávať. „No jasné, poľnohospodár, to sa dalo čakať. A ešte k tomu zootechnik, ako inak?“ Pozrela na jeho občaňák. „No jasné, východňar, že sa pýtam. A ešte zo Sobraniec!“ povedala s kombináciou strašného opovrhnutia a nadľudskej skúsenosti.
Som sa celý život čudoval, koľko ľudí v kombinácii spálené rebrá – VŠ SPU – odbor zootechnika – východňar – Sobrance v ambulancii mala.
Maťo to ešte zahlušil. Doktorka mu hrudník vyčistila od zvyškov bordelu, natrela nejakou masťou, ktorú si mal denne natierať v novej vrstve, a aby mu obväzy nepadali spod trička, dostal také gumené tielko, sieťované, priedušné, ktoré mu ich sťahovali.
Asi po týždni mu otrnulo a vystrihal si do tielka aké všelijaké otvory, na bradavky a tak.
„Videl som to v ÖKM. Prišlo mi to zaujímavé,“ smial sa.
Kto nevie, čo je ÖKM, nech si doštuduje.
Ja len som si predstavil, čo by povedala doktorka, keby tam prišiel s takým vystrihaným BDSM-LGBTI tričkom, a či by bol väčší problém to alebo tie Sobrance.
5. Slovensko je malé
S Maťom je ešte jedna skúsenosť (teda s ním milión, ale dnes iba jedna). Keď som povedal, že je zo Sobraniec, tak som trochu zavádzal, on bol ešte odhadom tak 15 km za nimi, v podstate na kontakte s hranicami na Ukrajine. Ktorýsi ročník si vybavil letnú brigádu v USA. Niekde na východnom pobreží stĺkali pergoly a altánky. Celkom dobre vtedy zarobil. Utkvela mi vtedy jedna blbosť, ktorú nosím v hlave celé roky.
Letel z New Yorku do Viedne. Na Schwechate ho nejaký spoluletiaci vzal do Bratislavy, takže to mal vcelku easy. No a potom začalo martýrium.
Rýchlik do Košíc odchádzal pomerne neskoro po jeho príchode na hlavnú stanicu a dosť meškal od prvého okamihu. Nepamätám sa, koľko sa ním terigal do Košíc, no odtiaľ mu išiel bus len do Michaloviec (boli ešte prázdniny). Odtiaľ bus do Sobraniec, odtiaľ nejaké taxi alebo čo do tej jeho malej dediny neďaleko hraníc s Ukrajinou.
„Johny, poviem ti, na šľaktrafenie. Z New Yorku do vaľala som cestoval 24 hodín. Z toho šesť hodín som letel medzi kontinentmi a osemnásť po Slovensku!“
O pár rokov neskôr som v Kodani rozprával túto story a jedna z Poliek, taká typická blondína, ktorá nevedela nič okrem toho, v akom obchode majú akú akciu na kabelky sa zamyslela.
„Hm, myslela som, že Slovensko je menšie ako Poľsko...“
No a z Kalvárie ešte tá vtipnejšia a menej škodlivá udalosť.
Mal som spolužiačku, peknú holku, ktorú som dlho chcel (a nikdy nezískal). Krátko pred štátnicami sme potrebovali už trochu oddychu. (akurát nám tu dopadol KAB, zhodou okolností sme sa bavili o bicích k českým rockovým kapelám, LOL).
Aňu som pozval na fľašu tuším vína alebo vodky (nepamätám). Bol jún, obaja sme potrebovali reset, a tak sme sa dohodli, že jeden večer vybehneme na Kalváriu a necháme umelé hnojivá a odrody jabloní za sebou. Mal som nádej, že alebo teraz alebo už nikdy. Páni pochopia.
Aňa si vždy potrpela na nové veci a dobré vône. Vyšli sme na kopec, vytiahol som fľašu a poháriky, nejaké koláčiky alebo kekse. Nad Nitrou bola krásna atmosféra, slnko sa skláňalo niekde nad západnými dedinami a vážne to bol všeobecne nádherný deň, kedy zabudnete na blížiace sa štátnice aj na stres... S Aňou sme sa samozrejme poznali celých päť rokov, neskutočne veľa krát som jej pomohol s učivom, takže bolo také napoly rande. Teda aspoň z mojej strany. A bolo do najdivnejšie rande.
Ako som písal vyššie, Andula sa nám ohákla vážne ako na svadbu. Suknička (ešte sa mi priznala, že nemá nohavičky), pekné triko, navoňavkovaná novou voňavkou.
Skrátim to. Už to vyzeralo dobre. Ruka už šmátrala hodne blízko, mal som tušáka, že ešte jeden pohárik a desať minút a dostaneme sa o kus ďalej.
Ale v tom sme mali návštevu. Ozval sa zvuk podobný tomu, čo počúvam v Slavjansku pri nálete Šáhidov. Ale v tom čase som ešte o Slavjansku a Šáhidoch nechyroval.
Aňa mala na sebe nejakú novú voňavku. Neviem, či sa mi páčila alebo nie, ale pamätám si, že niečo ma v tej vôni nejako dráždilo. Ako keď máte pizzu, ale je o trochu pikantnejšia ako je vhodné. Alebo alkohol keď je ostrejší ako by ste ocenili. Ale čo tam po parfúme...
Lenže práve tá neznáma látka sa niesla Kalváriou. A bol práve čas, kedy sa rojili chrústy. Nikdy v živote predtým som chrústov nevidel. Chrúst asi zacítil vo voňavke nejaký feromón, ale predstavte si za druhej svetovej Spitfire, ako sa spúšťa na nemecký bombardér.
„Johnyyyyyy, čo to je????!!!!“ Aňa odložila, skôr odhodila, pohár.
„Aňa, to je len chrúst, neboj,“ odohnal som to rukou. Nepomohlo.
Desať sekúnd a chrúst Nr. jeden mal svoje číslo.
„Johnyyyy!!!!!!!!!!!!!!“ Pohár aj fľaša leteli do trávy.
Zhlboka som sa nadýchol. „Aňa, to je len chrúst. To ťa nepoštípe.“
„Johnyyyy!!!!!!“ Okolo Ani to ale začalo vyzerať hrozivo.
Ako chlap zodpovedne vyhlasujem, že som nezaskóroval. Okolo Ani sa vyrojilo niekoľko desiatok chrústov, ktoré akosi náhodne, ako sfetované, urobili roj. Nešli priamo po nej, skôr mi pripomínali hromadu alkoholikov, ktorí zdanlivo bezcieľne sa potulujú okolo výčapu.
O minútu som mal pobalené, Aňa lámala rekordy v zostupe z Kalvárie v roji amantov a celá scéna bola príšerne absurdná. Tak absurdná, že vo filme s Mr. Beanom, kde ho naháňa roj preafektovaných ôs a všetci sa z plného hrdla smejú, ja sa len znechutene mračím.
A to bolo naposledy, čo som bol v Nitre na Kalvárii.
Ak sa vám storky z výšky páčia, dajte mi vedieť. A Ruslanovi dajte pár drobných na evakuátor.
Ďakujeme. A ak treba, môžem pokračovať. Ak chcete, samozrejme. ;)
