1. Starý Košťál slzy roní!
Doteraz si pamätám, ako som svojho času prvýkrát videl klip Horkýže Slíže „Horí ti maštaľ.“ Vtedy som skladbu aj kapelu vnímal ako hlúposť, paradoxne neskôr som si ich vcelku zamiloval. Pár rokov nato som skončil v Nitre na škole...
...a význam skladby som pochopil. Písal sa prvý semester môjho štúdia na SPU. A rok 2000.
Ako celoživotný fanúšik prírodných vied som s tak trocha očakávaním pozeral na náš rozvrh. Botanika nebola mojou topkou, to skôr zoológia a paleo, ale nevadí. Všimol som si, že sme mali na prvý rok plánovanú štrukturálnu botaniku a na druhý systematickú. Ešte som nemal šajnu, čo by to mohlo značiť, ale bola to prírodoveda, takže bol som s tým OK.
Štrukturálna botanika. Vtedy som to ešte asi nechápal, ale nemal som k jednému poznaniu ďaleko: vedieť nejaký odbor a vedieť ho podať je diametrálny rozdiel. Štrukturálnu botaniku, aspoň vtedajšie skriptá, písala partia – sorry ale je to tak – debilov. Možno vo svojom okolí máte človeka, ktorého keď sa opýtate na jednoduchú vec, trebárs čo kúpiť v obchode alebo ako sa dostať do bodu A, vás zasype tak, že nerozumiete ani fň. Toto bol ten príklad, ale že dokonalý. O čom skriptá boli? Nuž, vlastne ani neviem. Neskôr, tuším v druháku, sme mali fyziológiu rastlín, ktorá sa týkala mimo iné organel a zloženia rastlinných buniek. To bolo niečo, čo ma od malička bavilo, viete, chloroplasty, mitochondrie a tak... Ale autorom skrípt ŠB akosi dakto zabudol povedať, že sa toto bude učiť o trochu neskôr podrobne, takže vlastne zdvojili učivo. Pravá ruka pri písaní skrípt zabudla, čo robí ľavá (to bolo na SPU bežné).
Ono to až tak nevadilo. Ale spôsob písania textu, ktorý nám mal priblížiť botaniku, bol katastrofálny. Publikáciu vytvorila skupina asi siedmych profákov. Jeden z nich – meno si už nepamätám – musel byť exot, ktorému som ani ja, človek s dvomi ročníkmi latinčiny a vzťahom k paleontológii, systematicky nerozumel. Doslova my osemnásť a devätnásťroční fagani sme museli lúštiť, čo pánko vlastne chcel povedať. Ja byť niekým na SPU, kto má na starosti publikačnú činnosť, tak mu dám doživotný dištanc na trebárs aj šlabikár.
A presne toto bol kameň úrazu. My sme sa neučili fakty, ale memorovali hovadiny. Tony informácií, prevažne zbytočných a neaplikovateľných pre náš odbor, niečo ako prednedávnom spomínané integrály, všetko pomiešané extrémnou hatlaninou.
Prečo som začal s Horkýže Slíže? Učila nás hlavná postava pesničky Horí ti maštaľ, starý Košťál. Chlapík (zaujímalo by ma, či ešte žije) bol tuším rodený Žilinčan a mal takú zvláštnu auru olašského cigána zmiešaného s dedinským farárkom. Odvtedy je štvrťstoročie, ale vždy sa mi vybaví ako prvé to, že som mu nerozumel; jeho informáciám ani jeho humoru. V podstate akademik, ktorý si ako pedagóg splietol svoju pedagogickú úlohu s úlohou šifranta. Odprednášať nie je vysvetliť; toto je až hanebne nepochopená rola na školách.
Vtedy bolo na VŠ pravidlo troch pokusov o skúšku. U Košťála sa hovorilo, že ktosi spravil exámen na trinásty krát. Ja si pamätám prvý pokus úplne presne: štvrtý január 2001. Ja, Ošo a Evka sme sa streli po Novom roku na škole a nikto z nás nespravil.
Neskôr som mal druhý pokus. Nikto z nás nespravil.
Neskôr tretí, nikto ani ťuk. Oficiálne sme vyčerpali termíny. Ale Košťál bol klavírny virtuóz. Pokiaľ môžeš, choď na ďalší termín. Netreba vedieť, treba to odchodiť.
Počas druhého semestra bol tretí termín. O botanike a párovito zložených prstovitých listoch sa mi snívalo. Vždy som mal pocit, že som napísal väčšinu. Nikdy ani náhodou. Proste prišlo vyhodnotenie a namiesto minima 65 bodov som mal niekde okolo 50. Ruku by som stavil, že som to dal. Vždy to skončilo sklamaním. Medzitým som spravil všetky skúšky z prvého semestra, len kvôli starému Košťálovi som ronil slzy. Nie a nie to zlomiť.
Prišiel máj a jún. Pomerne rýchle som spravil všetky letné skúšky, ale štrukturálka ma mátala. Medzitým sa stalo niečo, čo som nechcel uveriť, a to, že niektorým spolužiakom sa podarilo uvidieť Yettiho štrukturálku spraviť, vždy takmer na minimum, ale dali to na 3. Prišiel záver prvého ročníka a prax. Zhruba tretina študákov-spolužiakov skončila školu (prvý ročník bol vždy sito) a ja som takto skončiť nechcel. Prax bola jeden mesiac v demonštranej záhrade priamo v areáli školy. Muklovali sme na zbere čerešní a tak, ale celkom ma to bavilo; bolo leto, chľast, práca v záhrade, zábava... Dalo sa to. Ale štrukturálka...
Po týždni sme mali piaty termín. Spolužiak Ďuro, taktiež Žilinčan, šiel so mnou na termín.
„Ďuro, toto sme museli dať aj keby čo,“ hrdil som sa.
Ďuro taký nadšený nebol. Výsledok? Sotva 60 bodov. Plieskal som si hlavu. Proste nie a nie to zlomiť. Štrukturálka sa zlomiť nedala.
Tesne pred koncom praxe šiesty termín. Dostal som sa do štádia – neviem či to poznáte, ale mne sa to stalo opakovane – že ste niečoho tak preučený, že si mýlite už aj to, čo ste predtým spoľahlivo vedeli. Proste 1 + 1 rovná sa zrazu 3. S malou dušičkou a trocha rezignovane som išiel na šiesty termín. Koštál bol asi masochista, pretože skúšky počas horúceho leta ho zjavne bavili. Načo Chorvátsko, keď sa budete pýtať donekonečna na mitochondrie, nie?
Vedel som, že som to nedal. Proste som si už nebol ničím istý.
„Čo ti j***?“ hovorí Ďuro. „Veď sme napísali skoro všetko.“
A ja som vedel, že ani náhodou. Paradoxne sme to dali obaja. V posledný týždeň praxe, keď už som nad mojim štúdiom zlomil palicu, som to dal. Ak si dobre pamätám, celkovo som mal 66 bodov, teda o jeden bod viac ako minimum. Kliatbu starého Košťála, o ktorom dokonca jeden z neúspešných študentov napísal song a hit, ktorý sa stal neoficiálnou hymnou našej espeúčky, som konečne zlomil! A mohol som ísť domov, na prázdniny!
Tri dni nato som si zlomil nohu.
2. Storočná vojna na SPU
Predmet Biochémia je niečo ako tie spomínané integrály. Vysoko logická veda, kde všetko má nejakú reakciu. Ak rastlina vdýchne kyslík a do reakcie vstúpi tento enzým, vznikne toto, potom H2O a vznikne toto a toto, pričom sa uvoľní (alebo čojaviem, naviaže) hentok... Každú sekundu prebehne v každej rastline miliarda takýchto reakcií. Je to doslova balet, vychytaný za miliardy rokov evolúcie do dokonalosti.
Ale je strašne nudný. Ja som chcel do praxe. Záhradník-ovocinár je človek, ktorý by mal vedieť prevádzkovať sad, vedieť vybrať odrodu, postreky, závlahy, mechanizáciu, nie biflovať sa – sorry ale rozhodne zbytočné – učivo o tom, čo prebieha v rastline ananása a kukurice (pre vysvetlenie, jedno je CAM a druhé C4 typ metabolizmu. Ak chcete vedieť, aký je v tom rozdiel, nepýtajte sa ma, nikdy som to nevedel).
Logiku mám rád, prírodné vedy mám rád, ale tie cykly, ktoré sme museli vedieť spievať spredu zozadu, som nenávidel z duše. Asi ešte viac ako minule spomínanú matematiku.
Profesor bol taký fajn chlapík, vtedy tuším len Ing. pred docentúrou. Meno si nespomeniem, ale viem, že moji spolužiaci mali nejakú ženskú a to bola sekera. Pánboh pri mne stál a ja som teda dostal neho. Profák asi vedel, že Biochémia je mazec, tak namiesto obvyklých dvoch zápočtov nám dal štyri písomky, takže učivo takpovediac rozmenil na drobné.
Tie cykly som nenávidel tak, že mi mozog to odmietal pustiť do hlavy. Neviem, proste bolo jedno ako dlho som nad tým sedel, nepustil som to do seba, rovnako ako by som nezačal mať rád slovenský hiphop, ani keby som ho počúval rok v kuse.
Prvá písomka mi nejako priemerne vyšla. Druhá detto. Tretia detto. Štvrtá detto. Mal som znova šťastie, že nejako som odpísal z ťaháku, nejako odkukal od suseda, trochu som mal kliku aj v tom, že počas školského roka som vždy mal poznámky k téme a vždy som nemal ďaleko po vtip alebo blbú poznámku. Takže na skúšku som išiel v takom ambivalentnom očakávaní, že ťahák mám, vedľa niekoho budem sedieť a snáď mi vyjde šťastie.
Lenže ťahák mi profák našiel. Aj mi ho nechal, pretože som si ho vypracoval sám a on to bral férovo, že napísanie ťaháku ma posúva ďalej. Aj posunulo, o dva týždne na reparát.
Lenže ako som vravel, mozog mi to nebral. Napokon som ovládal – celkom dobre – jedinú tému z cca 15, a to aminokyseliny. Povedal som si, že hop alebo trop.
Tentokrát mi ťahák nenašiel. Skôr nechcel nájsť. Na skúške nás boli zhruba dva tucty. Nespravil nikto, ale asi desať nás bolo niekde medzi 60 – 64 bodmi, teda tesne pod.
„Každý z vás si vyberie jednu tému a tú zodpovie. Téma sa už potom nebude opakovať.“
Fajn, povedal som si. Vyberiem si aminokyseliny, tam som doma.
„Začneme jedinou dámou vo vašich radoch. Slečna, čo chcete?“
Mladá kočka sa pozrela do blba (dodnes si pamätám ten pohľad, bola asi rovnako vymletá z celej biochémie ako ja) a bojazlivo povedala „Aminokyseliny.“
„Tak nám porozprávajte o aminokyselinách. Tým pádom to si už nikto nevyberie.“
Diky Broňá! povedal som si pre zmenu ja. Som nahratý.
Skrátim to. Holka nevedal ani ťuka. Ja som z 15 otázok vedel jedinú, ona zjavne ani tú nie.
„Nuž slečna, takže Vy si to ešte zopakujete. Ďalší?“
Chlapík v poradí si vybral nejaký cyklus. Nevedel. Ďalší si vybral iný cyklus. Nevedel. Takto to išlo zhruba desať otázok z 15, pričom ja som vedel len tú jednu. Ako najstarší som bol na konci. Vedel som, že som v péčku, no nechcel som vycúvať bez boja.
„Pán Valchár, vy nám porozprávate o akej téme?“
A ja doteraz nechápem, kde sa vo mne zobrala tá drzosť. „Storočná vojna.“
Učebňou sa ozval výbuch smiechu (neúspešne vyskúšaní mali zákaz ísť preč až do konca, v naivnej viere, že od ostatných sa niečo naučia). Profák sa takisto zasmial.
„Pán Valchár. Ak mi o storočnej téme porozprávate, ja vám tu trojku dám.“
Znova taká spomienka, ktorá sa do mňa vpísala. Nešťastníkom predo mnou vybehli oči ako tenisáky. Predpokladám však, že aj mne. A teraz spoiler.
Dnes by som o histórii vedel rozprávať hodiny, kým by na mňa nehodili sieť. Lenže história ma začala baviť prakticky vtedy niekedy a mal som prehľad možno tak jedno percento toho dnešného. Storočná vojna? Spustil som pátranie až do miechy.
„Bol to konflikt medzi Francúzskom a Anglickom, ktorý trval nie sto ale stošestnásť rokov,“ spustil som prakticky jediné vedomosti, ktorými som vtedy ovplýval. Profák prikyvoval.
Chvalabohu som bol týždeň predtým na pive so spolužiakom, ktorý mi po ikstom pive únavne vysvetľoval, že videl fantastický dokument na Discovery, kde sa preberali zbrane storočnej vojny. Nemal som šajnu, ktoré z troch kľúčových bitiek – Kreščak, Poiters a Agincourt – sa odohrali kedy, len som vedel, že Angličania tam lukmi rozmlátili Frantíkov, takže logicky vyhrali. V kocke všetky moje vedomosti o celej téme.
A presne tak som to nejako zaobalil profákovi. Na Biochémii, pripomínam.
„Áno, vidím, že tému ovládate,“ skoro mi zabehlo, ako som počul. „Ale povedzte nám, aký vplyv mala storočná vojna na dnešné Slovensko?“
Zamyslel som sa. „Nijaké,“ opáčil som.
„Ale no tak, pán Valchár. Kto padol v bitke pri Kreščaku?“
Kdesi stráááášne hlboko v mozgu mi bliklo. „Český kráľ.“
„Áno. Jan Luxemburský. A ten mal akých synov?“
(Mená som si nebol istý, ale ako študent SPU som vedel jeden údaj). „Jedného alkoholika...“
„Presne, Václava štvrtého. A ten druhý bol?“
„Žigmund Luxemburský,“ znova nejaké info, o ktorom som nevedel, že som ho vedel.
„Bingo. A ten vošiel do histórie čím?“
„Že nechal upáliť Jana Husa.“
„Skvelé. A to malo za následok čo?“
Svitlo mi. „Vznikla revolúcia Husitov.“
„No a tí spravili čo?“
„Vyplienili Slovensko.“
„No vidíte. Takže aký že žiaden vplyv. Veľký vplyv! Dajte index.“
Do smrti si budem pamätať, ako spolužiaci sedeli v laviciach a kukali miestami na jedného, miestami na druhého ako pri tenise, oči vypleštené a ničomu nerozumeli. Úprimne, ani ja. Dostal som trojku. Najnezaslúženejšiu trojku v histórii môjho štúdia.
Po tom, čo nás profák vypustil (a ja som mu poďakoval), prišla za mnou tá holka, čo mi zobrala tému aminokyselín. „Ty máš šťastie jak hovado.“
"Nuž, ty si mi zobrala jedinú látku, čo som chápal, a hlavne že ja mám šťastie, čo?“
Ale musím sa priznať. Sú tri druhy učiteľov. Jeden nenaučí ani čo má (starý Košťál slzy roní), druhý naučí presne to, ale len málokto naučí na Biochémii tému storočnej vojny...
3. Hlavne si neublížiť pri skúške
Ako si vnímavejší po prvej kapitole domysleli, do druhého ročníka som sa dostal zasádrovaný. Dvojitá a navyše otvorená zlomenina haksne nebola niečím ľahkým, takže som dostal intrák na prízemí (minule spomínaná Mladosť) a trochu inak sa na mňa pozeralo, napríklad pri praxi. Ale asi najväčšie pozitívum bolo očko na Fyziológii rastlín.
V podstate sa išlo do hĺbky rastlinnej bunky, teda niečo, čo ma do Košťála bavilo (v prírodných vedách, ako si teraz ad hoc uvedomujem, mám dva letopočty: pred Košťálom a po Košťálovi. V tom prvom letopočte som žral všetko prírodné, potom máločo).
A tu som mal trochu smolu. Niečo z toho som sa naučil dobre, niečo mi išlo horšie, hlavne tá chemická časť. Výsledkom bolo, že skúšku u profesora, ktorý ma trošku ako invalida protežoval, som nespravil. Myslím, že to bol február. Potom bol druhý termín a ja som to nespravil, hoci profák ma ubezpečoval, že to bolo dobré a že nabudúce to dám, lebo to mám v očiach (skutočne to zhruba tak povedal). No a potom sa blížil posledný, tretí termín. Tento profák nebol Košťál, ktorý by si ma posadil na dvadsiatu skúšku aj pri štedrej večeri... Nespravím, prenášam do ďalšieho ročníka, a to som nechcel.
Už si nespomínam akú skúšku som mal na konci mája, ale viem, že som mal nerva; tú skúšku som spravil, no na Fyziológiu mi ostávalo len pár dní. Strašne sa mi nechcelo. Navyše našu babku chytila nejaká očná príhoda a deň pred skúškou mala mať operáciu. Večer keď už som mal zvýšený tlak a keď som mal žalúdok na prach, sa rozčapili dvere (spával som na dámskej izbe) a zjavil sa tam spolužiak. „Johny, môžeš na malé občerstvenie?“
Marek mal v ten deň narodky! A sakra, odmietnuť nemôžem...
„Chalani, ale len jeden!“ objasnil som situáciu hneď po vinši.
Skrátim to. Ráno som sa zobudil s plne nagrcaným vedrom vedľa postele. Bol som na cudzej izbe, oblečený a v papučiach v posteli, a čo bolo najhoršie, nemal som okuliare.
Skúška bola o deviatej. Ja som od siedmej ráno hľadal okuliare na troch rôznych izbách (Marekovej, ex-frajerkinej a tej tretej). Dioptrie som našiel, osprchoval som sa, nejako som do rozbitého žalúdka natlačil kafé a trochu vlašáku, a v ancúgu som šiel do školy.
Bolo to jediný krát, čo som v škole nemohol chytiť balans. Proste som bol ešte tak zaliaty vodkou, že fakt, že strácam rovnováhu a padám na zem, som odpozoroval len tak, že hárok s otázkami sa mi zrazu posunul o kus ďalej. Keďže prievan nefúkal, podvedome som si uvedomoval, že padám zo stoličky. Asi tridsaťkrát.
Smutne som vytriasal domov. Bol som rád, že som napísal meno a ročník, nieto aby som skúšku z predmetu, ktorý som akosi podvedome pretrpel, zlátal. Volám domov.
„Čau mami, skúšku som ASI nedal.“
Mama vybuchla. „No bodaj by si ju dal, keď si sa večer predtým ožral jak sviňa!“
Vypleštil som oči. „Jak vieš?“
„Však si nám o polnoci volal na pevnú linku, ledva si rozprával, a chcel si vedieť, jak dopadla operácia babky!“
Aha.
Nešťastne som vliezol do postele, predriemal som sa a o tretej som šiel po výsledky.
„Pán Valchár, tá dvojka, čo som vám ju sľuboval v marci, predsa len nebude. Škoda, bol som presvedčený, že máte na viac. Máte to tak v očiach...“
Nadýchol som sa. „Takže vy ste mi trojku dali už v marci?“
„Iste, veď som vám vtedy hovoril, že to máte, ale že máte na viac.“
Ty vole. Toto bola Fyziológia rastlín, nie rande so spolužiačkami, že musím zaskórovať najlepšie!!! Mne by v kľude stačilo sedem mínus, len aby som to mal v indexe!!!
Nechal som si to zapísať.
Volám mame domov. „Skúšku som predsa len spravil!“ (nehovoril som jej, že už pred tromi mesiacmi a že dneska som mal problém s gravitáciou).
Počuteľný výdych. „Máš šťastie. Blbí majú vždycky šťastie.“
Asi mala pravdu.
Pokračovanie nabudúce.
Posledné dni auta pre Ruslana. Stále tam chýba nejaká čiastka. Ak viete prispieť, budeme vďační.
Alebo na kafé: https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Ďakujeme!
