Malý zelený zajačik naozaj nikdy nemá na výber. Po prvé, je malý a proti veľkým zvieratám nezmôže nič, a po druhé, je zelený a takým prírodným anomáliám sa v lese veľmi dobre nedarí. Chudáčik sa len túla po svete a dúfa, že si ho už žiadna ďalšia srnka nezmýli so svojou celulózovou potravou.
Každý večer si malý zelený zajačik v duchu opakuje jedno a to isté: „Nech som obyčajný hnedý zajac. Nech som obyčajný hnedý zajac.“ Ani si to neuvedomuje a venuje sa okultnej činnosti, ktorá na tvárach mnohých normálnych zvieratiek vyčarúva zdesený úsmev.
Vo svojej nore je malý zelený zajačik väčšinou úplne sám. Nechodia ho navštevovať ani rodičia, pre ktorých je rovnakou prírodnou anomáliou ako pre ostatných, a nechodia ho navštevovať ani zajačie dámy. Tie si vždy len šepkajú a chichocú sa, keď prechádza okolo.
Malý zelený zajačik je pre ostatné zvieratká príkladom darmožráčskeho povaľača. Nechodí do roboty trávu kosiť ako iné, slušné zajace, ani nijako neprispieva k dobru komunity. Bez akéhokoľvek studu im zožerie aj tú trochu trávy, čo sa im podarí dopestovať počas tých hrozných súch.
Jednoducho, je to autsajder. Ale čo, ako vraví staré lesné príslovie: „Keď si raz malý a zelený, budeš navždy malý a zelený.“ Tak sa teda pretĺka životom ako vie a znáša posmešky ostatných zvieratiek.
Raz, keď ešte býval vo vedľajšom lese, sa vrátil domov po ťažkom dni plnom nedovoleného obohacovania sa susedovou trávou a našiel svoju noru úplne vypálenú. A tak mu nezostávalo nič iné, len sa pobrať o kus ďalej a pokúsiť sa zapadnúť medzi zvieratká vo vedľajšom lese. A nič sa nezmenilo.
Malý zelený zajačik je ešte stále darmožráčskym povaľačom, prírodnou anomáliou, hrôzu vzbudzujúcim okultistom a celulózovým aktivistom.
Poznámka: Je to povrchné a sarkastické, ale pravda sa v tom predsalen skrýva. Možno je len obalená hlúpymi slovami.