Šťastný deň

Po tom, ako sa mi po dvadsiaty piaty raz kýchlo, som si pripustila, že asi budem naozaj prechladnutá. Toto zistenie mi síce nijako nedopomohlo k tomu, aby som sa konečne vygúľala z postele, ale značne mi pridalo na sebavedomí. Trpím totiž utkvelou predstavou, že chorým ľuďom sa nemôže nič zlé stať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Po pár ďalších minútach pod internátnou perinkou (aspoň, že mám vlastné obliečky, lebo inak by ma už dávno z postele vyhnal strach z početných „zvieratiek“) som usúdila, že naozaj by som mala vstať a urobiť zo seba človeka. Netrvalo ani veľmi dlho, kým sa mi podarilo rozlepiť oči, no následné zistenie, že moja spolubývajúca už okupuje kúpeľňu mi znížilo hladinu endorfínov v krvi. K tomu sa mi ešte do oka vbil nejaký otravný slnečný lúč a kýchla som po dvadsiaty šiesty raz. Dvadsiaty siedmy. Dvadsiaty ôsmy. Neistými krokmi (musela som zavrieť oči) sa mi podarilo dopracovať sa až k skrini a dokonca otvoriť tie správne, čiže moje, dvere a vybrať si tie správne, čiže slnečné, okuliare. Áno, bolo to naozaj skvelé, mohla som otvoriť oči bez toho, aby som si vykýchala pľúca. Po niekoľkominútovom tápaní v tmavých zákutiach skrine sa mi podarilo vydolovať posledné čisté tričko a nie až také čisté rifle, ktoré včera padli za obeť školskej spoločenskej akcii. Obliecť sa mi podarilo relatívne rýchlo, len tie spomínané rifle som ešte raz hľadala. Bez optických pomôcok totiž vidím ako krtko v žiare reflektorov, a tak mi akosi uniklo, že sú položené asi meter odo mňa na stoličke. Načasovanie mojej spolubývajúcej bolo, ak vždy, bezchybné,   a tak som hneď mohla zapadnúť do kúpeľne. Po nezvyčajne rýchlej očiste prišli na rad moje obľúbené optické pomôcky. Nadšenie z toho, že už čoskoro uvidím jasne ako elf však vyprchalo po tom, ako mi tá nechutná silikónová vec po piaty raz vypadla z oka. Až potom som zistila, že je, sviňa jedna, prevrátená naopak.   Šprintom, ostrozraká ako orol, som vbehla naspäť do izby, schmatla perinu, hodila ju na posteľ v súmernejšom tvare, predviedla vzpieračský výkon v boji s ruksakom a ozlomkrky som uháňala na raňajky. Milé tety kuchárky asi nemali ani tušenia o odchode môjho vlaku a tak veselo štebotali a všímali si ma asi ako bežný kuchynský spotrebič. Našťastie, práve vtedy prestal fungovať aj trik so slnečnými okuliarami a kýchla som dvadsiaty deviaty raz. A dostala som vytúžené raňajky, ktoré som akurát tak stihla zhrnúť do sáčku a hodiť do ruksaku. Vlak do školy som stihla náhodou celkom v pohode, dokonca som na stanici bola ešte pred ním. To sa mi ale stalo osudným, cestu som si nemohla náležito vychutnať, lebo som, nevinne čakajúc na prostriedok verejnej dopravy, zočila moju telocvikárku a razom som si spomenula, že dnes príde tá chvíľa, keď sa bude známkovať náš svetoborný výkon na kladine. Celou päťminútovou cestou som sa snažila vsugerovať si, že z nej nespadnem, a aby som nabrala istotu, ešte na stanici som si hrkla dve automatové kávy, ktoré ma mali prebrať. Raz darmo, štvorhodinový spánok urobí aj z telesne zdatného jedinca chromú veveričku. Na druhej hodine by som sa mohla tešiť zo skutočnosti, že som sa z tej kladiny nielenže „nezrúbala“, ale dokonca sa mi podarilo aj elegantne sa pohybovať, ale oznámenie budúcotýždňového testu z geografie ma udržalo dostatočne pri zemi. Po štvrtej hodine som už síce ďakovala Bohu za tie dve hodiny vzrúša na úvod (nuda nasledujúce dve hodiny totiž doslova prekvitala), ale aj tak, test je test. Na piatej hodine som už odpočítavala nie sekundy, ale stotiny sekúnd do konca, a keď konečne profesorka usúdila, že je čas skončiť, opreteky som utekala nakŕmiť svoj mraučiaci žalúdok. Býva mojim (dobrým) zvykom, že si k jedlu pustím hudbu, ale aj to som dnes musela oželieť, lebo slúchadlá sa rozhodli, že práve dnes je tá správna konštelácia hviezd na to, aby sa pokazili.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

   Nekonečná cesta domov prebehla bez väčších komplikácií, nezrazil ma vlak, auto, bicykel ani žiadny pes a šťastná som mohla po týždni zasadnúť k domácemu stolu. Až potom, keď som sa začala dusiť rožkom, som si uvedomila, že moja utkvelá predstava je absolútna hlúposť. Trochu vulgárne, ale výstižne: Na posratého aj hajzel spadne. Hapčí! (Tridsiaty raz.) Pravda je. Tridsiaty prvý. Tridsiaty druhý.

Bibiana Valigurová

Bibiana Valigurová

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študentka prekladateľstva-tlmočníctva, ktorej je písané slovo sympatickejšie ako hovorené. Preto logicky v minulosti pracovala ako sprievodkyňa v Demänovskej jaskyni slobody (a zistila, že ak človek päťstokrát zopakuje to isté, už nemá trému...). Má dva potkany, ktoré jej svojimi výčinmi spôsobujú žalúdočné vredy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáPostrehyPotkaní životPoviedkyMoje výlevySúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

714 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Iveta Rall

Iveta Rall

51 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu