reklama

Ficove rožky nie sú Sulíkové rožky

Zbavili sme sa myslenia typického pre centralistický štát? Alebo politickým stranám ide o niečo iné?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pohľad do minulosti:

Keď mi ako úspešnej kandidátke (za socializmu) na Cenovom úrade povedali, že nevyhnutnou podmienkou môjho nástupu na tento úrad je členstvo v KSS, otočila som sa na opätku a odišla. Odbor, o prácu v ktorom som sa uchádzala, viedol jeden z najvýznamnejších slovenských ekonómov zo 68-roku. Centralistická vláda potrebovala záruky a tak okolo neho postavila nepriestrelný múr z komunistov. Pretože bez odborníka – ekonóma, by to ani vtedy nešlo.

Keď som významnému profesorovi (člen KSS, dnes už nie je medzi nami) hovorila, že existujú aj „ceny dohodou“, preto je potrebné venovať im pozornosť aj v školstve, zaznela jeho odpoveď: „Nepotrebujeme, aby ľudia o takom niečom vedeli.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď došlo po 89-tom k zásadným zmenám v cenotvorbe (zrušený systém štátne stanovených VOC – veľkoobchodných a MOC – maloobchodných cien), bola som prvá, ktorá kontaktovala Katedru cestovného ruchu (dnes UMB v BB), aby sa do oblasti cien vniesol „svetový“ poriadok, teda že „Rack Rate“ je nová MOC – najvyššia cena ubytovania ponúkaná zákazníkovi priamo pri pulte po jeho príchode pri súčasnom ozname dodacích a platobných podmienok (známy ako ubytovací poriadok). Ostatné (celý súbor v cenovej politike hotela na rozdiel od jednej štátom stanovenej VOC) sa tvoria zľavami z tejto ceny, pričom provízia je odmena za sprostredkovanie, teda nie je zľavou, ale nákladovou položkou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol to vtedy veľký problém pochopiť zásadné zmeny, pričom rozporuplný výklad (v oblasti hotelových služieb a služieb cestovných kancelárií) trval celé roky. Takmer desaťročie!

Pre názornosť, o čo šlo, prezrádza moja skúsenosť v Interhoteloch Bratislava (vtedy štátny podnik, dnes už neexistuje). Predala som do zahraničia služby v jednom z hotelov – samozrejme podľa platnej legislatívy a vo svete uznávaných obchodných zvyklostí. Za cenu vyššiu ako MOC (platila ešte v prechodnom období po našej „nežnej“). Účtovníčky, na čele s hlavnou ekonómkou, ma išli ukameňovať, pretože nevedeli, ako majú zúčtovať cenový rozdiel. Vraj ho musím vrátiť obchodnému partnerovi v zahraničí!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kam sme došli? Aká je situácia dnes?

Žijeme v inej, ako centrálne riadenej spoločnosti a navyše v dôsledku energetickej krízy prebieha inflačný proces. Ako ho riadiť tak, aby sme ho ako spoločnosť zvládli?

Vezmime si pod drobnohľad „Ficove rožky“. V tom prípade sa nejedná o „teplé rožky Richarda Sulíka“, ale o ich „rôznu gramáž za rovnakú cenu“. Ficove, ako badať, vytiahli do nákupných stredísk mnoho dôchodcov – myslím mužov. Pritiahla ich zvedavosť (o nákupy pre domácnosť sa stará prevažne manželka alebo deti), takže mnohí – vidiac podľa ich skúmavých udivených pohľadov, sú v obchodoch snáď po prvý krát po veľmi dlhom čase.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rozruch okolo cien „hlavných potravín“ mi pripomína reakciu bezradných účtovníčok. Pretože dnes – či sa nám to páči alebo nie, cena sa tvorí na trhu. Je výsledkom vzťahu ponuky a dopytu. Tovaru je prebytok a núti obchodníkov meniť svoje praktiky. Pretože strana dopytu sa rovnako neustále mení.

V centrálnom plánovaní za socializmu bola tak strana ponuky, tak dopytu relatívne stabilná dlhé obdobia. Štát stanovoval tak VOC, tak MOC, ale rovnako aj výšku platov, pretože podniky boli tiež štátne a centrálne riadené...

V kapitalizme tomu tak nie je. Preto každý zásah štátu do situácie na trhu môže byť deštruktívny a nezachránila by to ani Hegerova ochota k diskusii so zamestnávateľskými zväzmi. Obchodník v neistých časoch ráta s rizikom (výsledkom je nadsadená predajná cena), ale zároveň musí predvídať čas, kedy dôjde k zlomu a dopyt začne klesať.

Ale ak obchodník vidí, že v krátkom čase by malo dôjsť k zvýšeniu platov štátnych zamestnancov, tak je prirodzené, že využije tento fakt na zvýšenie cien. Ak vidí, že na druhej strane mu dlhodobo klesajú objemy tržieb od dôchodcov (rýchle info získa vďaka klubovým kartám), je logické, že jeho rozhodnutie vyústi k pokusom s rôznymi typmi cenových zvýhodnení. Krátkodobých, ako sú akcie, či dlhodobých, ako je posledný známy pokus o udržanie cenovej hladiny vybraných potravín na dobu 3 mesiacov, ktoré realizujú potravinové reťazce podľa francúzskeho vzoru.

Keby tomu tak nebolo, možno by sme sa nestretli s grandióznou ale „senilnou“ reklamou Lidla, v ktorej babička nevie, či jablká natrhala v záhrade alebo ich kúpila v Lidli. Pritom základný problém, pred ktorým Lidl zatvára oči, je fyzická (ne)existencia klubových kariet, pretože „babička“, ktorá myslí na celú rodinu, buď mobilný telefón nepoužíva alebo už nepoužíva z dôvodu úsporných opatrení.

Čo nás čaká?

Poznamenávam, že vzťah potravinárskych obchodných reťazcov k nízkopríjmovým skupinám obyvateľstva je problematický v mnohých krajinách sveta. Vo Švajčiarsku obchod takýmto skupinám ponúka časté akcie s 50% zľavami. V Nemecku existujú obchodné siete s rôznou cenovou úrovňou, pričom cena potravín v pomere k platom je stále veľmi nízka. V Kanade býva zvykom ponúkať jeden druh základnej potraviny s nízkou cenou, napr. pre jeden typ Cheddar Cheese (napriek nízkej cene stále chutí). Keďže Kanada je obrovská krajina, výrazne dotuje poľnohospodárov, ktorí zároveň „udržujú krajinu“, pričom obchod zvykne vyhradiť obrovskú plochu len pre „domácu zeleninu či ovocie“.

Od politikov by som preto skôr očakávala, že venujú svoju pozornosť faktom, ktoré ovplyvňujú výšku HDP (má aj priamu nadväznosť na mzdy). Ako napr.: Pestovatelia cibule potrebujú investície do skladových priestorov, aby mohli zvýšiť produkciu cibule aj na vývoz. Pretože je žiadaná a kvalitná - dá sa z nej navariť chutná francúzska cibuľová polievka. Pretože nie je sklovitá ako tá na pultoch v Nemecku...

Energetická kríza, ktorá nás postihla, potrebuje nové riešenia. Medzi nimi je aj možnosť, ktorú sme podľa názoru bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej mali zrealizovať už v čase pred otvorením európskeho trhu, a to: prehodnotiť konkurencie schopnosť jednotlivých členských štátov a následne ju navzájom rešpektovať. Dnes by možno v štátoch bývalého „sovietskeho bloku“ bolo menej opustených fabrík. Dnes ešte nevieme, čo v budúcnosti stratíme, ak nám na srdci bude ležať iba „rôzna gramáž rožkov za rovnakú cenu“.

 

Rudolfa Vallová

Rudolfa Vallová

Bloger 
  • Počet článkov:  167
  •  | 
  • Páči sa:  129x

Dlhoročná odborníčka v oblasti cestovného ruchu otvára diskusiu o "Cestovnom ruchu v 21.storočí" a vyzýva k založeniu iniciatívy - clustra pre podporu kvalifikovaného spracovania Plánu obnovy pre cestovný ruch. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenácestovanie.smeekonomika.smesúkromnépolitika.sme

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu