Obchodovanie v cestovnom ruchu vyžaduje vzájomnú kooperáciu celého radu subjektov v oblasti verejnoprospešných služieb verejnej správy a podnikateľov – a až na konci tohto radu je obchodník. Ak uvedená reťaz nefunguje dokonale, výsledky obchodovania nie sú zaručené, t.j. nie je zaručená ani návratnosť investícií vložených do podpory rozvoja cestovného ruch verejnou správou.
To, čo Slovensku najviac chýba, je stabilná vlastná obchodná sieť so službami cestovného ruchu.
Stabilita stojí a padá na veľkosti obchodnej jednotky, resp. jej siete! Pričom dôležitú úlohu zohráva aj kvalita riadenia, ktorá ovplyvňuje kvalitu poskytovaných služieb, úroveň ochrany spotrebiteľa a dodržiavanie ďalších noriem, vrátane legislatívnych i etických princípov platných v obchode (etický kódex pre dané skupiny podnikateľov schválený ich profesijnými združeniami).
Vezmime si napr. CK SATUR, sprivatizovaný ČEDOK Slovensko, bol do času privatizácie len jednoduchou predajnou sieťou (dnes ju poznáme pod definíciou „cestovná agentúra“) ponúkajúcou produkt zhotovený v Čedoku v Prahe. Po privatizácii, vďaka vypracovanému know-how a znalostí v oblasti managementu celej škály poskytovaných služieb, SATUR sa stal „touroperátor“ (cestovná kancelária oprávnená zostavovať aj balíky služieb - zájazdy), ktorá si môže dovoliť stavať na kvalite a tak má veľmi dobré predpoklady úspešne zvládať aj oblasť incomingu. Pritom rozsiahla realizácia zájazdov do zahraničia vyrovnáva podnikateľské riziko obvyklé v zahraničnom obchode. Takých cestovných kancelárií, ako je SATUR, by Slovensko potrebovalo viac...
Každému obchodníkovi so službami CR konkurujú GDS (globálne distribučné siete – cestovné agentúry), obchodujúce na sprostredkovateľskej báze– za provízie. Po zlacnení internetových poplatkov nastal ich boom. Potenciálni klienti mali k ponuke ubytovania rýchly prístup a „zaručene nízke ceny pre jednotlivcov“. Hoci GDS vo svete zahájili svoju činnosť medzi 80-tymi až 90-tymi rokmi, napr. booking.com prišiel na slovenský trh až medzi rokmi 2007-8. Rozsah ponuky (niekoľko hotelov v Amerike i v Holandsku) nebol nehmotného veľký, no prerazil práve vďaka bývalým postkomunistickým štátom (Slovensko oslovoval z Viedne). Ďalší z GDS - HRS.de začal písať svoju históriu už v 80-tych rokoch minulého storočia s komunikáciou cez fax. Skôr ma však zaujal americký trh s hotelovým swiftomt prepájajúcim letecké spoločnosti s ubytovacími zariadeniami.
Sféra rezervačných systémov sa neustále vyvíja, takže sa môžeme tešiť na zmeny obchodných stratégií GDS, najmä ich obchodným prepájaním na iných predajcov služieb cestovného ruchu. Tak je totiž každá spoločnosť lepšie ukotvená, teda stabilnejšia, ako predtým. Na druhej strane orgány EÚ doposiaľ venovali malú pozornosť legislatívnej ochrane cestujúcich cez GDS (online nákupu všeobecne), rovnako aj legislatíve týkajúcej sa ochrany vlastníctva ubytovacích zariadení (používanie ich ochranných značiek).
Oblasť cestovného ruchu je o prezentácii služieb „obrazom“ a to je dôvod prioritného používania internetu. Takto sa prezentujú subjekty z verejnoprospešnej oblasti, tak z podnikateľského prostredia. Preto významným odlišujúcim faktorom je „ochranná známka“ verejnoprospešných subjektov od podnikateľských. Pri nedostatočnom rozlíšení (totožného alebo zameniteľného pomenovania subjektov) vzniká podozrenie, že jeden subjekt si vytvára výnimočné postavenie na trhu v neprospech ostatných. A to je trestné! V tomto prípade odporúčam si uvedomiť, že „verejnoprospešný subjekt môže žiadať o kolektívnu ochrannú známku“, pričom podnikateľský subjekt chráni len svoj vlastný názov/logo/slogan. V tejto oblasti by bolo potrebné analyzovať doterajšiu prax a podnikateľským subjektom odporučiť, aby sa vyhýbali používaniu oficiálnych geografických názvov pre pomenovanie svojich firiem alebo web stránok. Výnimka samozrejme platí pre štátnu marketingovú značku, ktorá mala dlhodobo chránený len slogan (heslo) a až v poslednom čase na dolnom okraji „ochrannej známky“ sa objavil aj názov „slovakia.travel“.
Mali by sme si zároveň uvedomiť, že rezervačné systémy pre väčšie ubytovacie zariadenie, ktoré držia vlastný marketingový a obchodný personál, nie sú schopné zabezpečiť potrebné zákazkové krytie, ktoré má priamy dopad na celkovú vyťaženosť ubytovacieho zariadenia. Preto obchod s GDS zostane vítaným pre tých podnikateľov s ubytovacími zariadeniami, ktorí vlastný marketingový/obchodný personál nemajú.
Slovensko sa nemôže chváliť uspokojivým percentom vyťaženia ubytovacích kapacít, hoci v poslednom čase často z médií zaznievajú chválitebné spevy o „objavení sa nových hostí“ z neočakávaných smerov, či otvárajú sa letecké linky do nových destinácií Európy či Ázie. Na zahraničných trhoch prevláda ponuka nad dopytom, pričom celý proces presadenia sa na novom trhu trvá často 3 a viac rokov! Samozrejme, sú výnimky... ale málokedy ide o opakujúce sa skupiny počas letnej či zimnej sezóny...
Pre väčšie ubytovacie zariadenia, hoci s rôznymi vlastníkmi, existuje riešenie: „Založenie hotelových konzorcií“. Tieto môžu pre jednotlivých členov konzorcia plniť porovnateľnú úlohu ako hotelové siete. Pokiaľ by „hotelové konzorcium na národnej báze“ dokázalo nájsť cestu k spolupráci s iným konzorciom na medzinárodnej báze, dostali by sme sa konečne tam, kde sme boli do rozpustenia hotelovej siete Interhotel (Bratislava, Vysoké Tatry, Ružomberok – jediný z nich stratový).
Tí starší si zaiste pamätajú kvalitu poskytovaných služieb v bývalej hotelovej sieti Interhotel, mimochodom existujúcej aj v ČR i východnej časti Nemecka, ale aj vo Francúzsku. Značka Interhotel mala začiatkom 90-tych rokov taký zvuk, že Briti mali záujem o prepojenie uvedenej značky s ďalšími pod názov Inter-Hotels International (IHI). Som očitým svedkom týchto udalostí, nakoľko poznajúc systém riadenia hotelov bývalým trustom ČEDOK Praha, vedela, že sieť Interhotel po ich rozpade bude potrebovať opätovne sa združiť (pod konzorciom). Jednoducho preto, že potrebuje kvalitný management kvality poskytovaných služieb (čo bolo až do rozpadu IH riadené len z Prahy – následne sa žilo len z podstaty), zdatnú spoločnú marketingovú jednotku s analytickým a obchodným útvarom, ba aj s hotelovým rezervačným systémom. Ten fungoval už v roku 1991 pod názvom „InterRes“ a bol vybavený SW Freesale (spracovaný podľa mojej analýzy v Prahe) a v tom čase fungoval na „báze faxu“ (v tom čase ešte nebol na svete ani Windows). Žiaľ, po vzniku samostatnej SR sa proces rozpadu IH dovŕšil, čo malo aj za následok zlikvidovanie činnosti firmy „z vonku“, ktorá uvedený proces začala...
Uvedený príbeh je názorným príkladom, kam by sa v súčasnosti malo uberať „hotelové konzorcium“. Jednotlivý hotel si totiž nemôže dovoliť natoľko kvalifikovaných pracovníkov, pretože „všetko stojí čas a peniaze“. V spoločnom projekte je všetko lacnejšie a efektívnejšie, pretože obchod nie je možný bez dôkladného poznania zahraničného trhu. Odborníci, ktorí sa takejto práci venujú, musia byť nielen dobre vyškolení, ale aj invenční, pracovití a zdatní aj v cudzích jazykoch a ochotní odovzdávať svoje znalosti jednotlivým členom hotelového konzorcia. Získali by tým aj jednotlivé cestovné kancelárie nakupujúce v ubytovacích zariadeniach pre svoje balíky služieb, nakoľko by jednotlivé hotely v konzorciu boli včas pripravení – napr. na uzatváranie cenových dohôd, čo by v cestovných kanceláriách/touroperátoroch jednoznačne podporilo rozvoj štandardizácie predaja a tým vytvorilo lepšie podmienky pre stabilizáciu domácej obchodnej siete obchodujúcej aj so zahraničím.
Ak by na Slovensku existoval v oblasti ubytovacích zariadení čo len jeden ťahúň, nastavil by laťku kvality pre iných, vrátane hotelových sietí s jedným vlastníkom/skupinou vlastníkov.
Nezodpovedanou otázkou zostáva rozsah služieb cestovného ruchu poskytované verejnoprospešnými jednotkami – turistickými informačnými systémami a regionálnymi turistickými združeniami. Na Slovensku je možné často sa stretnúť s prípadmi „sprostredkovania ubytovania“ pre dopytujúcich sa potenciálnych návštevníkov regiónu. Nepovažuje sa pritom za zvláštnosť, ak zamestnanci týchto „verejnoprospešných jednotiek“ využívajú služby GDS! Dokonca na ich web stránkach sa nachádza reklama poniektorých GDS! Preto je na mieste nájsť spoločnú odpoveď na otázku, aký rozsah služieb cestovného ruchu môžu tieto verejnoprospešné jednotky poskytovať.
V Nemecku som sa dokonca stretla s letákom propagujúcim možnosť nákupu „balíka služieb“ priamo vo verejnoprospešnej jednotke (regionálnom združení cestovného ruchu). Tu poukazujem na zmätočný výklad zákona č. 170/2018 Z.z. o zájazdoch a spojených službách, v ktorom jeden z paragrafov cituje, že zákon sa nevzťahuje na „občianske združenia“ a „združenia cestovného ruchu“! Citovaný zákon je spracovaním EU smernice, a to pre oblasť ochrany spotrebiteľa/cestujúceho!!! Občianske združenie môže organizovať „zájazdy“, ale len pre svojich členov! Ináč porušuje zákon! A ak by združenia cestovného ruchu vykonávali „podnikateľskú činnosť ako cestovná kancelária či cestovná agentúra“, potom negujeme deľbu práce, negujeme živnostenský zákon? Či toto „podnikanie“ chceme miešať s verenoprospešnými službami, ktorých cieľom je objektívna podpora rozvoja cestovného ruchu, vrátane podnikateľského sektora?
Je veľká škoda, že nám dôležité veci prechádzajú cez naše prsty, že ten, ktorý je zodpovedný za legislatívu, sa nevenuje jej priebežnému výkladu smerom k podnikateľom v turizme! Trh cestovného ruchu je ako každý iný – voľný, čo však neznamená, že poskytuje priestor pre živelnosť, nekorektnosť a protizákonnosť.
Je rovnako nepochopiteľné, že správanie sa na trhu – vrátane kyberkriminality voči malým podnikateľom, ktorí si nemôžu dovoliť platiť špecialistov v oblasti IT technológií, nie je riešené. Dlhodobo. V Nemecku má každý možnosť obrátiť sa s touto témou na BSI.de.
Politici, odborníci, podnikatelia, ak niekomu skutočne záleží na zvyšovaní podielu cestovného ruchu na HDP či príjmoch obchodnej bilancie, či rastu objemu daní z podnikania v turizme, je potrebné zamyslieť sa nad komplexnosťou témy súvisiacou s podporou rozvoja cestovného ruchu. Posledné blogy obsahujú len hrubý náčrt témy, s ktorou je potrebné popasovať sa čo najskôr!
